2019 03 Politiky identítTematický KapitálDôstojnosť, rozhorčenie a konzervatívni liberáli

Avatar Matej Cíbik11. marca 201954

Vo svojej najnovšej knihe Identity: Demand for Dignity and the Politics of Resentment sa Francis Fukuyama snaží o konzervatívny pohľad na politiku identít bez skĺznutia do fašizmu, rasizmu či xenofóbie. Argumentuje, že snaha o zviditeľňovanie problémov partikulárnych identít by mala ustúpiť pred budovaním spoločnej identity všetkých občanov daného štátu.

 

Názory Francisa Fukuyamu je v roku 2019 ľahké nebrať vážne. Jeho najznámejšia kniha, Koniec dejín a posledný človek, na začiatku deväťdesiatych rokov predpovedala celosvetové víťazstvo liberálnej demokracie, ktorú Fukuyama považuje za najvyšší vývojový stupeň medzi politickými zriadeniami. Postupná demokratizácia sveta mala navyše priniesť mier a prosperitu, pretože demokracie, ako je známe, medzi sebou nevedú vojny.

 

Budúcnosť však už nie je to, čo bývala. Liberálne demokracie sú na ústupe – a čiastočne za to môže aj samotný Fukuyama. Jeho idey o postupnej demokratizácii celého sveta totiž prebrala Bushova administratíva (v ktorej figurovalo viacero Fukuyamových priateľov a známych) a použila ich na ospravedlnenie napadnutia Iraku v roku 2003. Práve tým začala destabilizácia Blízkeho východu, ktorej následky nesieme dodnes. To, že Fukuyama s inváziou nakoniec nesúhlasil, je v tomto ohľade vedľajšie. Jeho myšlienky k takémuto vývoju jednoznačne prispeli.

 

Jednu vec knihe Koniec dejín a posledný človek nemôžeme uprieť – je veľmi dobrým zhrnutím „ducha doby“. Fukuyama prebral optimizmus raných deväťdesiatych rokov a snažil sa mu dať seriózne filozofické základy. Transformoval Hegelovu filozofiu histórie do kontextu neskorého dvadsiateho storočia a spojil ju so silným presvedčením, že nič lepšie ako liberálna demokracia neexistuje. Z tejto kombinácie mu vyšlo, že práve liberálna demokracia je typ politického zriadenia, ktorý bude v dlhodobom horizonte celosvetovo triumfovať. Jeho teória sa, samozrejme, ukázala ako prehnane optimistická. V kontexte konca studenej vojny a počas masívnej vlny demokratizácie na prelome osemdesiatych a deväťdesiatych rokov však jednoznačne dávala zmysel.

 

O podobnú analýzu ducha doby sa Fukuyama pokúša aj vo svojej najnovšej knihe s názvom Identita: Potreba dôstojnosti a politika rozhorčenia (v origináli Identity: Demand for Dignity and the Politics of Resentment). Podobne ako Koniec dejín a posledný človek, ani táto kniha profesionálneho politického filozofa nijako zvlášť neuspokojí. Obsahuje príliš veľa publicistických skratiek, zložité otázky sú často odbité jednou vetou a podstatné časti hlavného argumentu sú jedine syntézou postojov, ktoré oveľa podrobnejšie a presvedčivejšie rozpracovali iní filozofi. V jednom ohľade je ale Fukuyamova práca mimoriadne zaujímavá: predstavuje snahu o uchopenie súčasnej situácie západných demokracií z perspektívy konzervatívneho republikánskeho intelektuála, ktorá pritom ani náznakom neskĺzava k „hnedým“ postojom, typickým pre mnoho súčasných obhajcov tohto myšlienkového prúdu.

Pre pokračovanie článku a pre prístup do archívu, si prosím zakúpte ročné predplatné. Ďakujeme a prajeme dobré čítanie.

 

Napíšte komentár

Vaša emailová adresa nebude publikovaná. Povinné polia sú označené *