2021 03 VäzenieDivadelný KapitálTematický KapitálDivadlo vo väzení – Ako von z tejto izolácie?

Matej Benčík11. marca 20211262

Je možná plnohodnotná divadelná tvorba vo väzení? Ako prebieha? Aké témy a otázky otvára? Peter Protič – vyštudovaný filozof a psychológ pôvodom zo Slovenska, ktorý je v Nemecku režisérom a organizátorom programu Die Werft – nám v rozhovore priblížil svoju prácu a skúsenosti z divadla vo väzení.

V Nemecku má viacero väzení divadelný program, no len to wiesbadenské má funkčné repertoárové divadlo s profesionálne vybavenou divadelnou sálou. Ako sa vám to podarilo? Aké boli začiatky projektu Die Werft?

Wiesbadenské väzenie, v ktorom pracujem, je určené pre väzňov od 18 do 25 rokov. Väčšina z nich sa dostala za mreže ešte než ukončili školu; a tak majú možnosť dokončiť štúdium vo väzení. Riaditeľka tejto školy v roku 2007 dostala nápad, že by chcela pre väzňov zriadiť dramatický krúžok. Začalo sa to sporadicky, občas cez víkend prišli do väzenia nejakí herci, ale nebolo to veľmi systematické. Potom projekt prevzal môj kolega Arne Dechow, ktorý ma k sebe prizval ako asistenta. Mal som vtedy osemnásť rokov. Tri alebo štyri roky sme pracovali v provizórnych podmienkach, ale s dobrými výsledkami. Napokon Arne povedal, že pokračovať má zmysel, iba ak sa zriadi stále javisko v štandardne vybavenej divadelnej sále. Čo bol v tej dobe celkom revolučný nápad. Všetci sa nám vysmievali, hovorili, že to je nemožné, a hlavne sa to nikomu nechcelo realizovať. No my sme zabojovali a od roku 2013 to divadlo stojí.

Ty si prišiel do programu ešte pred maturitou. Čo ťa na tej práci uchvátilo a koľko rokov sa jej už vlastne venuješ?

Bolo celkom vtipné chodiť zo skúšok vo väzení na ústne maturity, a zase naspäť. Túto prácu robím trinásty rok. Asi v tom niečo bude. Niečo ma tam drží. Každý rok robíme jeden veľký projekt, minimálne jednu produkciu, a zakaždým je to niečo nové. Vždy riešime nové problémy, a keď ich prekonáme, tak na konci príde ten pocit úspechu. Hlavne teda pre chlapov, ktorí tam hrajú. Ale to sa prenesie aj na nás. Keby som nemal pocit, že to je zmysluplná práca, určite by som už dávno zdrhol.

Frankfurter Rundschau vydal recenziu na inscenáciu Schillerových Lúpežníkov, ktorú si v roku 2017 režíroval. V jednom odstavci sa spomína štatistika, že zo sto účastníkov vášho divadelného programu za posledných desať rokov sa k recidíve uchýlil len jeden. Pre porovnanie, priemerná miera recidívy je v Nemecku 40 – 60 percent. V čom podľa teba spočíva dôvod, že to tak je?

Najprv chcem upozorniť, že tie štatistiky treba brať opatrne. My sme mladý projekt a tým, že tieto merania sa robia buď po piatich, desiatich, ale aj po dvadsiatich rokoch, tieto čísla nemusia byť vôbec finálne. Neviem, aký je presne teraz pomer, ale určite nie jeden zo sto, to by bolo príliš fantastické. Čo vieme, a čo bolo aj overené, je, že náš program prináša v miere recidívy lepšie výsledky ako je nemecký priemer. Ak to teda funguje, je to vďaka tomu, že tým chlapom poskytujeme zážitok, ktorý v živote nemali príležitosť zažiť vonku. Taký, ktorý veľmi veľa z nás, ktorí sme vyrastali v iných podmienkach, zažilo. Je to istý zážitok iniciácie, prechodu. Prijatie do sveta dospelých, moment nájdenia svojej identity. Nemecké väzenia síce poskytujú veľa, školu, vyučenie, terapie atď., ale tento jeden, takmer metafyzický moment tam nenájdu. A nenašli ho ani vonku, v tých rozvrátených životoch, aké žijú.

Mohol by si mi priblížiť fungovanie samotného programu? S akými ľuďmi pracujete, postavíte pre každú inscenáciu nový herecký súbor?

Vykryštalizovalo sa to za tie roky tak, že sa snažím ponechať si vždy aspoň jedného herca, ktorý už bol aj v predošlej inscenácii. Veľmi to pomôže – mať niekoho, kto k procesu tvorby inscenácie pristupuje inak, lebo už vie, čo ho čaká, už pozná ten pocit z práce a zo skúšania. Tento jeden mi pomáha ostatných chlapov tak trošku motivovať. Ono, tí, čo prídu prvýkrát, často ešte nikdy v živote neboli v divadle. Ani ako deti. Ani zo školy. Vôbec nemajú predstavu o tom, čo to je. Nepoznajú pojmy. Mená ako Shakespeare, Goethe alebo Schiller nikdy nepočuli.

Aké veľké sú tie skupiny, s ktorými pracuješ?

Maximum bolo takých dvanásť hercov. Vždy to záleží od produkcie, ale ak si môžem vybrať, tak, povedzme, sedem je ideál. Najmenšia inscenácia bola monodráma. To bolo veľké riziko. Robili sme s jedným hercom hodinu a pol dlhý kus. Hral sedem rolí, čo je aj pre profesionálov veľmi ťažké. Ten herec predtým hral v dvoch našich produkciách. V prvej pôsobil tak nešikovne a netalentovane, že som ho – ako doteraz jediného – chcel normálne vyhodiť. Bol strašne nudný a nič nevedel urobiť. Ale nakoniec to nejako zvládol. V nasledovnej produkcii hral už hlavnú úlohu. Kompletne sa zmenil. Podarilo sa mu k tomu inak postaviť, a bol taký dobrý, že sme sa o rok neskôr pustili do monodrámy. Celé to utiahol sám a ľudia boli z neho nadšení. Keď sa v roku 2014 dostal von z basy, prihlásil sa na štátnu hereckú školu, kam sa každoročne hlási osemsto ľudí. Pred tým nemal ani maturitu, takže tam boli aj nejaké opletačky, ale prijali ho a tento rok školu dokončil. Dokonca už stihol hrať aj hlavnú postavu v celovečernom filme. Skrátka, človek, akého stretnete iba raz v živote. Absolútny unikát.

Ako postupuješ v skúšobnom procese? Máš nejakú pevnú metódu, alebo z nejakej vychádzaš?

Prvá skúška je vždy brutálna. Keď chlapi prvý krát prídu, tak ich vyslovene trápime. Chceme od nich strašne veľa – aby robili veci, za ktoré by sa za normálnych okolností hanbili. Také, čo sa vo väzení nikdy nerobia. Ide o to, aby sme odplašili tých, ktorí prídu len kvôli benefitom, napríklad kvôli tomu, že nechcú byť v cele. Zároveň chceme spoznať ich hranice. Treba povedať, že keď som prvýkrát prišiel do väzenia, mal som osemnásť a predo mnou stálo dvadsaťpäť tetovaných borcov, strašne som sa bál. Nevedel som, čo môžem povedať, a čo nie. Po trinástich rokoch už je to naopak. Chlapi pred nami po jednej skúške bez problémov plačú. Za tie roky sme zistili, že keď na začiatku ukážeme, čo chceme a kam to vedie, pomôže im to zbaviť sa strachu. Oni sa nás síce neboja ako fyzickej hrozby, ale boja sa, čo sa s nimi bude diať. Preto volíme taký rázny prístup, takto začíname a potom veľmi rýchlo prejdeme k rozhovorom. Rozoberáme rolu, postavu a text, snažíme sa odhaliť psychologické mechanizmy, ktoré sú za tým. Je to taký intelektuálno-ezoterický prístup. Neskôr robíme aj rôzne zábavné hry, blbosti, ktoré herec potrebuje, aby sa uvoľnil, ale najprv sa snažíme nastaviť určitú latku. Ukázať, že ide o serióznu vec. Keď už dosiahneme túto úroveň, vrhneme sa do práce.

Snažíte sa postupovať aj arteterapeuticky, napríklad vizualizáciou situácií, s ktorými by sa mohli vaši herci mimo väzenia stretnúť, aby na ne neskôr dokázali lepšie reagovať?

S Arnem sme o tom veľa filozofovali, ale vždy hovoríme, že náš program nie je vyslovene arteterapeutický alebo pedagogický. Pravdou však je, že sa to jednoznačne deje. Nie je to náš primárny zámer, nechceme zachytiť biografiu nejakého väzňa, otočiť ju a konfrontovať ho s ňou, no pri tom, ako analyzujeme hru a zaujímame sa o tie hlavné konflikty, dochádzame aj k tomu, čo má v sebe konkrétny herec nedoriešené, čo ho motivuje, čo sú uňho tie pálčivé témy.

Okrem spomínanej inscenácie Lúpežníkov si spolupracoval napríklad aj na inscenácii Klub27, ktorá tematizovala následky teroristického útoku. Ako si vyberáte témy?

Často je to tak, že po jednom roku ostane otvorená nejaká téma. Pamätám si, že rok pred tým, ako sme robili Othella, sa nám vynorila téma chýbajúcej ženy a žiarlivosti. Takže to k nám prišlo akosi samo od seba. Uvedomili sme si, že týmto sa treba vo väzení zaoberať. Inak sa snažíme alternovať medzi klasickou a autorskou drámou. Tak sa to ustálilo, že po tej klasickej bývame trochu unavení a po autorskej zase potrebujeme pevný text.

Do akého vzťahu vstupuješ so svojimi hercami? Vymyslíte s dramaturgom koncepciu, ty máš režijnú víziu a už ju iba napĺňate, alebo im dovolíš meniť umeleckú konštrukciu, ktorú tvoríš?

Všetko, čo sa koncipuje, sa koncipuje na mieste. Spolu s hercami. No oni nemajú nad tým procesom kontrolu, popravde, sú viac materiálom, alebo zrkadlom. Na začiatku sa veľa rozprávame a spoznávame a okolo toho potom vznikajú tie konštrukcie. Keď sme robili Lúpežníkov, najprv sme natočili s každým hercom interview. Veľmi konkrétne sme sa bavili o ich kriminálnej histórii, o veľmi osobných veciach, a vďaka tomu sme vlastne dostali nápad inscenovať Schillera. Uvedomili sme si, že to, čo rozprávali, tie konflikty, ktoré popisovali, presne riešia aj postavy tejto klasickej drámy. Nakoniec sme časti tých nahrávok púšťali počas predstavenia popri Schillerovom texte.

V Nemecku je veľká tradícia brechtovského politického divadla. To, čo ty robíš, v sebe obsahuje politickú rovinu implicitne, snažíš sa vo svojich produkciách aj o nejaký širší spoločenský presah?

Áno, vždy to tam je. Teda dúfam, že to tam je. Vždy pracujeme s interakciou, typicky brechtovskou, spôsobom otvárania situácií alebo „Aufbrechen der Situation“. Porušujeme pravidlá divadelnej situácie – fikcie, a dostávame sa znovu a znovu hlbšie do reality. V podstate vždy máme aj interakciu s divákmi, až ma to už začína nudiť. Raz sme ale robili švandovnú interaktívnu akciu inšpirovanú Rilkem. On napísal taký krásny dlhý list mladému básnikovi, ktorý ho poprosil o radu, ako sa stať úspešným a slávnym. Rilke mu odpovedá v podstate to, že ak sa chce stať slávnym alebo úspešným, tak už nemá čo riešiť, už skončil. Ak si básnik, tak si to nosíš proste v sebe, je to pre teba nutnosť, tvorba je nutnosť. No a my sme tento list skrátili asi na tri strany a poprosili cez internet našich divákov aj cudzích ľudí, aby ho ručne prepísali, podpísali Rainer Maria Rilke – Paríž 1908 a poslali nám ho naspäť. Dostali sme asi 180 takýchto listov, ktoré sme následne strčili do obálok a potom, ako bachári vo väzení zavreli cely, sme ich šupli 180 väzňom popod dvere. Listy boli napísané v ťažkej klasickej nemčine, takže nám bolo jasné, že väčšina z nich skončí ako filtre do cigariet. Ale my sme mali taký nápad, že vynesieme von básne z väzenia. A povedali sme si, že tí, ktorí naozaj píšu, sa na to chytia. Našli sme tam totiž už predtým jedného chlapíka, ktorého verše nás zaujali, a tak sme dúfali, že ich nájdeme viac. A tak sa aj stalo. Päť väzňov nám vložilo do obálok svoje básne a my sme ich potom pozvali do divadla. Spravili sme o tej akcii inscenáciu, za ktorú sme dostali aj Hessenskú divadelnú cenu (Hessische Theatertage 2015). To bola taká zaujímavá rozvrstvená interakcia medzi divákmi a väzňami pomocou listov a literatúry s určitým presahom.

V novom dokumente Jozefa Banyáka Divadlo za mrežami je zachytený raut po jednom z vašich predstavení, kde sa mali možnosť väznení herci porozprávať s divákmi a diváčkami. Mohol by si opísať, ako sa k vám do divadla dá dostať a pre aké obecenstvo hráte?

Prísť môže v podstate každý. Jedinou podmienkou je policajná previerka. Diváci musia nahlásiť meno a svoje osobné údaje a polícia preverí, či nemajú nejaké kriminálne afiliácie. V hľadisku sedí taká miešanina. Je tam istá časť divákov, ktorí prídu s takými voyeuristickými zámermi. Pozrieť sa do basy – na väzňov. Je nám to jasné, ale časom sa to redukuje. Za tých dvanásť rokov už ľudí prestalo zaujímať toto. Prichádzajú kvôli produkciám. A to bol aj náš zámer. Nech chlapi na javisku cítia, že to diváci berú vážne. Že sa pozerajú na to, čo im chcú povedať. Že to rozoberajú. Aj kriticky, keď treba, predsa len je to v podstate amatérska produkcia.

Máš pocit, že divadlo tým väzneným ľuďom zlepšuje ich pozíciu voči predstaviteľom inštitúcie, ktorá ich väzní?

Áno, určite. Dobre to ilustruje jeden magický moment, na ktorý nikdy nezabudnem. Čistou náhodou sa v našom väzení konala nejaká konferencia ministerstva spravodlivosti. Bola tam aj ministerka, aj všetci tí papaláši, „anzugträgeri“, a riaditeľka väzenia si vymyslela, že by mohli v rámci programu navštíviť naše predstavenie. Produkcia vtedy ešte nebola hotová, nikto nevedel, aké drsné a konfrontačné to vlastne je. A vyšlo to perfektne, v hľadisku sedel tento politický crème de la crème a my sme im ukázali túto vulgárnu hru o lúpežníkoch. Chlapi boli veľmi statoční a prejavili sa s veľkým sebavedomím, lebo mali tú protekciu divadla. Mali dovolené sa prejaviť. A na konci dostali od tých papalášov standing ovation. Kebyže nešlo o takto autenticky spracovaného Schillera, ale o nejakú lacnú hru, alebo by to bolo iba také, že „aha, väzni robia aj divadielko“, tento magický moment by nevznikol. Chlapi na to boli veľmi pyšní. Mali na chvíľu takú satirickú moc nad mocnými.

Čomu okrem divadla sa môžu ľudia vo väzení vďaka vášmu programu venovať?

Okrem divadla vedieme filmový klub. Pozvali sme jedného filmového vedca, ktorý s väzňami perfektne rozoberá filmy. Riešia rôzne postupy výroby, ale aj interpretačné postupy. Takže s chlapmi pozeráme filmy a učíme ich rozprávať sa o nich. Neučíme ich nejaké naše postoje, ide nám o to, aby opustili ten čisto konzumentský postoj k filmom. Lebo oni sú v konzumovaní úplní profíci, telka beží dvadsaťštyri hodín denne. Okrem toho vedieme aj filozofický krúžok. Jedna docentka z miestnej univerzity preberá v menších skupinách, tak štyroch alebo piatich chlapov, teoretickú filozofiu, politické systémy, etiku, teóriu štátu, ale aj metafyziku. Preberáme všetko. Snažíme sa rozprúdiť diskusiu a dúfame, že prebehne na trošku vyššej úrovni ako za normálnych okolností. Teda, za normálnych okolností by nebola žiadna diskusia, lebo také sa vo väzení nerobí.

Ako ovplyvnila tvoju prácu koronakríza, a ako ovplyvnila pobyt vo väzení?

Dobre poznám len toto naše väzenie, takže nechcem špekulovať o nejakom všeobecnom stave. U nás vo väzení sú podmienky vlastne dobré. Dávajú si pozor. Dávajú pozor na väzňov, aby tam COVID-19 nemal šancu. Veľmi skoro a preventívne posielajú ľudí do karantény. My sme do septembra nesmeli do väzenia vstúpiť. Potom ako sa trošku uvoľnila situácia, začali sme pracovať na novej hre. Myslím, že teraz všetci cítime, čo znamená izolácia, cítime to na vlastnom tele. Teraz je čas rozmýšľať nad tým, aký to má pre nich zmysel; nad tým, aký je vlastne cieľ izolácie väzňov. Nikto nevyužíva ten čas na to, aby nad sebou premýšľal a reflektoval svoje skutky. A nerobia to ani oni. Je to proste čistá depresia. Je to úplne zbytočné. Oni využívajú ten čas na to, aby pozerali telku. Ak by sme naozaj chceli, aby u nich došlo k nejakej vnútornej premene, podľa mňa by bola potrebná aktivita, práca, konštruktívny konflikt, a nie izolácia. A to chceme ukázať aj v novej hre. Že izolácia nie je efektívna, a dokonca ani vhodná, na dosiahnutie toho inštitucionálne stanoveného cieľa.

Rozhovor viedol Matej Benčík

Autor je divadelník

Jeden komentár

  • Juraj

    17. marca 2021 v 9:49

    Vynikajúci rozhovor. Veľká inšpirácia pre Slovensko. Najmä v práci s mladistvými. V Hlohovci je vedľa ústavu MV SR (polepšovňa) v areáli zámku Empírové divadlo. Výzva pre mladých divadelníkov. Chlapcom v ústave (13-18) by to určite veľmi pomohlo.

    Odpovedať

Napíšte komentár

Vaša emailová adresa nebude publikovaná. Povinné polia sú označené *

Kapitál, 2018 — projekt z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia