2021 03 VäzenieTematický KapitálAngela Davis a vízia sveta bez mreží

Shoshana Chovan11. marca 2021313

Angela Davis je už viac ako päť dekád poprednou tvárou hnutia za zrušenie väzníc. Jedna z najvýznamnejších súčasných ľavicových filozofiek, intersekcionálnych feministiek a akademičiek nám ponúka víziu budúcnosti, v ktorej nie je väzenie jedinou formou trestu a v ktorej väzni nie sú len lacnou pracovnou silou pre korporácie.

Free Angela and all political prisoners!

26. februára 1970 bol v kalifornskom väzení San Quentin dozorcami dobitý na smrť Fred Billingslea, väzeň afroamerického pôvodu. V dôsledku jeho smrti vo väznici vypuklo povstanie, ktoré viedli traja černošskí väzni: James McClain, Ruchell Magee a William Christmas. Keď v roku 1970 prebiehal opätovný súd s Jamesom McClainom, kontrolu nad súdnou sieňou prevzal vtedy sedemnásťročný Jonathan Jackson. Bol to brat Georga Jacksona, jedného z tzv. Soledad Brothers, trojice afroamerických väzňov obvinených z vraždy dozorcu v inej kalifornskej väznici, Soledad. Jackson ozbrojený automatickou zbraňou oslobodil McClaina, Mageeho a Christmasa, za rukojemníkov vzal sudcu Harolda Hayleho, prokurátora Garyho Thomasa a troch porotcov. Jackson žiadal prepustenie Soledad Brothers. Polícia pri zásahu zastrelila štyroch ľudí: sudcu Hayleyho, McClaina, Christmasa a Jacksona. Magee a Thomas boli pri prestrelke vážne zranení.
Zbrane, ktoré Jackson priniesol do súdnej siene, zakúpila Angela Davis. Po zverejnení tejto informácie vtedajší republikánsky guvernér Kalifornie Ronald Reagan uviedol, že v roku 1969 inicioval odvolanie Davis z jej pozície učiteľky filozofie na University of California pre jej členstvo v komunistickej strane a výbušnú rétoriku. Reagan zneužil obvinenie Davis a prepojil ho s jej členstvom v komunistickej strane, označujúc komunistickú stranu nie za politickú, ale za podvratnú a kriminálnu organizáciu. Davis sa svojím členstvom v komunistickej strane netajila. V ľavicových kruhoch sa pohybovala už ako dieťa, keď svojim rodičom pomáhala v rodnom Birminghame v Alabame s roznášaním letákov a organizovaním. Davis okrem iného študovala filozofiu vo Frankfurte u Herberta Marcuseho, ktorý ju označil za jednu zo svojich najbystrejších študentiek, a neskôr aj vo východnom Nemecku. Po návrate do USA vstúpila do komunistickej strany a aktívne sa zapojila do protestov proti vojne vo Vietname.

Napriek tomu, že štátny prokurátor 13. augusta 1970 poprel, že by existovali akékoľvek dôkazy o tom, že Davis poskytla Jacksonovi zbrane, už 16. augusta vydala FBI plagáty s dvoma fotografiami Davis a popisom, že je nebezpečná a potenciálne ozbrojená. Šéf FBI J. Edgar Hoover ju okamžite označil za najhľadanejšiu osobu v USA. Po jej zadržaní 13. októbra 1970 si prezident Nixon, generálny prokurátor Mitchell a Hoover gratulovali, že zadržanie tejto teroristky bude slúžiť ako výstraha pre ďalších potenciálnych teroristov. Davis bola obvinená zo sprisahania, únosu a vraždy. Okamžite sa stala ikonou antiimperialistického odboja, vo východnom bloku považovanou za politickú väzenkyňu. Volanie po jej oslobodení sa ozývalo medzi miliónmi progresívnych Američanov, ľavicovými politikmi i umelcami. John Lenon a Yoko Ono jej napísali pieseň Angela, spravodlivý proces s Davis žiadala Coretta Scott King a východonemeckí žiaci jej posielali pohľadnice s motívom ruží. „Free Angela!“ sa ozývalo na demonštráciách naprieč Amerikou. Angela Davis sa stala tvárou protirasistického, protikapitalistického, protisexistického a protivojnového aktivizmu, ktorý sa Nixonov režim pokúšal umlčať. Davis vo väzení strávila osemnásť mesiacov a v roku 1972 bola oslobodená spod všetkých obvinení. Po jej prepustení z väzenia sa podľa jej vlastných slov z obžalovanej stala obhajkyňou všetkých politických väzňov. Vo svojej akademickej práci i aktivizme sa začala hlbšie venovať väzeniu ako prostriedku upevňujúcom rasové a triedne nerovnosti v spoločnosti, a zároveň sa stala najvýraznejšou tvárou abolicionistického hnutia za zrušenie väzníc v USA. V roku 1997 spolu s ďalšími aktivistkami založila organizáciu Critical Resistance, cieľom ktorej je vybudovať globálne hnutie na ukončenie väzensko-priemyselného komplexu (prison industrial complex) a spochybňovanie predstavy, že kontrola a represia sú tým, čo nám zaisťuje bezpečnosť.

Sú väzenia prežitkom?

Angela Davis vo svojej knihe Are Prisons Obsolete? (2003) vyzýva čitateľa, aby si predstavil svet, v ktorom už väzenie nie je jedinou formou trestu za porušenie zákona. Zatiaľ čo svet bez trestu smrti je dnes ideou, s ktorou sa dokáže stotožniť takmer každý, svet bez väzenia je pre nás nepredstaviteľný. Väzenie je nevyhnutnou a permanentnou súčasťou nášho sociálneho sveta. Predstava sociálneho poriadku, ktorý sa nespolieha na hrozbu vyňatia človeka z komunity a jeho izoláciu a odňatie jeho práv, je pre väčšinu ľudí utopistická. Napriek tomu sa táto hrozba zdá na prvý pohľad nedostatočná – veľkosť väzenskej populácie rastie raketovou rýchlosťou. Kým v roku 1970 tvorilo väzenskú populáciu v USA približne 200-tisíc väzňov a väzenkýň, dnes je vo všetkých väzeniach a detenčných centrách dovedna 2,3 milióna ľudí. Afroameričania majú navyše trojnásobne vyššiu pravdepodobnosť, že skončia vo väzení ako Latinskoameričania a až šesťnásobne vyššiu pravdepodobnosť ako Američania bielej farby pleti. A to napriek tomu, že nepáchajú napríklad drogové trestné činy častejšie ako oni. V roku 2013 reportovalo užitie nelegálnych drog 9,5 % belochov a 10,5 % černochov, no za rovnaký rok bolo za drogovú trestnú činnosť zatknutých na 100-tisíc obyvateľov 332 belochov a až 879 černochov. Väčšina Afroameričanov a Afroameričaniek a Latinskoameričanov a Latinskoameričaniek má dnes oveľa väčšiu šancu skončiť vo väzení, ako získať obstojné vzdelanie. Vo väzniciach tiež končí dvojnásobne viac ľudí trpiacich duševnými ochoreniami ako vo všetkých amerických psychiatrických nemocniciach dokopy. Stúpajúci trend väzenskej populácie teda nepotvrdzuje, že by sa naplnila predstava Reaganovej administratívy z osemdesiatych rokov o tom, že prísnejšie tresty napomôžu predchádzať kriminalite.

Ľudia však berú väzenia ako samozrejmé a nezamýšľajú sa ani nad realitou vnútri väzenia, nemyslia na príkoria, ktoré väzni a väzenkyne zažívajú. Obrazy väzenia sú nám prezentované vo filmoch, televíznej produkcii, knihách a iných formách umenia. Väzenie je v našich životoch neustále prítomné a zároveň absentujúce. Väzenie je miesto rezervované pre „zločincov“, teda ľudí konajúcich zlo, ktorým je v kolektívnej predstavivosti často prisudzovaná tmavá farba pleti. Stáva sa tak abstraktným miestom, na ktoré odkladáme spoločensky neželaných ľudí mimo svojej pozornosti, čím zamedzujeme uvažovaniu nad tým, aké problémy tento systém produkuje v rodinách a komunitách kriminálnikov, pričom vo výrazne disproporčnej miere ide o znevýhodnené komunity. Davis popisuje, ako väzenský systém do veľkej miery prevzal kontrolu nad černochmi a černoškami po zrušení otroctva. Mnoho bývalých otrokov a otrokýň zrazu ostalo bez práce aj príjmov a ich nová sociálna situácia ich nútila kradnúť, aby prežili.

Zavedením trinásteho dodatku americkej ústavy sa zrušilo otroctvo, no s jednou výnimkou, umožňujúcou využívať otroctvo „ako trest za zločin, za ktorý bol človek právoplatne odsúdený“. Väzni, najmä čiernej farby pleti, sa stali objektom prenájmu odsúdencov. Kým však otrokári mali istý záujem na živote a zdraví svojich otrokov, za ktorých zaplatili, väzni boli prenajímaní na prácu v skupinách, a nie ako jednotlivci, a mohli byť upracovaní na smrť. S rozširovaním amerického väzenského systému vzrástlo zapojenie súkromných spoločností a korporácií do výstavby väzníc a ich prevádzky (výroby a dodávania spotrebného materiálu, poskytovania služieb) a s ním aj využívanie väzňov ako lacnej pracovnej sily. Aj dnes v USA opäť rezonuje otázka, či by mala byť väzňom a väzenkyniam za ich prácu vyplácaná minimálna mzda, a to napriek tomu, že ani vo väzení nežijú úplne bez nákladov. Počas pandémie väzni a väzenkyne v USA stále pracujú, často pri výrobe ochranných prostriedkov, dezinfekčných prípravkov a rúšok, v lepšom prípade za pár centov na hodinu, v tom horšom úplne zadarmo. Z epidemiologických dôvodov im zrušili možnosti návštev, no pätnásťminútový hovor môže stáť až dvadsaťpäť dolárov. Aby sa mohli chrániť pred nákazou, môžu si kúpiť predražené mydlo, za ktoré navyše musia zaplatiť procesný poplatok až do sto percent jeho hodnoty. Často im posielajú peniaze rodinní príslušníci, ktorí však pochádzajú z tých istých chudobných komunít, a tak na získanie peňazí môžu mať na výber rovnako len stratégie, za ktoré môžu byť trestne stíhaní, odsúdení a uväznení.

Väzni a väzenkyne sú pre korporácie ideálnou pracovnou silou. Netreba za nich platiť žiadne odvody, komunikáciu s nimi nekomplikujú jazykové bariéry ako pri pracovníkoch z iných krajín; zákon im nedovoľuje organizovať sa v odboroch a možnosti štrajkov sú pre nich veľmi obmedzené. Vykorisťovanie odsúdených korporáciami je však iba jedným aspektom zložitého vzťahu medzi súkromnými spoločnosťami, vládou, tzv. nápravnými zariadeniami a médiami, ktorý akademici a aktivisti súhrnne nazývajú väzensko-priemyselný komplex. Podľa nich primárnou funkciou väzenia prestala byť náprava a prevýchova, ale stala sa ňou komodifikácia trestu a snaha rozširovať počet tiel, ktoré sú k dispozícii ako extrémne lacná pracovná sila v záujme zvyšovania produkcie a zisku globálneho kapitálu. V osemnástom a devätnástom storočí boli samota a striktný režim vnímané ako stratégie na zmenu návykov a osobnostný rast, no dnes by už málokto súhlasil s tým, že absolútna izolácia na samotkách a senzorická deprivácia, ktorú zažívajú väzni vo väzniciach s extrémnym stupňom stráženia (supermaximum security) majú akýkoľvek nápravný potenciál. O tom, že väzenie prestáva smerovať k nápravnému cieľu, svedčí aj fakt, že čoraz menej finančných prostriedkov smeruje na edukačné programy vo väzniciach. Akú šancu na nápravu majú ľudia, ktorí vo väzení nedostanú príležitosť vzdelávať sa a ktorí si po návrate „na slobodu“ nesú so sebou stigmu, a ani po odsedení trestu stále nemajú všetky svoje práva? Na Floride napríklad bývalí väzni môžu znovunadobudnúť svoje volebné právo až v prípade, že nemajú žiadne podlžnosti vo forme pokút alebo poplatkov.

V knihe Freedom Is a Constant Struggle (2015) nás Angela Davis povzbudzuje k tomu, aby sme sa na otázky trestu, väzenia a väzensko-priemyselného komplexu pozerali z globálnej perspektívy. Najväčšia bezpečnostná spoločnosť na svete, G4S (Group 4 Security), prevádzkuje okrem súkromných väzníc v USA aj niektoré školy v chudobných komunitách, ktoré majú s väznicami spoločné prvky: vizuálne, technologické a dokonca personálne. G4S tiež poskytuje materiálne vybavenie a služby letiskám a prístavom, napomáha pri transporte imigrantov z USA späť do Mexika, poskytuje vybavenie a služby Izraelu na okupovaných územiach, a tým priamo prispieva k tomu, ako Palestínčania zažívajú okupáciu a politické väznenie. G4S sa teda naučilo profitovať z rasizmu, protiimigračných politík a praxe, ako aj z technológií trestu a aktívne tým ovplyvňovať ponímanie slova „bezpečnosť“ na celom svete.

Svet po väzení

To, aké alternatívy by mohli nahradiť väzenie ako jedinú formu trestu, je podľa Davis otázkou toho, ako vytvoriť spoločnosť, ktorá väzenia nepotrebuje. Prvým krokom by teda nemala byť túžba po alternatívnej forme trestu, ale zamyslenie sa nad tým, aký komplikovanejší rámec by nám pomohol znižovať mieru kriminality. Dekarcerácia by mala byť finálnym cieľom, na ceste za ktorým je zvyšovanie kvality vzdelávacieho systému, zdravotnícky systém, ktorý poskytuje dostupnú starostlivosť o fyzické aj duševné zdravie a systém spravodlivosti, ktorý je zameraný na zmierenie a nápravu miesto odplaty a pomsty. Tieto stratégie vyžadujú budovanie komunít, ktoré sa na ľudí, ktorých situácia prinútila k ilegálnej činnosti, nebudú dívať ako na zločincov, ale ako na ľudí, ktorí k tomu boli prinútení okolnosťami a boli naplnení hnevom, agresiou alebo závisťou. Dekriminalizácia drogovej trestnej činnosti sprevádzaná dostupnými programami pre ľudí, ktorí chcú vyriešiť svoju závislosť, je tiež jednou z takýchto alternatív, rovnako ako dekriminalizácia poskytovania sexuálnych služieb. Bez toho, aby sa nám podarilo pri hľadaní alternatív riešiť problémy rasizmu, rodovej nerovnosti, homofóbie a ďalších foriem útlaku, nebude možné takúto radikálnu spoločenskú transformáciu podstúpiť a cieľ dekarcerácie nebude možné naplniť. Toto uvažovanie tiež predpokladá myšlienkový posun od línie „zločin – trest“ k uvažovaniu v línii „zločin – príčina“.

Slepé škvrny radikálnych utópií

Angele Davis sa najčastejšie vytýkajú dve veci: jej obdiv k socialistickým a komunistickým režimom a to, že nikdy neodsúdila násilie používané spriateleným hnutím Black Panther. Podľa kritikov ide o dôvody, pre ktoré by Angela Davis nemala byť označovaná ako bojovníčka za ľudské práva. Po jej prepustení na slobodu absolvovala Davis viacero turné po Sovietskom zväze, NDR a Kube, stretávajúc sa s poprednými predstaviteľmi tamojších totalitných režimov, ktorí ju oslavovali ako politickú väzenkyňu. Na jednej z fotografií vyhotovených počas jej návštevy východného Nemecka si podáva ruku s Erichom Honeckerom, generálnym tajomníkom východonemeckej komunistickej strany, ktorý nariaďoval strieľať na emigrantov pokúšajúcich sa o útek na Západ.

Jiří Pelikán, český disident a žurnalista, napísal v roku 1972 Angele Davis list, v ktorom ju žiadal, aby sa vyslovila za oslobodenie českých a slovenských politických väzňov. Pelikán jej písal, že rovnako ako ona, aj on sa stal komunistom, pretože veril, že komunizmus napomôže zmeniť systém generujúci útlak a vojny a že socializmus vytvorí spravodlivejšiu spoločnosť pre väčšinu ľudí. Pelikán vo svojom liste vysvetlil, že mnohí z politických väzňov v Československu boli tiež presvedčenými komunistami, ktorí však nesúhlasili s okupáciou pod zámienkou bratskej pomoci. Písal jej zároveň, že aj politickí väzni, ktorí nie sú komunistami, si zaslúžia slobodu, pretože tá je nedeliteľná a nespravodlivosť voči oponentom sa v konečnom dôsledku vždy obráti voči tým, ktorí nespravodlivosť páchajú. Angela Davis na list nikdy neodpovedala. V jej mene sa vyjadrila iba jej blízka priateľka a spolupracovníčka Charlene Mitchell, ktorá povedala, že Davis na list neodpovie. Podľa nej totiž ľudia nemali opúšťať socialistické krajiny a utekať do krajín s kapitalistickým zriadením. Mitchell dodala, že podľa nej končia vo východnej Európe vo väzení iba ľudia, ktorí podrývajú vládu.

V roku 1972 s Angelou Davis urobila švédska televízia vo väzení rozhovor. Na otázku reportéra, či súhlasí s násilím používaným hnutím Black Panthers, vtedy odpovedala: „Vy sa ma pýtate, či súhlasím s násilím? To nedáva vôbec žiadny zmysel. Či súhlasím so zbraňami? Vyrástla som v Birminghame v Alabame. Niektorí z mojich dobrých, veľmi dobrých kamarátov boli zavraždení bombami – bombami nastraženými rasistami. Pamätám si, od čias, keď som bola veľmi malá, zvuk vybuchujúcich bômb na druhej strane ulice a to, ako sa celý náš dom triasol. To je dôvod, prečo vždy, keď sa ma niekto opýta na násilie, pripadá mi to neuveriteľné, lebo to znamená, že človek, ktorý sa pýta, absolútne netuší, čo si černosi v tejto krajine zažili od momentu, keď bol prvý černoch unesený z brehov Afriky.“ V inom interview z roku 2014 dodala, že otázky o násilí treba klásť inštitúciám, ktoré mali a majú monopol na násilie, teda polícii, armáde a väzenskému systému. Podľa nej revolučné snahy nikdy neboli otázkou násilia, ale otázkou zlepšovania životných podmienok chudobných a ľudí tmavej farby pleti.

Angela Davis videla v totalitných komunistických a socialistických zriadeniach odraz vízie budúcnosti, v ktorej neexistuje rasový a triedny útlak. Táto vízia ju oslepila natoľko, že nerozpoznala, že tieto režimy tiež replikujú formy útlaku a neslobody. Angela Davis však zostáva aj po vyše päťdesiatich rokoch ikonou nie pre svoju nekritickosť k totalitným režimom alebo pre neodsúdenie násilia. Ikonou sa stala pre svoju skutočnú intersekcionalitu a neúnavný boj voči rasovým, triednym a rodovým nerovnostiam a útlaku. Jazyk, ktorý Davis vo svojich knihách a prednáškach používa, je inkluzívny a zrozumiteľný, a preto sa idey, ktoré hlása, môžu šíriť naprieč všetkými vrstvami spoločnosti, aj tými, ktorých životné podmienky sa za posledné polstoročie veľmi nezlepšili.

Autorka je výskumníčka 

Napíšte komentár

Vaša emailová adresa nebude publikovaná. Povinné polia sú označené *

Kapitál, 2018 — projekt z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia