Z kultúrnych dejín pásavky zemiakovej

Samuel Velebný24. augusta 2023474
Číslo Zemiaky sprevádzajú diela Alexeya Klyuykova

Ako akcelerovali dva anonymné endemity – rastlina a chrobák veľmi lokálneho významu – na piedestál globálnej kultúry? Pásavka zemiaková (Leptinotarsa decemlineata) a zemiak (Solanum tuberosum) sú dva biologické druhy, ktoré patria neodmysliteľne k sebe. Nenechajme sa však oklamať krátkou kultúrnou pamäťou! Pásavky neobhrýzajú zemiaky ešte ani dvesto rokov. Príbeh ich spojenia je fragmentom kolosálnych a zložito previazaných dejov globálnej cirkulácie biologických tiel, neživých komodít a kultúrnych vplyvov. Vytvoreniu telesnej súvzťažnosti organizmov zemiaka a pásavky a následnému prebudeniu ľudského odporu voči pruhovaným chrobákom predchádzalo vytrhnutie zemiakov z voľnej prírody. Udialo sa tak v dôsledku rozpínavosti Európanov v Južnej a neskôr Severnej Amerike.

Pojem kultúrnych dejín pásavky zemiakovej, ktorým rámcujem tento text, je synekdochou kolosálnych procesov, v rámci ktorých koloniálne impériá vplývali na prírodu a krajiny. Na zvýraznenie rezonancie postkoloniálnych javov aj v prostredí lístia a hmyzu preto zámerne hovorím o pásavkách zemiakových s použitím humanizujúcich jazykových prostriedkov. Platí však, že na Zemi prakticky niet miesta, kde neexistuje „vrstva“ fyzickej ľudskej infraštruktúry či aspoň tzv. soft infraštruktúry v podobe hraníc, sfér vplyvu alebo inštitucionálnych dôsledkov. Príroda a kultúra dnes fungujú v systéme transformujúcej sa jednoty, ktorej vnútorné vzťahy sú často empiricky nepostrehnuteľné, respektíve viditeľné až z odstupu vtáčích pohľadov či po abstrahovaní prostredníctvom rôznych mapových zobrazení alebo teórií. Jednou z ambícií textu je preto byť súčasťou vynachádzania jazyka, ktorý umožní zachytiť toto komplexné vzájomné pôsobenie síl. Ide o úsilie, ktoré výrazne sťažujú praxe kultúrnej nadradenosti a antropocentrizmus.

(Juho)americká rastlina

Zemiaky patria spolu s ďalšími rastlinami s podobnou anatómiou do čeľade Ľuľkovité (Solanaceae). Ako potravina pre ľudí je vhodný ľuľok zemiakový (Solanum tuberosum), pôvodom z pohoria Andy v dnešnom Peru. Najstaršie civilizačné nálezy v pravlasti zemiakov pochádzajú z doby približne 11-tisíc rokov pred naším letopočtom a patria medzi ne aj dôkazy o prvej domestikácii a konzumácii koreňových hľúz Solanum tuberosum. Miestna civilizácia dosiahla vrchol v pätnástom storočí, keď sa sformovalo Andské kráľovstvo Inkov – najrozsiahlejší štátny útvar zo všetkých tzv. predkolumbovských civilizácií. V šestnástom storočí dorazili do ríše Inkov Španieli a stali sa samozvanými pánmi života i smrti. Spomedzi veliteľov ich dobyvačných výprav rezonuje najmä meno Francisco Pizarro, no najviac životov miestnych ľudí majú na svedomí neplánovane importované európske choroby, hlavne mor. Juhoamerická príroda sa však nezachovala recipročne a namiesto skazy začali po založení koloniálnej dŕžavy Miestokráľovstva Peru španielske lode do Európy vyvážať komodity ako zlato, papagáje či zemiaky.

Nová koreňová plodina spočiatku čelila „za oceánom“ rozporuplným reakciám. Edikt vydaný okolo roku 1600 vo francúzskom meste Besançon napríklad hlásal: „Vzhľadom na fakt, že zemiak je zhubná plodina, ktorej použitie spôsobuje lepru, zakazuje sa týmto jej pestovanie pod hrozbou pokuty.“ Mýty postupne ustúpili narastajúcej kreativite pri vymýšľaní receptov a postupov spracovania zemiakov. Ku Španielom sa medzitým v dobývaní Ameriky pridávali ďalšie európske národy a svoje dŕžavy spolu so zemiakovými poľami rozširovali aj na severoamerický kontinent. Národ pásaviek zatiaľ na svoje deštruktívne stretnutie s Európanmi a Európankami ešte len čakal schovaný v zelenom lístí Severnej Ameriky.

Užitočným zdrojom poznania dramatických udalostí pokračujúcich aj niekoľko generácií po vpáde Španielov do Ánd je Prvá nová kronika a dobrá vláda (1600 – 1615), ktorú napísal Felipe Guaman Poma de Ayala. Bol to etnický Ink, príslušník domácej aristokracie vychovaný ako katolík rozprávajúci španielsky, narodený sedemdesiat rokov po vpáde prvých kolonizátorov. Identitu človeka narodeného po „konci dejín vlastného národa“ dokázal priblížiť prostredníctvom textu, ktorý sám aj ilustroval a celok adresoval priamo španielskemu kráľovi Filipovi II. Išlo o akýsi manuál vládnutia, poňatý s pokorou a akceptáciou novej moci, no s ponukou riešení „z prvej ruky“ znalca domácich pomerov. 1189-stranová kniha je historicky najrozsiahlejším kritickým materiálom reflektujúcim španielsky kolonializmus z perspektívy dotknutého pôvodného obyvateľstva. Ayala navrhuje koncept „dobrej vlády“ ktorej sa podľa neho v španielskom prevedení obyvateľstvu nedostáva. Ideu zakladá na syntéze rešpektu k sociálnym a ekonomickým štruktúram Inkov, španielskych technológií a kresťanskej teológie adaptovanej na každodennosť života v Andách. Súčasťou knihy sú aj presné postupy sadenia, pestovania, zberu a spracovania zemiakov. Jedinečný vizuálny jazyk Ayalových ilustrácií bol v dobe ich vzniku prejavom práve zanikajúcej kultúry. Aj vďaka nim je však táto kniha dodnes čitateľsky prístupným príkladom perspektívy často potláčanej eurocentrickým naratívom o objavení nového sveta. V ostatných dekádach vyšla v niekoľkých reedíciách v anglickom preklade (od roku 2020 vznikli až štyri).

(Severo)americký chrobák

Ako v Južnej, tak i v Severnej Amerike bolo pôvodné ľudské obyvateľstvo príchodom Európanov zdecimované. Dramatickým osudom sa nevyhli ani pôvodná fauna a flóra vrátane živočícha s latinským názvom Leptinotarsa decemlineata, ktorého dnes poznáme ako pásavku zemiakovú, no v čase, keď dostala svoje latinské meno, si ju so zemiakmi ešte nikto nespájal. Zmenu priniesli udalosti v niečom podobné príbehu o Adamovi a Eve, v ktorom zostúpila z výšok stromu k prvým ľuďom neznáma inteligentná entita v podobe hada a ponúkla im poznanie meniace celú paradigmu. Stačilo zahryznúť do jablka. V príbehu o pásavkách sa roly hada zhostil kolonista, ktorý ako prvý v Skalnatých horách nasadil zemiaky. Pásavkám plodina okamžite zachutila a dostali tak možnosť populačnej explózie a poznania celej Zeme, ale pocítili i odvrátenú stránku – nikdy nekončiacu vojnu s ľuďmi.

Endemický „chrobák-milión“ sa stal stredobodom ľudskej pozornosti. Jeho svetovo najrozšírenejšie meno – Colorado potato beetle (coloradsky zemiakový chrobák) je zaujímavým zhmotnením kolonialistickej optiky, keďže nepresne evokuje pôvod druhu v štáte Colorado. V roku 1824 tam však bol prvýkrát popísaný (a pomenovaný) západnou vedou, konkrétne entomológom Thomasom Sayom. Životné prostredie pásavky vtedy ešte tvorili výhradne listy a okolie rastliny Solanum rostantum patriacej podobne ako zemiak do čeľade ľuľkovitých (Solanaceae). V roku 1859 navyše na území Colorada prvýkrát zaznamenali aj cudzopasenie pásaviek na listoch zemiakov. Zoológ W. L. Tower však už v roku 1906 publikoval entomologickú štúdiu An investigation of evolution in chrysomelid beetles of the genus Leptinotarsa, podľa ktorej pásavky pochádzajú z územia štátu Mexiko, keďže ten je domovom ich pôvodnej hostiteľskej rastliny Solanum rostantum a na sever do Colorada sa dostali práve s jej šírením.

Po prepuknutí prvej nákazy zemiakov pásavkami v oblasti Skalnatých hôr začala Spojenými štátmi postupovať smerom na východ pomyselná frontová línia prvého konfliktu týchto chrobákov s ľuďmi. Pásavky napredovali priemerne o stoštyridsať kilometrov za rok a pobrežie Atlantiku dobyli v roku 1876. Stála pred nimi nová výzva – Európa. Tam už ľudia vedeli, čo hrozí ich zemiakom a prístavy prijali dôsledné karanténne opatrenia. Nákazu sa tak darilo odďaľovať, no s narastajúcou intenzitou dopravy a výmeny fyzických objektov sa stala nevyhnutnou (živo poznáme z pandémie COVID-19). Pionieri prvej populácie pásaviek v Európe sa na starom kontinente definitívne vylodili počas chaosu prvej svetovej vojny. Novým hmyzom napadnuté zemiaky prvýkrát spozorovali vo Francúzsku v blízkosti amerických základní. Rozbombardované a spálené polia postihla nová katastrofa, a opäť sa neúprosne šírila na východ.

Spálená zem a studené vojny

Veľká Británia je jediná európska krajina, ktorá sa dnes dokáže úspešne brániť kolonizácii polí pásavkami. Vďačí za to ostrovnej polohe i opatreniam. Aj keď od prvého zaznamenaného výskytu v roku 1877 je evidovaných minimálne 163 ďalších prípadov, pásavky na tomto ostrove nikdy nevytvorili kontinuálne prítomnú populáciu. Aj preto v priebehu druhej svetovej vojny zvažovala britská armáda možnosť angažovať pásavky ako biologickú zbraň namierenú proti nemeckému poľnohospodárstvu. Dňa 30. apríla 1942 donieslo lietadlo B-24 Liberator z USA 15 000 coloradských chrobákov, ktoré mali poslúžiť ako základný výskumný materiál. Nemecké vojenské spravodajstvo tieto informácie zachytilo a reagovalo založením Kartoffelkäferforschungsinstitut (Inštitút pre výskum pásavky zemiakovej) v meste Kruft. Ten sa rýchlo preorientoval z vývoja obranných techník na prípravu vlastných útočných postupov v snahe zbombardovať Britániu chrobákmi skôr ako Británia zbombarduje Nemecko. Na testovacie nálety bola vytýčená časť nemeckej krajiny v okolí mesta Speyer. Testovacie lety z októbra 1943 priniesli rozporuplné výsledky. Zo 100 000 chrobákov zhodených pri prvom pokuse bolo pri následnom zbere nájdených ani nie 100, po druhom zhodení 14 000 chrobákov sa ich podarilo nájsť 57. Výskumníci a vývojári sa nevedeli zhodnúť, či ide o pozitívny výsledok, ktorý indikuje, že bombardovanie má veľký rozptyl a teda ničivú silu, alebo negatívny, indikujúci masívny úhyn a zmiznutie chrobákov nevedno kam. Ani jedna z bojujúcich strán napokon nestihla novú zbraň aplikovať v praxi.

Keď sa po druhej svetovej vojne Európa a s ňou takmer celý svet rozdelili na dva ideologické bloky, „americké chrobáky“ už boli udomácnené v celej kontinentálnej Európe. Ihneď sa stali súčasťou hybridnej vojny v mediálnom priestore na východ aj na západ od železnej opony. Na pozadí praktických výziev k ich fyzickej likvidácii boli podsúvané aj myšlienky ideologického boja medzi civilizačnými blokmi. Hlavne v tom východnom sa stal boj s americkým chrobákom a jeho mediálne reprezentácie priam ikonickým zhmotnením dobových nálad. Tie ilustruje veta z reportáže odvysielanej v československom filmovom týždenníku v roku 1950: „Vypořádali jsme se s Horákovou, Peclem a společníky. Vypořádáme se i s mandelinkou bramborovou, americkým broukem!“ (Týždeň vo filme č. 28, 1950).

Chemická vojna ľudí proti pásavkám a iným škodcom sa tiež viedla na oboch stranách Železnej opony. Dekády postrekovania prispeli k formovaniu, či deformovaniu genofondu budúcich generácií všetkého živého. Bilancia pásaviek je pri čelení útokom insekticídmi priam zarážajúca. Ako uvádza Andrei Alyokhin v zborníku Insect Pests of Potatoes z roku 2012, „Napriek technologickému pokroku škodcovia a choroby pokračujú v napádaní rastlín, a často dokonca v narastajúcej miere.“ Leptinotarsa decemlineata sa jednak vyznačuje špecifickou schopnosťou geneticky sa prispôsobiť novým podmienkam vrátane prítomnosti jedov, Alyokhin zároveň poukazuje na kontraproduktívnosť, ktorá je častou črtou poľnohospodárskych postupov – postrekovanie v neprimeranej miere napríklad môže spôsobiť, že malé množstvo preživších jedincov splodí generácie, ktoré geneticky reagujú na príčiny skazy svojej predchádzajúcej populácie. Pásavky si takto vytvorili odolnosť na desiatky látok určených na ich decimovanie. Inak povedané – od „vyhnania z raja“ Skalnatých vrchov sa pod ľuďmi používaným semiotickým znakom Leptinotarsa decemlineata vyvinul prakticky úplne iný tvor. Jeho komplexné vitálne mechanizmy spôsobujú, že aj keď je systematicky vyvražďovaný, od stavu ohrozenia má čoraz ďalej.

Schopnosti človeka meniť okolie podľa svojich potrieb tak aj prostredníctvom tohto príbehu dostávajú skôr kontúry spúšťania nekontrolovateľných a často aj nepozorovaných procesov, ktorých deje a zákonitosti je zložité pochopiť a reagovať na ne. Nikdy nekončiaca pásavková pohroma pre poľnohospodárstvo pretrváva. Už vlastne nie je pohromou, ale zmeneným stavom vecí, novým štandardom Zeme po tzv. kolumbovskej výmene, čiže začiatku komplexnej cirkulácie ľudí, vírusov a komodít medzi imperiálnymi mocnosťami a teritóriami Amerík. Aj v prípade rastlín a zvierat táto výmena prebieha od začiatku v určitej miere obojsmerne.

Deštrukciou naspäť do raja

Hoci dnes sa ukrajinské poľnohospodárstvo skloňuje najmä v súvislosti s obilím, tento štát je aj najväčším európskym producentom zemiakov. Na Ukrajine tiež platí univerzálny prírodný zákon, že larva pásavky denne zožerie až 10 cm² zemiakových listov a dospelý chrobák o polovicu menej. Pitoresknosť farebných pruhov dospelého jedinca a miestne asociačné rámce však spôsobili, že v tejto poľnohospodárskej veľmoci sa práve píše nová kapitola výskytu chrobáka pásavky v kultúrnych konštruktoch. Konflikt medzi Ukrajinou a Ruskom od roku 2014 paralyzoval najprv východ Ukrajiny. Mnohé úrodné polia sa zmenili na zamínované či spálené priestranstvá a kvalita života mnohých ľudí rapídne klesla. Do Ukrajiny sa zahryzli ozbrojenci a Ukrajina im našla dehumanizujúcu prezývku koloradi, čo je bežný skrátený tvar oficiálneho ukrajinského názvu pásavky – колорадський жук (koloradskij žuk).

Na pozadí prezývky je vizuálna asociácia – pruhovaná oranžovo-čierna, tzv. gregorijevská stuha používaná na vyznamenaniach ruských vojakov pripomína krovky pásavky. Ako vojenské vyznamenanie sa objavovala už v cárskom Rusku i ZSSR. Je jedným z hlavných symbolov ruského patriotizmu, historicky aj súčasne prerasteného kolonialistickými nárokmi rôzneho druhu. Ukrajinský výtvarník Oleksiy Sai v sérii svojich plagátov nazvanej Медалі ганьби (Medaily hanby) z roku 2022 predstavuje inštitút fiktívnych vyznamenaní zdobených práve oranžovo čiernou stuhou. Na kovovej medaile sú ako zásluhy uvedené napríklad „za rabovanie“, „za mučenie“ alebo „za genocídu ukrajinského ľudu“. Prezývka kolorad pripodobňujúca okupantov k hmyzu sa v militarizovanej spoločnosti obratom dostáva naspäť do civilnej sféry, napríklad prekvapivo aj v ruskej animovanej televíznej reklame na poľnohospodárske insekticídy ruskej značky Žukobor Ekstra z roku 2020, kde salvový raketomet na zemiakovom poli strieľa do roja letiacich pásaviek. Na druhej strane konfliktu sa medzitým takisto rozšírila nadávka s koreňmi v poľnohospodárstve. Ukrop (укроп) znamená po rusky kôpor a na základe zhody prvých troch písmen sa ňou označujú Ukrajinci. Eliot Borenstein vo svojej knihe Soviet Self-Hatred z roku 2023 približuje, že kým pred vojnou slovo nieslo neutrálne konotácie, ozbrojený konflikt ho premenil na nadávku s rovnako dehumanizujúcim podtextom, ako má slovo kolorad.

Zemiaky postupne kolonizovali poľnohospodárstvo všetkých kontinentov. Ich prenasledovanie pásavkami každoročne napreduje, no zdá sa, že sú miesta, kde sa z dôvodu klimatických podmienok nikdy neudomácnia – okrem Británie je to napríklad východ Číny či Austrália. Čo sa týka rozpínavého trendu ľudstva, cieľom najbližšieho teritoriálneho výpadu by teoreticky mohol byť Mars. Dve krajiny ležiace na územiach pravlastí zemiakov a pásaviek – USA a Peru – zapojili svoje výskumné organizácie NASA a International Potato Center do spoločného projektu Potatoes on Mars. Zemiak, pôvodom rastlina skalnatej vysokohorskej krajiny, je nádejný kandidát na sýtenie ľudstva aj v plánovaných dŕžavách, kolóniách či základniach na Marse (ťažko prideliť meno niečomu natoľko bezprecedentnému). Nepredpokladá sa však, že by schopnosť pásaviek adaptovať sa dosiahla obdobné rozmery, nakoľko zemiakom sa k tomu snažia dopomôcť ľudia v laboratórnych podmienkach.

Príbeh vzájomného puta rastliny a živočícha aktivovaného poľnohospodárskym inžinierstvom sa môže dočkať konca, na ktorého začiatku bude rozhodnutie opustiť domovskú planétu, respektíve vytvoriť paralelnú civilizáciu mimo nej. Hypotetický presun zemiakov na Mars spoločne s kapitalizmom a jeho technologickými kapacitami bude oslobodený od nechceného elementu pásavky, ale to ho nezbaví problému imperiálnej rozpínavosti západnej civilizácie a nerovností, ktoré túto rozpínavosť umožnili. Kolonializmus a kapitalizmus v rámci šafárenia v dŕžavách priniesli do istých častí Zeme blahobytné výdobytky, no zároveň eliminovali mnoho pôvodných biotopov a autochtónnych ľudských kultúr. Predstava znovuobjavenia pocitu „raja“ na Marse je tak nevyhnutne prenasledovaná tieňom svojej vlastnej kolonialistickej podstaty.

Autor sa venoval umeleckému výskumu pásavky zemiakovej počas rezidenčných pobytov na ukrajinskom a maďarskom vidieku v rokoch 2019 a 2020

Napíšte komentár

Vaša emailová adresa nebude publikovaná. Povinné polia sú označené *

Partneri: