Adela Mede: Niektoré reality pochopia iba tí, ktorých sa týkajú 

Tvorenie vlastných mikrosvetov. Nie vzhliadanie k dominantným trendovým vlnám, ale až etnografické hľadanie lokálnych špecifík, ktoré vytvárajú špecifický zvuk. Aj tak by sa dala vystihnúť hudba Adely Mede, slovensko-maďarskej hudobníčky patriacej medzi najvýraznejšie mená posledných rokov na tunajšej alternatívnej scéne, navyše s medzinárodným renomé. V súvislosti s jej vystúpením na festivale Sensorium: Beyond the Sound 2023 a chystaním druhého albumu sme s Adelou prehodili pár slov. 

Ahoj, Adela, ako sa máš pár dní pred Sensoriom? Avizovala si, že budeš hrať aj ukážky zo svojho chystaného albumu. Môžeš nám o ňom povedať niečo viac? 

Pár dní pred Sensoriom sa mám dobre, môj koncert v SNG je vlastne prvým z môjho letného turné, takže sa celkom teším, že budem mať možnosť zahrať v priestoroch galérie. Áno, chystám sa hrať aj z nového albumu, aj nejaké zatiaľ nevydané tracky. S akordeonistom Jakubom Smičekom som úzko spolupracovala na druhom albume, tak mám možnosť odprezentovať piesne priamo s ním.

Tvoja hudba je pomerne úzko spätá s pohraničím Slovenska a Maďarska. Myslíš, že existuje nejaká špecifická „južanskosť“, o ktorej by sme mohli rozprávať? Minimálne vo filme aj literatúre sa tunajší autori o niečo podobné pokúšajú. 

Úprimne, ešte sa v tom trochu hľadám. Poňala som to celé veľmi osobne a pracovala som hlavne so svojimi spomienkami a emóciami, ktoré sa mi vracali v rôznych životných situáciách. Prvý album je veľmi úzko spätý aj geograficky so spomínaným pohraničím, keďže väčšina albumu bola nahrávaná na poli v Rusovciach. Neviem to zatiaľ úplne jasne identifikovať. Ale domnievam sa, že v mojej hudbe asi necítiť kopce/hory.

V posledných rokoch sa často objavujú návraty k folklorizmu a folklórnym „okultúram“. Do tejto vlny, myslím (napríklad spolu s Ninou Pixel), patríš aj ty. V čom je podľa teba folklórny odkaz najdôležitejší pre súčasnosť? Teda okrem tradičného „tradovania pôvodnej kultúry“.

Je to sila, z ktorej môžeme veľa čerpať a nemusí to byť vôbec očividné ani jednoznačné. Niektoré reality pochopia iba tí, ktorých sa to týka, a to je podľa mňa celkom vzácna vec.

Čo sa hrania týka, si vcelku frekventovaným menom v zahraničí. V čom sa pre teba líši skúsenosť s hraním doma a hraním „vonku“? Ako zahraničné publikum vníma hudbu, ktorá mixuje silné lokálne špecifiká a súčasný elektronický sound?

Ak za zahraničie považujeme aj Česko, tak sa tam častokrát stretávam s lepšími finančnými podmienkami, ale to je z mnohých hľadísk aj pochopiteľné. V západnej Európe som zatiaľ hrala len párkrát, aj preto som zvedavá, aké budem mať skúsenosti po turné v UK. Mám pocit, že viem dobre komunikovať s promotérmi aj zvukármi o podmienkach, ktoré potrebujem, aby moja hudba dokázala vytvoriť želanú atmosféru. Tento rok sa mi už stalo, že aj v zahraničí nebola táto komunikácia možná.

Na tvojom debutovom albume Szabadság je veľmi zrejmý dôraz na hlas, prácu s hlasom. Ktorí speváci/speváčky sú tvojou hlavnou inšpiráciou? A ktorého speváka alebo speváčku sleduješ na stredoeurópskej scéne najviac?

Keď som pracovala na Szabadság, najviac som počúvala folklór z východnej Európy a mojou najväčšou inšpiráciou je asi Márta Sebestyén. Veľký referenčný bod pre mňa bola aj Holly Herndon, konkrétne jej živé prevedenie albumu PROTO, kde využívala prvky tradičného zborového spevu so zborom Sacred Harp. Okrem toho veľa začiatočných náčrtov bolo inšpirovaných Pauline Oliveros a jej albumom Sonic Meditations, vďaka ktorému som začala aktívne vnímať hlas ako hudobný nástroj. A samozrejme obrovskou inšpiráciou je pre mňa Cucina Povera, a to je možno aj počuť. Na stredoeurópskej scéne zo speváčok sledujem asi najviac už spomínanú Mártu Sebestyén, Antoninu Nowacku, Katarinu Gryvul či Móniku Lakatos.

Ako vnímaš fungovanie slovenskej scény? Pýtam sa v súvislosti s témami, ktoré pred nedávnom rezonovali, ako napríklad nedostatočné mediálne pokrytie novej hudby a prehliadanie malých labelov, ktoré robia naozaj zaujímavú prácu.

Je tu veľa skvelých ľudí, vďaka ktorým môžem koncertovať a byť súčasťou nejakej scény. A som si vedomá toho, že títo ľudia musia o tú scénu bojovať, čo si veľmi vážim. Myslím, že je dobré, že sa začala konverzácia o nedostatočnom mediálnom pokrytí projektov týchto ľudí, je dôležité, aby sme v nej pokračovali a premýšľali, ako môžeme všetci prispieť k tomu, aby sme sa menej trápili. Ja sa napríklad chcem zlepšiť v tom, ako a koľko počúvam hudbu a ako pristupujem k umeniu na Slovensku.

Študovala si v zahraničí, konkrétne v Anglicku. Neskôr si sa vrátila tvoriť domov. Tento proces mi príde prirodzený, keďže tvoja hudba je veľmi osobná a naviazaná na toto miesto. Vedela by si však opísať špecifiká a rozdiely medzi tvorbou v zahraničí a tvorbou experimentálnej hudby doma? 

Doma sa mi tvorí oveľa ľahšie ako v zahraničí. Tvoriť v Anglicku malo tú výhodu, že som mala možnosť konzultovať ju s rôznymi skúsenými hudobníkmi a učiteľmi alebo študentmi, ktorí boli naozaj nápomocní (napríklad keď mi povedali, že sa mám vykašlať na reverb na vokáloch). Ale mňa najviac inšpiruje ľudskosť a moje denné konverzácie, ktoré mám so susedmi alebo s mládežou v Petržalke – to sa nedá nahradiť nahrávacím štúdiom v západnej Európe. Veľkým požehnaním je tiež to, že som len na skok od krásnej prírody. V budúcnosti by som však chcela viac spolupracovať aj so zahraničnými umelcami. Možno sa potom niečo zmení.

Rozhovor pripravil Michal Papcun