O kérkach z lochu

Martin Boszorád11. marca 2021360

Donedávna mi pri slovnom spojení „väzenské tetovanie“ na um prišlo niekoľko vecí: žena so sombrerom na trupe ikonického amerického herca Dannyho Treja, teda veľké tetovanie, ku ktorému údajne prišiel počas jedného zo svojich pobytov vo väzení, chodiaca gotická katedrála Michael Scofield zo seriálu Prison Break a myšlienka z filmu Davida Cronenberga Východné prísľuby o tom, že v ruských väzeniach je životný príbeh človeka zaznamenaný na jeho tele v tetovaniach, bez ktorých akoby ani neexistoval.

Aktuálne k týmto a niekoľkým ďalším mimovoľným asociáciám – pri predstave radu zväčša modrastých číslic na predlaktiach pritom dodávam, že niektoré idú viac pod kožu než iné – pribudla veľmi zaujímavá kniha českej etnologičky a ekonómky Aleny Lochmannovej Tělo za katrem (2020), v ktorej sa autorka v nadväznosti na svoj etnografický kvalitatívny výskum z rokov 2013 až 2017 venuje okrem iného aj povahe väzenia ako inštitúcie, väzenskému argotu, otázkam identity v súvislosti s telom, väzenskej praxi tetovania či symbolike väzenských „kérok“. A práve Lochmannovej kniha – dovolím si tvrdiť, že primárne určená čitateľom „nepoškvrneným“ témou tetovania – ma inšpirovala k napísaniu tejto sčasti okyptenej „somatickej“ eseje a sčasti torzovitej knižnej recenzie.

Telo je veľkou civilizačno-kultúrnou témou. Dejinami sa motív tela ako problému vinie od najstarších čias až po dnešok v rôznych líniách, podobách a súvislostiach – raz implicitne, cudne či okúňavo zaodetý, inokedy explicitne obnažený (kde-tu dokonca až na kosť), raz redukovaný len na isté partie, inokedy ohmatávaný od hlavy až po päty. Jednou zo všetkých možných línií je pritom tá, v ktorej je integrita kože ako obalu narúšaná a telo nezmazateľne poškvrnené farbivom. Línia, ktorá sa tiahne od, povedzme, potetovaného alpského alergika Ötziho až po, napríklad, súčasného hipstera s oldschoolovým tetovaním kotvy či lastovičky. Alebo aj väzňa s tetovaním slzy pod ľavým okom.

Dôležitosť témy tela je absolútne pochopiteľná – telo človeka sa, napokon, ako to svojho času pomenoval Maurice Merleau-Ponty, viaže na jeho pohľad na svet, resp. jeho postoj voči svetu, a ako také je, takpovediac, stelesnením moci prirodzeného výrazu. Lebo veď telo je, povedané už s Marcelom Maussom, najzákladnejším inštrumentom človeka. Prostredníctvom tela človek komunikuje s okolím, vysiela správy či dáva najavo, v akom rozpoložení sa aktuálne nachádza. A túto moc, ktorá je človeku prirodzene daná, môže zosilniť (alebo oslabiť) práve jeho modifikácia, napríklad tetovaním.

Telo ako kľúč k duchu, telo pod zámkou

Osobitným spôsobom je v kontexte tela ako onej veľkej témy zaujímavá korelácia duše a tela. Keď Oldřich Kuba ako prekladateľ komentuje Merleau-Pontyho eseje, píše, že duch ako „fragment bytia“ sa stáva telom vtedy, keď sa v ňom usídli, pričom ďalej túto ideu rozvíja slovami o tom, že príbytkom človeka sa prázdne miestnosti stávajú v momente, keď ich človek zariadi nábytkom a začne sa v nich cítiť ako doma. V prípade tela sa to v súvislosti s tetovaním dá vnímať obdobne. Platí napokon, že človek o sebe čosi vypovedá, nech už sa rozhodne pre provensálsky dekor nábytku alebo pre, povedzme, tetovanie ruže.

Čo sa však stane, keď sa „somatický príbytok“ človeka zmení na čosi ako jeho „panic room“ – priestor, v ktorom síce môže žiť a byť slobodný, ale s ohľadom na bezprostredné okolie iba s limitmi? Alebo, menej obrazne: Čo sa stane, keď sa človek ako stelesnený „fragment bytia“ ocitne vo väzení? Presne na to – a v našich končinách do veľkej miery prvolezecky – odpovedá vo svojej knihe Tělo za katrem Alena Lochmannová, autorka, ktorú v jednom z paratextov označuje penitenciárny sociológ Lukáš Dirga ako výskumníčku-dobrodružku a ktorej meno možno, ako to v predslove pripomína odborník na tetovanie Martin Rychlík, vnímať ako nomen omen: „Je k tomu nejspíš i povolána: vždyť je člověkem (Mann), který vypráví z lochu (z „díry“).“

Väzenie – čo inak autorka plasticky zachytáva – je svet vo svete, akýsi mikrokozmos. Keďže sa ako, povedané s Ervingom Goffmanom, totálna inštitúcia fundamentálne odlišuje od svojho väčšieho náprotivku – sveta vonku, o to zaujímavejšie je sledovať, ako doň makrokozmos preniká. Samozrejme, nie inak než prostredníctvom človeka, subjektu medzi svetmi. Lebo, hoci sa to môže javiť tak, že subjekt je buď iba tam, alebo len onam, mikrokozmos a makrokozmos sa aj v tomto prípade navzájom zrkadlia, resp. ovplyvňujú. Potvrdzuje to tzv. druhý život odsúdených, tá stránka každodenného bytia väzňov, v rámci ktorej sa vzpierajú nadvláde a pravidlám totálnej inštitúcie, čím vlastne odhaľujú, že ani jej totálnosť nie je… nuž, totálna. Inak by vo väzení nebolo možné vykšeftovať za cigarety alebo tabak to či tamto alebo prísť k novému tetovaniu, a tak si v konfrontácii s autoritou vlastne zachovať, prípadne v nových životných podmienkach redefinovať svoje ja – vlastnú tvár (doslovne i metaforicky): „Institucionální zbavení identity vyvolává touhu odsouzených po úpravách vlastních těl, neboť jejich tělo zde zůstává jediným artiklem, na němž mohou uplatnit svojí svobodnou vůli a saturovat potřebu dílčího vymanění se z pravidel, antiautoritativního jednání.“

Slobodné posolstvá v uväznenej koži

Lochmannovej kniha je fascinujúcim pohľadom za oponu mreží, tam, kam väčšina z nás nedostane príležitosť osobne nahliadnuť. A hoci v nej miestami možno cez slová i obrazy presvitajú limity etnografického výskumu a miestami sa v nej, žiaľ, objavujú aj opakujúce sa myšlienky či vety, je mimoriadne cenným zdrojom poznania vo vzťahu k problematike nielen väzenského tetovania, ale života za mrežami vôbec. Kľúčovým a čitateľsky azda najatraktívnejším segmentom sú pritom – keď si požičiam podtitul Rychlíkovho predhovoru – samotné „rozhovory za katrem“. Čítať napríklad o tom, ako jeden z respondentov vysvetľuje, že nacistické symboly sa pred rokmi do jeho kože dostali nie ako oslava fašizmu či nacizmu, ale ako vizuálne gesto revolty proti komunizmu, ktorý podľa vlastných slov neznáša(l), pre mňa bolo pozoruhodné, a to najmä preto, že toto „per negationem“ gesto prosto neviem pochopiť. Ako však dokazujú aj iné tetovania spomínané v knihe, za mrežami, rovnako ako „vonku“, je tetovanie predmetom dvojdomej interpretácie – na jednej strane interpretácie nositeľa, na druhej pozorovateľa. A tak sa môže stať, že akronym A. C. A. B., ktorým sa autorka tiež zaoberá, si väzeň nechal vytetovať preto, že chcel svetu povedať „Always Carry A Bible“ alebo „All Colours Are Beatiful“, a svet vôkol to pritom prečíta ako „All Cops Are Bastards“.

Hoci si Lochmannovej prácu vysoko vážim a za Tělo za katrem som ako čitateľ vďačný, pri čítaní jej textu som sa miestami neubránil vnútornému monológu: Nie je svojím spôsobom zákonité, že si vo väzení človek nechá vytetovať skôr kobru, a nie, povedzme, medvedíka čistotného? Veď deklarovaná maskulinita – znášanie bolesti ako sprievodného javu tetovania či výrazová akosť motívu dodávajúceho nositeľovi imidž tvrdého chlapa – tam asi nemôže byť na škodu… Nie je obľuba ornamentov či „tribalových“ motívov prinajmenšom rovnako ako na estetickú funkciu viazaná aj na praktický rozmer – to, že zväčša monolitné farebné plochy konštitutívne pre tento druh tetovaní prekryjú prakticky čokoľvek? Napríklad aj takú Pannu Máriu ako „podkožné“ alibi pred Prozreteľnosťou či ako obrazové gesto nájdenej a znovu stratenej viery. Nesúvisí frekventovanosť ornamentálnych tetovaní aj s tým, že v princípe je predsa len o čosi jednoduchšie výtvarne – hoci v kontexte tetovania nie zákonite aj remeselne – realizovať abstraktný tvar než figuratívny motív? Lebo platí – a obzvlášť vo väzení –, že nie každý „tattoo artist“ je skutočne aj umelec. Naopak, niektoré autorkine postrehy považujem za vyslovene bystrozraké: „Ostatně hřbitov a vězení jsou dvě místa, kde čas jakožto veličina nabývá naprosto odlišných rozměrů, než je tomu ve většinové společnosti.“

Fakt, že citovanú vetu možno vnímať aj ako implicitnú výstrahu, sa mi pritom ako pointa tohto môjho textu celkom pozdáva. Lebo hoci čas človek – kým sa neocitne na cintoríne – nemá naozaj vo svojich rukách ani mimo väzenia, aspoň má možnosť nenechať si ho „pretekať“ pomedzi prsty. A v tomto kontexte je asi celkom jedno, či sú tie prsty potetované, alebo nie.

Alena Lochmannová: Tělo za katrem. Academia, 2020.

Autor je estetik a nadšenec tetovania

Napíšte komentár

Vaša emailová adresa nebude publikovaná. Povinné polia sú označené *