Ako obyčajný zemiak podporil vzostup liberálneho kapitalizmu

Rebecca Earle24. augusta 202313264
Číslo Zemiaky sprevádzajú diela Alexeya Klyuykova

Je pre nás dôležité, čo jeme – nevieme však, či by na našej strave malo záležať aj komukoľvek inému. Vo všeobecnosti trváme na tom, že náš jedálny lístok je našou vecou a prekáža nám, keď nám hovoria, aby sme jedli viac ovocia, konzumovali menej alkoholu a kvalitnejšie večerali.

Starosta New Yorku Michael Bloomberg v rokoch 2012 – 2013 neuspel vo svojej snahe zakázať predaj extra veľkých sladených nápojov práve preto, že kritika jeho úsilie vnímala ako zásah do práv jednotlivcov a jednotlivkýň rozhodovať o tom, čo budú konzumovať. „Ľudia v New Yorku potrebujú starostu, nie pestúnku,“ volal celostranový inzerát v denníku New York Times. A keď školská jedáleň neďaleko Rotherhamu v severnom Anglicku vyradila z ponuky vyprážané mäsové tyčinky Turkey Twizzlers a sladené bublinkové nápoje, pobúrené matky protestovali a vraveli, že ich deti majú právo jesť nezdravé potraviny.

Mnohých Britov a Britky zároveň znepokojujú správy, že národná záľuba v cukre v kombinácii s nechuťou k športu nakoniec finančne zruinuje britské verejné zdravotníctvo (NHS). Veľkej podpore sa teší myšlienka požadovať od osôb s vysokou nadváhou, aby pred poskytnutím zdravotnej starostlivosti schudli. Stotožňujeme sa s tým, že svojimi zlými rozhodnutiami v oblasti stravovania ovplyvňujeme celé naše okolie, no súčasne veríme, že máme právo jesť, čo chceme.

Príbeh vzniku tohto spôsobu zmýšľania o jedle úzko súvisí so vzostupom zemiakov ako najbežnejšieho zdroja škrobu. Britská láska k zemiakom sa spája s predstavou o úžitkovej hodnote kvalitnej stravy a o tom, že zdravé obyvateľstvo je hnacím motorom silnej ekonomiky. Na lepšie pochopenie tohto fenoménu sa musíme vrátiť do osemnásteho storočia.

Osvietené stravovanie

Súčasný, do istej miery zložitý vzťah verejného zdravia a individuálnej voľby je výsledkom nových myšlienok, ktoré vznikli v období osvietenstva. Európske krajiny začali v priebehu osemnásteho storočia prehodnocovať, v čom spočívajú základy národného bohatstva a sily. Jadrom týchto ideí bolo nové vnímanie toho, čo by sme dnes nazvali verejným zdravím. Zatiaľ čo sa panovníci a panovníčky dovtedy snažili predchádzať hladomorom, ktoré by mohli vyvolať nepokoje, v osemnástom storočí nadobudli politici presvedčenie, že si sila národa a jeho hospodárska zdatnosť vyžaduje viac než len poslušné obyvateľstvo, ktorému chýba ochota sa vzbúriť.

Domnievali sa, že potrebujú zdravú, vitálnu a energickú vojenskú a robotnícku pracovnú silu. Iba vďaka nej mohol priemysel úspešne fungovať. Filantrop Jonas Hanway v osemnástom storočí tvrdil, že „skutočným základom bohatstva a moci je počet pracujúcich chudobných.“ Preto dospel k záveru, že „každý racionálny návrh na zvýšenie ich počtu si zaslúži našu pozornosť. Priznajme si, že počet týchto ľudí je národným majetkom: pôda, ktorú nemá kto obrábať, je nanič; to isté platí i o celej krajine a národe.“

„Neexistuje politik,“ pridal sa v roku 1801 španielsky mysliteľ Joaquin Xavier de Uriz, „ktorý by neprijímal jasný fakt, že čo najvyšší počet tvrdo pracujúcich mužov, ktorí dodržiavajú zákon, predstavuje šťastie, silu a bohatstvo ktoréhokoľvek štátu.“ Štátnici a verejne činné osobnosti preto venovali pozornosť utváraniu zdravej populácie. V tom spočíval rébus produktivity osemnásteho storočia.

Dosiahnutie tohto cieľa si, pochopiteľne, žiadalo dostatok výživných a zdravých potravín. V celej Európe sa čoraz častejšie presadzoval názor, že si veľká časť populácie sama poškodzuje zdravie zlými stravovacími návykmi. Napríklad známy škótsky lekár William Buchan uviedol tento argument vo svojej knihe Observations Concerning the Diet of Common People (Pozorovania o stravovaní bežných ľudí) z roku 1797. Väčšina „bežných ľudí“ podľa neho jedla príliš veľa mäsa a bieleho chleba a pila priveľa piva. Ľudia nejedli dosť zeleniny. Buchan píše, že to nevyhnutne viedlo k chatrnému zdraviu a ochoreniam ako skorbut, ktoré ničili telá pracujúcich mužov, žien a detí. To následne spôsobovalo oslabenie britského obchodu i celej krajiny.

Slabí vojaci neposkytovali spoľahlivú ochranu pred útokom, chorľaví robotníci a robotníčky nedokázali zabezpečiť prekvitajúci obchod. Filozofi, politickí ekonómovia, lekári, úradníci a ďalší začali zdôrazňovať, že sa bez zásadných zmien v stravovacích návykoch obyvateľstva ako celku nedajú vybudovať silné a bezpečné štáty. No ako zaistiť, aby sa ľudia dobre stravovali? Aké potraviny by poskytli lepší základ výživy ako pivo a biely chlieb? Buchan bol zástancom stravy prevažne založenej na celozrnných obilninách a koreňovej zelenine – tvrdil, že sú nielen lacnejšie ako ich alternatívy, ale aj oveľa, oveľa zdravšie.

Obzvlášť ho nadchli zemiaky. „Akým pokladom je pre chudobného človeka s veľkou rodinou dojná krava a hriadka zemiakov!“ zvolal. Zemiaky poskytovali ideálnu výživu. „Niektorí z najurastenejších mužov, ktorých poznáme, vyrástli na mlieku a zemiakoch,“ písal. Buchan zastával názor, že keď ľudia pochopia, aké výhody by im priniesla strava založená na zemiakoch, zemiaky si s radosťou a z vlastnej vôle osvoja.

Prospech by z nich mali jednotliví robotníci a ich rodiny, ktorých telá by prekypovali vitalitou, ale aj štát a ekonomika ako celok. V každom smere by to prinieslo pozitíva. Keby sa všetkým umožnilo, aby sledovali svoj vlastný prospech, spoločnosť by fungovala lepšie a ekonomika by bola výkonnejšia.

Ohromný krumpeľ

Buchan patril medzi početných nadšencov zemiakov v osemnástom storočí. Miestne spolky vo Fínsku podporovali súťaže, ktoré mali roľníctvo motivovať, aby pestovalo viac zemiakov. Španielske noviny vysvetľovali, ako variť zemiaky na írsky spôsob, lekári v Taliansku spisovali celé odborné state o „skvelých zemiakoch“. Monarchie v celej Európe vydávali edikty na podporu pestovania a konzumácie väčšieho množstva zemiakov.

Tuilerijské záhrady v Paríži v roku 1794 rozkopali a premenili na pole so zemiakmi. V osemnástom storočí jednoducho ohromný počet verejne činných osôb veril, že sa pohoda a šťastie – jednotlivkýň aj verejnosti – ukrývajú v obyčajnom zemiaku.

Títo milovníci zemiakov však nikdy nenavrhli, aby sa zaviedla povinnosť jesť zemiaky. Naopak, v brožúrkach, prednáškach, kázňach a na plagátoch trpezlivo vysvetľovali, že zemiaky sú výživná a zdravá potravina, ktorú by ste vy osobne s radosťou jedli. Pre blaho celého národa nebolo treba obetovať vlastnú pohodu, lebo zemiaky sú veľmi chutné. Individuálna voľba a verejný prospech boli v dokonalej harmónii. Zemiaky boli dobré pre vás aj pre spoločnosť.

Toto, samozrejme, viac-menej zodpovedá prístupu, ktorý k verejnému zdraviu a zdravej výžive zaujímame dnes. Uprednostňujeme skôr nabádanie – obmedzte tuky! viac cvičte! – pred priamymi zásahmi, ako bolo napríklad zavedenie 10-percentnej dane na sladené nápoje v Mexiku alebo spomínaný Bloombergov zákaz.

Dúfame, že verejné informačné kampane ľuďom pomôžu vybrať si zdravšie potraviny. Nikto neprotestuje proti príručke Eatwell Guide britskej zdravotníckej agentúry Public Health England (PHE) s radami o zdravom stravovaní, pretože je užitočná a bez problémov ju môžeme ignorovať. Dúfame, že sa každý a každá – z vlastnej vôle – rozhodne konzumovať zdravšie jedlo a že tento súbeh správnych individuálnych rozhodnutí celkovo povedie k silnejšej a zdravšej spoločnosti. No naše moderné presvedčenie, že množstvo individuálnych rozhodnutí založených na vlastnom prospechu spolu vytvorí silnejší a zdravší národ, sa zakladá na ideách, ktoré vznikli v osemnástom storočí a odrážajú sa v tvorbe Buchana a iných.

Nie náhodou táto viera v zázračný súbeh individuálnej voľby a verejného dobra vznikla práve v dobe, keď sa kládli základy modernej klasickej ekonómie. Známy je argument Adama Smitha, že dobre fungujúca ekonomika vzniká vtedy, keď každý môže sledovať svoje vlastné záujmy. Smith v roku 1776 napísal: „Svoj večerný pokrm si nesľubujeme od láskavosti mäsiara, pivovarníka či pekára, ale od toho, že sledujú svoje vlastné záujmy.“

Výsledkom toho, keď každý koná vo vlastnom záujme, je dobre fungujúci hospodársky systém. V Bohatstve národov Smith tvrdí: „Jednotlivec… nemá v úmysle propagovať verejný záujem, ani nevie, do akej miery ho presadzuje… Jednotlivec sa zaujíma len o vlastnú bezpečnosť; nasmerovaním úsilia tak, aby jeho produkty mali čo najvyššiu hodnotu, sleduje len svoj vlastný zisk a neviditeľná ruka ho i v tomto, ako v mnohých iných prípadoch, vedie k propagácii cieľa, ktorý vôbec nezamýšľal dosiahnuť.“

Silní muži a krásne ženy

Z pohľadu klasických ekonómov ako Adam Smith je najlepším spôsobom, ako vytvoriť silné národné hospodárstvo, keď všetkým umožníme, aby sa starali o svoj vlastný blahobyt. Najhorším možným krokom zo strany štátu by bola snaha zasahovať do trhu. Zásahy do trhu s potravinami sa považovali za obzvlášť škodlivé a verilo sa, že zapríčinia nedostatky, ktorým chceli predísť. Táto vcelku nová myšlienka sa začala objavovať na začiatku osemnásteho storočia a s postupujúcim osvietenstvom sa rozširovala. Ako vieme, viera vo voľný trh sa stala základným kameňom moderného kapitalizmu. Tieto myšlienky silno formovali náš svet.

Asi muselo dôjsť k tomu, že aj Adam Smith vrelo odporúčal zemiaky. Jeho myšlienka voľného trhu vychádzala z presvedčenia, že krajina môže byť bohatá iba vtedy,

ak je jej obyvateľstvo šťastné a sleduje svoje vlastné záujmy. Šťastie a pohodlie si však vyžadujú dostatok dobrého a výživného jedla – a práve to zemiaky podľa Smitha poskytovali. Zemiaky boli nielen oveľa výnosnejšie ako pšenica – to Smith dôkladne spočítal –, ale boli aj nesmierne výživné. Ako poznamenal, „najsilnejší muži a najkrajšie ženy“ v Británii sa živili zemiakmi. Usúdil, že „žiadna iná potravina neposkytuje jasnejší dôkaz svojej výživovej hodnoty a svojho priaznivého vplyvu na ľudské zdravie.“

„Pokiaľ ide o množstvo dopestovaných potravín, nemá zemiakové pole nižšiu produkciu ako pole ryžové. Naopak, vypestuje sa na ňom oveľa viac potravín ako na poli so pšenicou. Dvanásťtisíc libier zemiakov z jedného akra pôdy nepredstavuje väčšiu produkciu ako dvetisíc libier pšenice. No jedlo či riadna výživa, ktoré možno získať z týchto dvoch plodín, nie sú priamo úmerné ich hmotnosti, pretože zemiaky sú vodnaté. Ak pripustíme, že polovicu hmotnosti tejto koreňovej hľuzy tvorí voda – a to by bol veľmi veľký podiel – také pole zemiakov by i tak vyprodukovalo šesť tisíc libier riadnej výživy. To je v porovnaní s produkciou jedného akra pšenice trojnásobok. A keď vezmeme do úvahy, že výsevu pšenice spravidla predchádza úhor, tak aj napriek všetkému tomu okopávaniu a starostlivosti, ktorú si vyžadujú zemiaky, náklady na pestovanie zemiakov na jednom akri pôdy sú rozhodne nižšie ako pri pestovaní pšenice. Ak by sa tento koreň v ktorejkoľvek časti Európy stal bežným a obľúbeným rastlinným pokrmom, akým je v niektorých krajinách ryža, a zaberal by rovnaký podiel pôdy ako dnes pšenica alebo iné druhy obilnín určené pre ľudí, rovnaké množstvo obrábanej pôdy by uživilo omnoho viac ľudí. Ak by sa pracovná sila živila najmä zemiakmi, po nahradení všetkého dobytka a využití pracovnej sily pri pestovaní zemiakov by zostával väčší prebytok. Väčší podiel prebytku by prináležal aj vlastníkovi pôdy. Zvýšil by sa počet obyvateľstva a v porovnaní s dneškom by i renty boli oveľa vyššie.“

Adam Smith: Bohatstvo národov (1776)

Smith spájal výhody, ktoré by jednotlivci a jednotlivkyne získali z častejšej konzumácie zemiakov, s vyšším ekonomickým prospechom. Ak by sa poľnohospodárska pôda využila na pestovanie zemiakov, uživila by viac ľudí. A „pracovná sila živená najmä zemiakmi“ by tvorila väčší prebytok, čím by prospievala sebe, vlastníkom pôdy i celému hospodárstvu. Smith, podobne ako Buchan a celý rad ďalších zástancov zemiakov, predpokladal, že ak by sa jednotlivci rozhodli jesť viac zemiakov, prinieslo by to výhody celej spoločnosti. Lepšie vklady zemiakov by viedli k lepším hospodárskym výsledkom.

V súlade s individualizmom, ktorý tvoril základ Smithovho modelu politickej ekonómie, neodporúčal, aby ľudia boli nútení pestovať alebo konzumovať zemiaky. Zdôrazňoval skôr prirodzený súbeh záujmov jednotlivcov a národa. Nadšenci zemiakov v osemnástom storočí skutočne venovali pozornosť možným zdrojom napätia medzi súkromným a verejným záujmom. Záležalo im práve na tom, aby sa ohradili voči akýmkoľvek domnienkam, že slobodu jednotlivca podriaďujú kolektívnemu blahu.

John Sinclair, ktorý v deväťdesiatych rokoch sedemnásteho storočia predsedal Britskej poľnohospodárskej rade, pozoroval, že by si niektorí ľudia želali, aby si farmári mohli vybrať, či budú alebo nebudú pestovať viac zemiakov. Pripustil, že: „ak by verejnosť mala farmárovi diktovať, ako má obrábať svoju pôdu“, mohlo by sa to stať „zdrojom nekonečných sporov“.

Poskytovanie informácií, ktoré prispejú k individuálnej voľbe, „nesmie byť zlomyseľné, naopak, musia ho sprevádzať prísľuby najšťastnejších dôsledkov“. Väčšina tvorcov a tvorkýň politík pri zmene národných systémov stravovania uprednostňuje rady a informácie pred zákonmi. Výživové usmernenia, nie zákazy limonád.

V osemnástom storočí sa teda zrodili myšlienky, ktoré sú dodnes nesmierne vplyvné. Presvedčenie, že sledovanie svojich vlastných záujmov v oblasti ekonomiky a stravovania by viedlo k celkovému nárastu bohatstva a zdravia národa, je jadrom tohto nového modelu myslenia o hospodárstve a štáte, ktorý vznikol v osemnástom storočí.

Zemiaková politika

Práve táto myšlienka – že súkromný zisk môže viesť k všeobecnému prospechu – stojí za záujmom o zemiak ako motor národného rastu v osemnástom storočí. To vysvetľuje, prečo štáty a vzdelávacie inštitúcie v celej Európe v priebehu dvadsiateho storočia zakladali oficiálne inštitúty pre výskum zemiakov, financovali vedecké expedície do Ánd s cieľom objaviť nové, produktívnejšie odrody zemiakov a vo všeobecnosti propagovali konzumáciu zemiakov.

Zemiaková zbierka Britského spoločenstva národov, rovnako ako nemecká zbierka zemiakov v obci Groß Lüsewitz či ruský Inštitút N.I. Vavilova pre výskum rastlinného priemyslu pripomínajú dlhú históriu spájania zemiakov s individuálnymi stravovacími návykmi a blahom národa.

Tieto prepojenia medzi zemiakmi, politickou ekonómiou a silným štátom navyše objasňujú aj posadnutosť súčasnej čínskej vlády zemiakmi. Čína je dnes najväčším svetovým producentom zemiakov, ktoré sa na jej územie dostali v sedemnástom storočí, no dlho boli vnímané ako potravina chudobných, kým popredným zdrojom škrobu zostáva ryža. Čínsky štát sa už niekoľko desaťročí usiluje o zvýšenie konzumácie zemiakov a od roku 2014 naň obzvlášť tlačí. Produkuje veľké množstvo propagandy v prospech pestovania i konzumácie zemiakov.

Rovnako ako v Európe osemnásteho storočia, aj túto novú čínsku propagáciu zemiakov poháňajú obavy o širšie potreby štátu. Formulovaná je však v zmysle úžitku, ktorý vyššia konzumácia zemiakov prinesie jednotlivcom. Programy štátnej televízie ponúkajú recepty na zemiakové jedlá a pobádajú na verejnú diskusiu o príprave najchutnejších zemiakových pokrmov. Kuchárske knihy opisujú, ako môžu zemiaky Číne pomôcť dosiahnuť potravinovú bezpečnosť, a tiež vysvetľujú, že zemiaky sú chutné a môžu liečiť rakovinu.

Myšlienka v dnešnej Číne je rovnaká ako v Európe osemnásteho storočia: každý – vy, štát alebo populácia ako celok – bude z týchto kampaní o zdravom stravovaní mať úžitok. Keby každý človek sledoval svoje vlastné záujmy, podľa obhajcov zemiakov v minulosti i súčasnosti by všetci jedli viac zemiakov a celá populácia by bola zdravšia. Títo zdravší ľudia by vládali viac pracovať, ekonomika by rástla a štát by bol silnejší. Každý by z toho mal prospech. Kiežby len všetci sledovali svoje vlastné záujmy!

Osemnáste storočie bolo svedkom vzostupu nového spôsobu zmýšľania o podstate bohatstva a sily národa. Tieto nové myšlienky zdôrazňovali úzke prepojenie medzi zdravím a ekonomickou prosperitou jednotlivcov a bohatstvom a hospodárskou silou štátu. To, čo ľudia jedli, a to, čo dosiahli v pracovnej oblasti, ovplyvňovalo všetkých ostatných.

Tento nový komerčný, kapitalistický model sa zároveň zakladal na myšlienke voľby. Jednotlivcom by mala byť ponechaná možnosť sledovať vlastné záujmy, či už hospodárske, alebo stravovacie. Teória hovorí, že ak sa im na to ponechá dostatok priestoru, ľudia si v konečnom dôsledku zvolia riešenie výhodné pre všetkých.

Malé dejiny zemiakov nám približujú dlhodobé kontinuity, ktoré prepájajú politickú ekonómiu a individuálne stravovacie návyky do širšieho liberálneho modelu štátu. Pomáhajú tiež pochopiť módu zemiakov v súčasnej Číne, ktorá sama prechádza zásadnou transformáciou smerom k trhovej ekonomike.

Prepojenia každodenného života, individualizmu a štátu, ktoré sa vytvorili v osemnástom storočí, dodnes formujú diskusie o tom, ako dosiahnuť rovnováhu medzi osobnou slobodou v stravovaní a politikou verejného zdravia. Zvodný prísľub, že sa nejakým spôsobom kolektívne a individuálne môžeme prejesť k zdraviu a hospodárskemu blahu, zostáva dôležitou súčasťou nášho neoliberálneho sveta.

Text pôvodne vyšiel pod názvom How the humble potato fuelled the rise of liberal capitalism v časopise The Conversation

Autorka je historička, špecializuje sa na dejiny potravín a koloniálnu a Latinskú Ameriku 19. storočia. Je profesorkou na katedre histórie na Univerzite vo Warwicku

Z angličtiny preložila Barbora Weberová

Jeden komentár

  • SaLaDiN

    16. októbra 2023 v 19:21

    Boze, to su neskutocne kraviny, Cina sa nijako netrasformuje a toboz tam nefunguje kapitalizmus v ziadnej forme. Je to klasicka totalitna ekonomika, ktora ciastocne povolila sukromne vlastnictvo, co jedneho casu povolil aj Lenin v ZSSR. Vlastnikom vyrobnych faktorov je stat a ten len deleguje ich pouzivanie na urcite osoby, ak sa znepriatelite rezimu, stat vas vyvlastni, resp. zrusi pravo na ucivanie.

    Odpovedať

Napíšte komentár

Vaša emailová adresa nebude publikovaná. Povinné polia sú označené *

Partneri: