V období rokov 1830 – 1870 sa úpadok prirodzenej úrodnosti pôdy z dôvodu straty pôdnych živín stal ústredným ekologickým problémom kapitalistickej spoločnosti ako v Európe, tak aj v Severnej Amerike. (Porovnateľné starosti vyvolal len úbytok lesov, nárast mestskej populácie a malthuziánske strašidlo preľudnenia.) V týchto desaťročiach svet dobýjal guánový imperializmus, keďže pri hľadaní prírodných hnojív začali kolonialisti prečesávať celú planétu; vznikla moderná pedológia; prebiehal vývoj umelých hnojív a sformulovali sa radikálne návrhy prechodu k udržateľnému poľnohospodárstvu, ktoré v konečnom dôsledku smerovali k prekonaniu antagonizmu medzi mestom a dedinou.
Ústrednou postavou v tejto kríze úrodnosti pôdy bol nemecký chemik Justus von Liebig, avšak jej širšie spoločenské dôsledky najprenikavejšie preskúmal Karl Marx. Liebigove a Marxove náhľady na problém úrodnosti pôdy si neskôr osvojili ďalší myslitelia, v rámci marxistickej tradície o. i. aj Karl Kautsky a V. I. Lenin. Do päťdesiatych rokov 20. storočia však problém zdanlivo ustúpil, keďže sa medzičasom rozvinul masívny hnojivársky priemysel a rozšírilo sa intenzívne používanie umelých hnojív.
Dnes sme čoraz viac oboznámení s ekologickými škodami, ktoré privodilo spoliehanie sa na umelé chemické prostriedky. Rozsah týchto škôd sa po druhej svetovej vojne výrazne zväčšil, a preto sme svedkami obnoveného záujmu o udržateľné poľnohospodárstvo, v ktorom ústrednú rolu [Read More]
Pre pokračovanie článku, si prosím zakúpte predplatné.
Ak už naše predplatné máte, prihláste sa.
