2019 03 Politiky identítTematický KapitálČo vyšlo, zároveň aj nevyšlo. Politiky identít vtedy a dnes

Eszter Kováts11. marca 2019239

English version

Formuláciou „Čo vyšlo, zároveň aj nevyšlo“ sumarizuje bulharský politológ Ivan Krastev uplynulých päťdesiat rokov politík identít a osvetľuje ich dnešný problém. Kultúrne a sociálne revolúcie roku 1968 a nasledujúcej dekády „umiestnili jednotlivca do centra politiky. Hovoríme o hnutí za ľudské práva. Zároveň sa objavila aj kultúra disentu a kultúra nonkonformity, ktoré boli dovtedy neznáme“. Krastev dodáva, že tieto pohyby viedli i k negatívnym procesom, konkrétne k tomu, že spomenuté kultúrne a sociálne revolúcie „v istom zmysle zničili ideu spoločného cieľa“.

 

Sociálne hnutia, o ktorých hovoríme, sa na Západe zameriavali na problémy, ktoré súdobá ľavica z veľkej časti ignorovala: rasizmus, sexizmus a homofóbiu. Pozornosť venovali útlaku predtým prehliadaných sociálnych skupín a aktuálne spoločenské zápasy vyzbrojovali – takým potrebným – konceptuálnym slovníkom. Celkom správne zdôrazňovali význam privilegovanosti, pozicionality a intersekcionálneho útlaku. Také boli politiky identít vtedy: založené na kolektívnych skúsenostiach a pomenúvajúce dovtedy nerozpoznané mocenské štruktúry. Tieto hnutia sa však v priebehu času významne zmenili. Nevedome podľahli kooptáciám a reformuláciám konformným voči trhu – jednoducho sa prispôsobili požiadavkám aktuálnych podôb kapitalizmu. Urobili by sme chybu, ak by sme na jednu stranu rovnice dosadili politiky identít kolektívu Combahee River (1977) a na druhú to, čo dnes považujeme v politickej praxi aktivizmu za spoločenskú spravodlivosť.

 

To, čo začalo ako kolektívna snaha politicky pomenovať štrukturálnu nespravodlivosť, vyústilo do farizejských a moralistických politicko-identitárnych hnutí. Marc Saxon to komentuje nasledovne: „Zápasy o morálne otázky a identitu sú typickým prvkom neoliberálnej doby: mnohí ľudia stratili dôveru v schopnosť – a vlastne i vôľu – štátu formovať spoločnosť. Zmena je dnes možná len vo veľkom meradle, ak dostatok jednotlivcov pochopí nevyhnutnosť zmeniť svoje správanie.“ Týmto zápasom, v ktorých sa argumenty nahrádzajú vyjadrovaním ranených citov a hlásaním jediného morálne obhájiteľného stanoviska, sa v súčasnosti darí aj v stredovýchodnej Európe.

 

Čo vyšlo, zároveň aj nevyšlo; ak emancipačné hnutia stoja o úspešné vybudovanie alternatívy k črtajúcej sa pravicovej hegemónii, musíme tejto realite čeliť. Chrániť svoje hodnoty nestačí. Musíme rozpoznať problematický charakter dnešného emancipačného diskurzu: to, že kritika prichádza z pravej časti politického spektra, automaticky neznamená, že sme voči nej imúnni. Ako aktivisti a aktivistky si musíme začať klásť aj nepríjemné otázky, ako sme sa dostali do tohto bodu a ako súvisia súčasné úspechy pravice s nesplnenými prísľubmi a problematickým vývojom emancipačných hnutí, ktoré, ako sa zdá, zlyhali v riešení skutočnej podstaty nerovností a prestali byť nápomocné v každodenných materiálnych zápasoch bežných ľudí.

 

Pozor na vlastné privilégiá! Individualizovaná intersekcionalita?

 

V kontexte emancipačných hnutí a ich dôrazu na ublížené city sa Paula Villa, nemecká akademička zaoberajúca sa rodovými štúdiami, kriticky vyjadruje k tomu, čo nazýva „pozicionalistický fundamentalizmus“ – stotožňovanie individuálnych ľudí s ich pozíciami v rámci sociálnych štruktúr (hovoríme o rase, rode či sexuálnych preferenciách) a následné vyvodzovanie ich osobnej zodpovednosti za opresívne sociálne štruktúry. Túto politiku chápe ako zástupnú (Politiksurrogat): ide o regres k emocionálnym reakciám a pocitom samoľúbej povýšenosti namiesto politickej a argumentačnej akcie.

Pre pokračovanie článku a pre prístup do archívu, si prosím zakúpte ročné predplatné. Ďakujeme a prajeme dobré čítanie.

 

Napíšte komentár

Vaša emailová adresa nebude publikovaná. Povinné polia sú označené *