V priebehu minulého roka rezonovala v britskej akadémii kauza otvoreného listu, ktorý cambridgeskej St. Edmund’s College adresovali stovky akademikov. Signatári a signatárky žiadali preverenie výberového konania, na základe ktorého bol ako asistent prijatý sociológ Noah Carl, absolvent Oxfordskej univerzity – a podľa listu propagátor „rasistickej pseudovedy“. Zaslúži si Carl túto stigmu alebo je obeťou „liberálnej šikany“, ako tvrdia jeho obhajcovia?

Pozrime sa na obsah listu, pod ktorým sa zozbieralo vyše 1 400 podpisov (586 akademičiek a akademikov, 874 zo študentských radov) z celého sveta. Uvádzajú, že „podrobné zhodnotenie Carlových publikovaných prác a verejného postoja v rôznych prípadoch, predovšetkým údajného vzťahu ,rasy‘, ,kriminality‘ a ,genetickej inteligencie‘, ich doviedlo k záveru, že je jeho práca ,eticky škodlivá a metodologicky chybná‘. Podľa podpísaných jeho výskumy vychádzajú z princípov diskreditovanej ,rasovej vedy‘, pričom nejde o nič viac ako o ,vyjadrenie názoru na rôzne spoločenské problémy‘.“

Prekáža im aj Carlova účasť na konferencii London Conference on Intelligence, ktorá sa v rokoch 2014 2017 konala v priestoroch University College London. Inštitúcia sa po verejnej kritike od konferencie dištancovala. Perličkou o tomto podujatí je skutočnosť, že na ňom mala zastúpenie i naša krajina. Dalibor Jurášek, činný na Slobodnom vysielači, tu v roku 2015 ako člen medzinárodného tímu prezentoval štúdiu o rómskej inteligencii, v ktorej konštatoval, že Rómovia sú „skupinou s najnižším IQ v Európe“ vďaka kombinácii environmentálnych a genetických faktorov.

Na Carlovu stranu sa, samozrejme, priklonila pravicová scéna. Redakcia magazínu Quillette, ktorý demonštratívne rešpektuje „dokonca aj nebezpečné idey“, v úvodníku ku kauze píše, že ide o „pokus pošpiniť mladého akademika“, založený na „zbežnom preskúmaní“ jeho práce. Carla sa pritom v úvodníku zastávajú akademici ako Jonathan Haidt, Tyler Cowen či Peter Singer. Editor Quillette, Toby Young, v samostatnom článku píše, že pre obvinenie z rasistickej pseudovedy neexistuje „ani štipka dôkazu“. Podľa Younga sú termíny ako „rasa“, „kriminalita“ a „genetická inteligencia“ celkom vytrhnuté z kontextu. Bohužiaľ, nie je celkom vedľa.

Problém listu

Problémom otvoreného listu je, že hoci sa odvoláva na „podrobné preskúmanie“, neodkazuje na žiaden z viac ako troch desiatok publikovaných akademických textov, na ktorých do roku 2018 Carl pracoval ako autor či spoluautor. Ani v jednom z nich v skutočnosti nenájdeme termín „genetická inteligencia“, z používania ktorého signatári a signatárky Noaha Carla obviňujú. Jeho primárnym výskumným záujmom síce je predovšetkým vzťah inteligencie a politického presvedčenia, ale nikde nehovorí o inteligencii ako čisto genetickom koncepte.

Záležitosť vzťahu rasy a kriminality je tiež problematická, týmto konceptom sa Carl totiž venuje zriedka. Tieto témy môžeme nájsť v štúdii o disproporcii volebných podvodov ohlásených v londýnskych štvrtiach s obyvateľstvom pochádzajúcim pôvodne z Pakistanu či Bangladéša pri analýze násilia páchaného islamskými teroristami a pri výskume validity britských predsudkov. Dáva si však pri tom dobrý pozor pred rasizmom – v prvom prípade špekuluje o vplyve kultúry na volebné správanie, v druhom skúma podiel moslimov v populácii, vojenské intervencie na Blízkom východe a pravdepodobnosť teroristického útoku. V štúdii o validite predsudkov sa pokúša dokázať, že predsudky britskej majority nie sú chybné, ale naozaj korelujú s policajnými dátami.

List teda zásadne zlyháva: pripisuje Carlovi používanie konceptu, ktorý sa v jeho akademických prácach nevyskytuje. Zároveň vytvára dojem, že Carl aktívne propaguje priamočiary vzťah genetiky, rasy a inteligencie, napriek tomu, že pri otázke rasy a kriminality ide skôr o jeho okrajový výskumný záujem. V liste pritom správne kritizujú napríklad Carlovu účasť na tajnej London Conference of Intelligence, ktorá bola niekoľko rokov platformou aj pre výskum, ktorý má blízko k vedeckému rasizmu. A to, že na nej Carl vystúpil, nie je náhoda.

Carlova pseudoveda

Aj keď Carl explicitne nespája problematiky rasy a kriminality, ani nepoužíva termín „genetická inteligencia“, neznamená to, že sú jeho akademické výstupy a štúdie vedecky korektné. Problémov je hneď niekoľko.

V rovine argumentácie sa Carl dopúšťa lapsusov pomerne často. Dobrým príkladom je jeho najcitovanejší článok, v ktorom na základe analýzy dát General Social Survey dokazuje, že respondenti s príklonom k Republikánskej strane majú priemerne o 2 5 IQ bodov viac ako podporovatelia Demokratov. V texte potom napríklad tvrdí, že „vzdelanie koreluje s tendenciou myslieť ako ekonóm“, pričom vôbec nevysvetľuje, čo to „myslieť ako ekonóm“ vlastne znamená. Uvádza zároveň hypotézu, že inteligentnejší republikáni kompenzujú prítomnosť menej inteligentných – bez toho, že by sa namáhal vysvetliť, ako sa k takejto funkcionalistickej predstave dopracoval. Tieto problémy, ako i fakt, že autor pri meraní inteligencie vychádza iba z desaťpoložkového testu WORDSUM, ktorý nie je najlepším meradlom intelektu, malo zachytiť recenzné konanie.

Noah Carl sa všeobecne v textoch nenamáha objasňovať či korektne interpretovať. V jeho analýze priemernej inteligencie naprieč regiónmi napríklad diskusia absentuje úplne. Čím to je, že má Wales najnižší priemerný intelekt? Na túto otázku sa jeho čitateľská obec odpoveď nedozvie. Ak v inom texte tvrdí, že predsudky majority sú „pomerne presné“, pretože korelujú s dátami o policajnom zadržaní, aké sú implikácie tohto zistenia? Majú britskí zákonodarcovia pri tvorbe politík načúvať pouličnej mytológii?

Xenofóbii sa blíži v štúdii o volebných podvodoch, keď tvrdí, že londýnske štvrte obývané ľuďmi pôvodom z Bangladéša a Pakistanu majú vyššiu mieru oznámených podvodov kvôli tradícii sobášov medzi pokrvnými príbuznými, ktoré podľa Carla podporujú nepotizmus. Neuvádza však argumenty, prečo by tieto dva koncepty mali súvisieť s volebnými podvodmi. Zásadnejším problémom je to, že na analýzu autorovi stačia dostupné dáta a stručný prehľad literatúry. Nenamáhal sa s porozumením kultúrnym špecifikám či s rozhovormi. Ako správny britský antropológ z konca devätnásteho storočia, aj Carl si spravil stručný prehľad dostupnej literatúry.

Dá sa povedať, že Carlova predstava vedeckého výskumu je použiť verejne dostupné a už čiastočne spracované dáta (často z amerického General Social Survey) a identifikovať v nich základné vzťahy, vychádzajúc pritom z ideologicky konštruovanej hypotézy. Netreba sa diviť, že je autor taký produktívny – takáto veda príliš času nezaberie.

Carl ako rasista?

Napokon, odborným problémom Carlových textov je presvedčenie, že výsledok inteligenčných testov nie je dôsledkom, ale prekurzorom spoločenského úspechu. Akoby autor ignoroval sociologickú literatúru, ktorá sa zaoberá problematikou foriem kolektívneho života a ich vplyvu na výsledky testov inteligencie. Tak ako nemožno poprieť, že intelekt ovplyvňujú i vrodené faktory, nie je možné ignorovať určujúcu rolu kultúrnych faktorov.

Práve obhajoba výskumu genetických faktorov, súvisiacich s etnickým a rasovým pôvodom, ovplyvňujúcich intelekt, je témou jednej z Carlových esejí, ktorú citujú jeho obhajcovia. „Odmietanie debaty o vzťahu medzi rasou, génmi a IQ“ podľa autora v konečnom dôsledku ohrozuje všetkých (úplnú rovnakosť predsa propagoval aj Lenin) alebo utlmuje výskum v oblasti farmácie a medicíny. Ak by ale poznal základy antropológie vedy, vedel by, že tí postmoderní ľavičiari a ľavičiarky dlhodobo kritizujú abnormalizáciu iného než bieleho mužského tela v lekárskom a vedeckom diskurze. Potom je už len drobnosťou, že aj keď Carl ako motto cynicky využíva citát bojovníka za ľudské práva Fredericka Douglassa, jeho meno cituje nesprávne.

Čo s Carlom?

Problém kauzy Carl spočíva v nedostatočnej kritike, ktorej výskumníka podrobil otvorený list z akademického prostredia. Neinformovanému publiku sa naozaj môže na prvý pohľad zdať, že ide o zlomyseľnú kampaň ľavicovej úderky, ktorá si za svoju obeť vybrala talentovaného akademika hovoriaceho iba pravdu, založenú na tvrdých dátach. Práve prestížne akademické zázemie a vek z neho robia dobrého adepta na martýra – niečo ako vylepšený Ray Honeyford. Je to ale mylná predstava.

Noah Carl nie je geniálny sociológ, ktorý by hľadal pravdu v dátach. Drvivú väčšinu jeho vedeckej produkcie tvoria texty založené na nekomplikovanej analýze verejne dostupných dát, ktorá je často argumentačne pochybná a neadekvátne prepracovaná. Isto, dáva si dobrý pozor, aby sa vyhol explicitnému rasizmu, no napriek tomu je možné niektoré jeho práce poľahky interpretovať ako snahu vedecky podložiť xenofóbne predsudky. Verejne navyše obhajuje problematickú predstavu o slobode prejavu, ktorá priznáva legitimitu každému výstupu iba preto, že sa zaštiťuje vedeckým rámcom.

Práve sem mala smerovať kritika. Akademická obec má právo pýtať sa na legitimitu a odborné výsledky svojich členov. Mala by však používať korektné a precízne argumenty. Pri kauze Noah Carl sa to nestalo – hoci tvrdá kritika bola namieste.

Dominik Želinský

Autor je sociológ

Napíšte komentár

Vaša emailová adresa nebude publikovaná. Povinné polia sú označené *