2019 03 Politiky identítTematický KapitálVoda je mokrá, politika je o identitách. Manifest politiky identít

Pavol Hardoš11. marca 2019729

Západ obchádza strašidlo, strašidlo politiky identít. Pri honbe na toto strašidlo sa spojili všetky ideologické prúdy, od konzervatívnych strážcov politického diskurzu cez twitterových liberálov, dbajúcich o zdanie vlastnej umiernenej rozumnosti, až po marxistických seladónov, zvádzajúcich vlastníčky výrobných prostriedkov. Prečo je vlastne identita v popredí politického záujmu? Prečo sa – podľa kritikov „zrazu“ – toľko rozpráva o identite?

 

Identita je príbehom, ktorý rozprávame sami o sebe, tento príbeh však do veľkej miery určujú skutočnosti mimo našej kontroly: náš pôvod a naša výchova, spoločnosť a kultúra, do ktorých sme socializovaní.

 

Filozof Kwame Anthony Appiah hovorí o identitách ako spojivách, ktoré nám pomáhajú konať v skupinách, sú „lžami, ktoré spájajú“. Jeho rovnomenná kniha The Lies That Bind: Rethinking Identity tak do istej miery predstavuje nepriamu odpoveď na najnovší intelektuálny počin Francisa Fukuyamu, umne rozoberaný na stránkach tohto čísla Kapitálu Maťom Cíbikom. Identita skrátka je – a dokiaľ bude pre ľudí nevyhnutné a žiaduce vykonávať akúkoľvek kolektívnu aktivitu, dokiaľ budú ľudia tvormi spoločenskými a kategorizujúcimi, budeme hovoriť aj o identite. Identita je skrátka identifikáciou pozície jedinca ako člena sociálnej skupiny. Rozpoznávame jej znaky, priraďujeme jej vlastnosti, odpovedajúc na otázku: Kto je to? Je fanúšička Star Treku? Vegánka? Metalistka? Extrovertka? Ateistka? Queer? JUDr.? Východniarka?

 

Ecce homo

 

Identít je potenciálne nespočet. Isteže, niektoré sú dané viac fyzickými faktormi a ľahko identifikovateľnými vonkajšími znakmi, sú menej ohybné. Identity, ako poznamenáva aj Appiah, majú svoju subjektívnu aj objektívnu dimenziu, ktoré limitujú, čo je naozaj možné. Mohol by som sa pokúsiť vymyslieť si vlastnú identitu – vyhlásiť sa za zorklaxiána, uctievača bohýň k’tuh alebo obdivovateľa filozofického systému Ľuboša Blahu, ale nič také neexistuje – a ani nebude, dokiaľ sa ku mne a mojim predstavám nepridajú ďalší ľudia. No rovnako mi ani spoločnosť nikdy úspešne nevnúti identitu blonďavého Adonisa behajúceho maratóny.

 

V princípe je ale vytváranie identít limitované len ľudskou rôznorodosťou a tvorivosťou. Vám, čo teraz čítate tento článok, by som mohol prisúdiť identitu „čitatelia a čitateľky Kapitálu“ a začať uvažovať, čo vás spája. Možno tak o sebe uvažujete tiež, vnímate sa ako niekto, kto sa identifikuje s časopisom, vyjadruje tým nejaký postoj, súbor hodnôt, ale možno ste ho zdvihli len náhodou a teraz dvíhate aj obočie. Sedíte v kaviarni alebo vo vlaku a čítať vás vidí niekto, kto tiež nosí v hlave svoj kód (buďme chvíľu benevolentní ku kultúrnemu dosahu tohto časopisu), má svoju predstavu o „čitateľoch a čitateľkách Kapitálu“ ako identite, možno menej lichotivú, a povie si, „no jasné, to je presne ten typ“.

 

Identity tak vždy vznikajú v procese, kde jedna skupina môže začať vnímať istý prvok ako významný, prepájať ho s inými, už kultúrne rozpoznanými znakmi identity. Zároveň je na základe toho istého prvku rozpoznávaná a vnímaná aj druhými, inými ľuďmi. Ich čítanie významov a hodnôt, ktoré priraďujú tomu istému rozpoznávaciemu znaku, už ale môže byť aj nesúhlasné, ba nepriateľsky naladené. Je v podstate jedno, čo stojí za prvotným impulzom, či už nejaký stabilnejší epigenetický prejav náhodnej genetickej mutácie, alebo prchavejší prejav estetickej preferencie, od farby kože cez náboženské presvedčenie až po módu: vždy si vytvárame kultúrne rámce na chápanie sveta naokolo a svojho miesta v ňom.

 

Sme, kým sme

 

Identita môže byť do veľkej miery produktom socializácie, je často neuvedomená, je súčasťou spôsobu žitia. Nemusím uvažovať nad tým, že sa idem obliekať ako muž, do príslušnej sekcie v obchode s odevom zabočím automaticky. Ako človek patriaci k vyššej strednej triede si nemusím vedome pripomínať, že v teplákoch sa na ulicu nechodí, ani od repovania sa nemusím vedome odhovárať. A ako Slovák si nemusím s Benem a Hudákom odmala vravieť, že „čo dá sa podliezť, neprelez“. Žijem si svojou identitou bez hlbšej reflexie. Normatívnosť identity sa prejaví až v momente, keď začneme vybočovať – napríklad ak sa Slováci navzájom rozprávajú po anglicky, niektorých ľudí to vyruší, až sa proti nim ozvú. O vymáhaní rodových noriem, o tom, ako sa „majú“ správať chlapci a dievčatá, sa radšej rozpisovať ani nejdem.

 

Identity, ako pripomína aj Appiah, označujú, sú štítkom zhŕňajúcim veľké množstvo kultúrne významných poznatkov. Vytvárajú obrazy, ako aj stereotypy. Na identitách nám navyše záleží – sú zdrojom poznania seba samého a sveta naokolo, kým sme a kým nie sme, dôvodom, prečo niečo robíme alebo nerobíme. Sú napokon tiež dôvodom na konanie iných voči nám, vnímanie našich identít v očiach druhých a ich interakcií s nami na základe našich identít vytvára štruktúrne vzťahy v spoločnosti. Identity boli a stále sú zdrojom nerovného zaobchádzania, základom pre hierarchie uznania a moci. Sú preto vždy potenciálne aj predmetom politického zápasu, zápasu o definovanie a uznanie – zápasu v spoločenstve ľudí deliacich sa o zdroje a moc, kde identita funguje často ako skratka pre postoje, hodnoty alebo aj záujmy.

 

Tento politický presah má ešte jednu dimenziu. Svoje správanie prispôsobujeme ľuďom, s ktorými prichádzame do styku, naše vnímanie druhých a naše správanie voči nim tak spoluformuje ich svet. Vytŕčať svojou identitou, byť černochom v Amerike alebo gayom na Orave, so sebou prináša vlastnú perspektívu danú skúsenosťou, formovanú životom v spoločnosti, ktorá vás spoluzadefinovala a aj sa podľa toho k vám správa. Zdravotne znevýhodnený človek vám povie, aký problém je pohybovať sa po meste a aké ubíjajúce je byť neviditeľný. Róm vám povie, čo to znamená byť predmetom podozrievajúcich pohľadov, nevraživosti a odporu. Žena vám povie, čo to znamená byť profesijne prehliadaná, intelektuálne znevažovaná a náhodne sexualizovaná.

 

Skúsenosť s príslušnosťou k skupinovej identite je neprenosná. Významne ovplyvňuje naše vnímanie a perspektívu. Stalo sa už akceptovaným poznatkom v epistemológii, že situovanosť jedinca formuje jeho poznanie. Poznanie, kognitívne procesy, vnímanie, postoje, emócie, nič z toho nie je oddeliteľné od spoločenského kontextu, v ktorom sa pohybujeme. Pre lepšiu kvalitu rozhodovania o politických otázkach je preto nesmierne dôležité, aby v kolektívnom rozhodovaní zazneli všetky hlasy a skúsenosti. Vyzdvihovanie identity nie je preto v politike samoúčelné, nejde len o „uznanie“ a viditeľnosť. Inklúzia, ktorú požaduje politika identít, je požiadavkou demokratickou, nie je len procesným úkonom, ale podmienkou pre dosiahnutie substantívne žiaducich výsledkov.

 

Zase tá postmoderna

 

Sme tvory nekonečne kategorizujúce a psychologicky motivované nachádzať pocit spolunáležitosti. Pozerajúc sa na identity v tomto kontexte, môžu vlastne naše identity nebyť politické a politizované? Kde sa ale potom zobrala tá kritika, odkiaľ vôbec prišiel pojem „politika identít“ ako niečo negatívne? V čom spočíva kontroverzia?

 

Jedným z populárnych strašiakov, ktorý sa v týchto úvahách spravidla objaví, je postmoderná filozofia. Postmoderná filozofia, znie refrén konzervatívnych lamentácií, nahlodala objektivitu, zničila rozum a spochybnila možnosť zastávať univerzálne platné princípy. V takej situácii, kde nieto spravodlivého Boha, hodnovernej Autority ani objektívnej Pravdy, sa ľudia utiekajú k malicherným rozdielnostiam a povyšujú ich na princíp, hľadajúc drobné istoty vo svete, ktorý prestal dávať zmysel.

 

Obvinenia postmodernej filozofie z nástupu politiky identít sa mýlia a zároveň sú trefné: správne identifikujú dôležitého činiteľa v zmene vnímania, obracajú však kauzálnu logiku. Ak postmodernizmus ako filozofický fenomén možno niečím charakterizovať, tak je to podozrievavosť k veľkým príbehom, upriamenie našej pozornosti na neznesiteľnú neudržateľnosť našich metanaratívov. V minulosti nikoho rod, sexualita, prízvuk alebo triedna príslušnosť neboli vyzdvihované ako identita, lebo sa považovali za samozrejmú a čisto osobnú vec – dokiaľ sme dokázali predstierať ich nevyhnutnosť a pravdivosť. Až s rozpoznaním rozsahu miery, do ktorej sú naše identity výsledkom našich kultúrnych konštrukcií a do akej sú flexibilné, nastali problémy.

 

Postmoderna nespôsobila vzostup politiky identít, len nám pomohla uvidieť naplno, do akej miery sú naše príbehy naozaj len „príbehmi“ a zároveň nakoľko sú pre nás politicky smerodajné. Rasa, národnosť či rod, čoby populárne a zdanlivo dané ukazovatele identity, sa ukázali do veľkej miery sociálnymi konštruktmi 19. storočia, ale s dôležitými politickými presahmi. Ukázali sa byť príbehmi, ktoré určujú náš život a ktorých priebeh môže odzrkadľovať mocenskú dynamiku mimo kontroly protagonistov týchto príbehov. Postmoderná filozofia nám pomohla vnímať ich kultúrnu podmienenosť a genealógiu – viniť však postmodernu z tohto poznania je rovnako férové ako viniť presnejšie diagnostické postupy z nárastu chorobnosti.

 

Politika politiky identít

 

Kritika politiky identít podsúva, že samotné politické organizovanie sa podľa identity je v demokracii škodlivé. V tom spočíva základný omyl tejto kritiky: politika identít nie je sama osebe ani zlá, ani dobrá, je rovnako nevyhnutným výsledkom politickej koordinácie ako politické strany alebo ideológie. Ako zdôrazňuje aj politologička Amy Gutmann v knihe Identity in Democracy, skupiny organizujúce sa na základe identity sú proste politickým faktom. Nie sú záujmovou skupinou, zdieľajú totiž viac než len nejaký spoločný záujem. Zdieľajú znaky, ktoré formujú ich spoločné skúsenosti a budujú očakávania. Sú prirodzeným dôsledkom slobody a plurality v spoločnosti. Samotná príslušnosť k identite nevyčerpáva individualitu, nepredurčuje nevyhnutne ani záujmy a postoje – ale zároveň vytvára dôležitý rámec politickej socializácie. Identita predstavuje mobilizačný moment a skratku pre budovanie solidarity potrebnej pre organizáciu sledujúcu hocijaký kolektívny cieľ.

 

Čo je tu zastretým predmetom kritiky, sú konkrétne požiadavky, objavenie konkrétnych (nových) skupín, presadzovanie konkrétnych cieľov. Miesto konkrétnych politík a formulovania alternatív sa tak kritici politiky identít v podstate snažia predefinovať hracie pole politickej súťaže a postaviť súpera mimo hraciu plochu. Kritikom zľava aj sprava sa nepozdáva odpoveď, ktorá obsahuje politiku identít, namiesto hľadania lepších odpovedí však trvajú na tom, že zlá musí byť už otázka.

 

Kritiku politiky identít zľava možno pripodobniť k liberálnej kritike multikulturalizmu od filozofa Briana Barryho: na kultúre nezáleží, na čom naozaj záleží, je spravodlivosť. To, na čom záleží, je rovnosť všetkých členov spoločnosti v slobode pri spravodlivom delení zdrojov. Identita a jej kultúrne prejavy sú premenlivé a politika štátu nemôže jednotlivé identity vyberať, upevniť a vystužiť zákonmi do konkrétnej podoby. Štát by nemal vytvárať nemenné bloky politických záujmov. Identity vytvárané politickou mocou sú vždy podozrivé a zneužiteľné – štátna moc si totiž definuje spôsoby poddanstva, subjekty, ktorým následne môže práva priznávať alebo uberať (Tutsiovia a kulaci vedia svoje). Podobne ľavicová kritika nepopiera dôležitosť identity, neznevažuje jej individualizované prežívanie – čo je spochybnené, je ústredná rola identít pre politickú predstavivosť a politické ciele.

 

Modelovým príkladom tejto ľavicovej kritiky je napríklad nedávna kniha Asada Haidera Mistaken Identity: Race and Class in the Age of Trump. Problémom modernej politiky identít podľa neho je, že ustupuje od materialistických základov a z identít, ktoré mali byť len prostriedkom na budovanie solidarity v boji proti štruktúram útlaku, sa stal cieľ politiky. Identita sa stala rozptýlením, zvádza od podstaty politického zápasu. Politika identít je individualistická, sústreďuje sa na partikulárne záujmy, uspokojuje sa s čiastkovými úspechmi a uznaním. Najväčším problémom politiky identít tak v očiach ľavicových kritikov ostáva ľahkosť, s akou sa jej kapitalistická ekonomika prispôsobuje. Cieľom predsa má byť rozbitie hierarchií nerovnosti a emancipácia pre všetkých, nie počty rómskych šéfov firiem alebo transrodových záchodov.

 

Kto sa bojí identity

 

Napravo je obraz trochu pestrejší, ale veľmi podobný. Tiež tu panuje znepokojenie z opúšťania ekonomických tém, nostalgia za starou ľavicou, s ktorou sa bolo možné hádať o vlastníctve výrobných prostriedkov, povahe ekonomiky a dni daňových prázdnin. Od zľahka ironických foriem prechádza táto kritika až k fukuyamovským obavám z fragmentovania politiky a nemožnosti vytvorenia jednotného rámca, v ktorom bude demokratická súťaž fungovať. Kde sa to všetko zastaví? Identita nás má predsa spájať, nie rozdeľovať! Pritom problém predstavujú len nové delenia, na ktoré nie sú kritici zvyknutí, v minulosti zažitá politika identít spolunažívania protestantov a katolíkov v mnohých európskych krajinách im dnes už vrásky nerobí.

 

Pridružený dôvod, prečo sa z politiky identít stal taký strašiak a prečo sa toľko konzervatívnej pozornosti a morálnej paniky sústreďuje na otázky kultúrnych menšín, je čiastočne psychologický. Keď niektoré skupiny upozorňujú na svoju identitu, hovoria vlastne o minulom a súčasnom útlaku, vyvolávajú tým v hlavách poslucháčov nepríjemné pocity. Niektorým bielym sa ťažko počúva o štrukturálnom rasizme, niektorým mužom sa ťažko počúva o mizogýnii a sexizme, niektorým heterosexuálom sa ťažko počúva o homofóbii a transfóbii. Ja som slušný človek, nikoho nenenávidím, nikoho neutláčam, nevidím medzi ľuďmi rozdiely. Tak prečo zrazu ja, ktorý si tu spokojne žijem svoj život a považujem sa za slušného človeka, nesiem nejakú spoluvinu za štrukturálny útlak? Ako to, že som dokonca skrze vlastnú, doteraz neuvedomenú identitu vraj privilegovaný? Nie, to je nezmysel, to nemôže byť tak, to je urážka. Ako sa opovažujete!

 

Hnev a odpor k politike identít prichádza s potrebou odmietnuť implicitnú kritiku vlastnej pozície, prichádza s pocitom ohrozenia, je prejavom krehkosti a neistoty. Odporca chce počuť, že je v poriadku, že nemusí nič meniť, že je dobrý človek. Odmietanie politiky identít ako pomýlenej sa stáva pohodlným kódom, funguje ako rétorické spojivo na vyhranenie sa voči ideologickým oponentom, je manévrom pre politiku odmietania nevyhnutnosti vysporiadať sa s vlastnou identitou.

 

V odpore voči politike identít sa miesi viacero téz: okrem spomínaného postmodernizmu sa k „veciam, ktoré môžu za všetko zlé“ pridáva aj politická korektnosť, neomarxizmus alebo feminizmus. Hľadá sa ideologická spojnica, ktorá vyčerpávajúco pomenuje a zhutní konzervatívny nepokoj z toho, že identita heterosexuálneho bieleho muža zrazu nie je definíciou a východiskom univerzálne platných noriem ani garanciou dôstojného statusu v spoločenskom rebríčku. Je preto pravdepodobné, že o zaklínadle „politiky identít“ budeme počúvať ešte dlho.

 

Pavol Hardoš

 

Autor je politológ a pedagóg

Napíšte komentár

Vaša emailová adresa nebude publikovaná. Povinné polia sú označené *