Kto vlastní pôdu v Afrike po jej oslobodení spod európskeho kolonializmu?

Prístup k pôde a právo na jej vlastníctvo je zásadnou podmienkou na prežitie komunít a rozvoj krajín. Napriek tomu, že africké štáty nadobudli nezávislosť desiatky rokov dozadu, pôda zostáva nevyriešenou otázkou, čo môžeme vidieť na príklade Namíbie.

Okrem toho, že Afrika je druhým najväčším a najobývanejším kontinentom, nachádza sa tu veľké množstvo prírodného bohatstva, vrátane 60 % svetovej neobrábanej ornej pôdy (podľa Svetového ekonomického fóra). Vykorisťovanie tohto kontinentu začalo „objaviteľstvom“ a otrokárstvom v pätnástom storočí, čo vyústilo do najintenzívnejšieho obdobia obsadzovania pôdy v osemdesiatych rokoch devätnásteho storočia. Napriek dekolonizácii v dvadsiatom storočí môžeme dodnes pozorovať dôsledky európskej nadvlády vo forme prežitkov starých režimov a neokolonializmu.

V súčasnosti je v Afrike prítomných niekoľko druhov právnych systémov, ktoré majú v štátoch rôzny vplyv. Vo všeobecnosti sa rozdeľujú právne tradície na tzv. zvykové (alebo obyčajové) právo, ktoré zahŕňa najmä to v Anglicku a Walese, a civilné (alebo občianske) právo, ktoré pozorujeme v kontinentálnej Európe. Okrem týchto dvoch tradícií sa v Afrike nachádza aj právo založené na náboženstve (konkrétne islamské) a tradičné africké právo, ktoré sa dá považovať za odnož zvykového.

Vplyvy viacerých tradícií vytvárajú často zmiešané právne systémy, do ktorých zaraďujeme väčšinu afrických krajín. Prítomnosť rôznych právnych systémov, ktoré majú iné pravidlá a postoje k vlastníctvu, vedie k situáciám, v ktorých majú rôzni ľudia alebo spoločenstvá rôzne nároky na tú istú pôdu. A je to práve černošské a pôvodné obyvateľstvo, ktoré zostáva v nevýhode.

Právo a obyvateľstvo v Namíbii

Namíbia je štátom v južnej Afrike, ktorý má najvyšší nepomer v príjmoch na celom svete, napriek nízkej hustote obyvateľstva a prístupu k prírodnému bohatstvu. Podľa indexu ľudského rozvoja sa v tejto krajine taktiež zhoršujú podmienky v súvislosti so zdravím, chudobou a nezamestnanosťou. Práve jej právny systém sa považuje za zmiešaný, pretože ho ovplyvnilo holandské a nemecké občianske, anglické zvykové a africké tradičné právo.

V Namíbii žije viacero skupín pôvodného obyvateľstva, z ktorých najväčšími sú Sanovia a Namaovia. Práve spoločenstvá pôvodných obyvateľov a obyvateliek prežívajú dôsledky kolonializmu najviac, keďže prežili nielen zaberanie pôdy, ale aj nútené vysťahovanie do rezervácií. Počas nemeckej kolonizácie a juhoafrického režimu apartheidu nemali nárok na vlastníctvo alebo užívanie pôdy, čo viedlo k neschopnosti udržať svoje komunity a tradície pri živote. Pôvodné obyvateľstvo tvorí približne 8 % celkového obyvateľstva, ale nemá dostatočnú politickú reprezentáciu a namíbijská ústava z roku 1990 žiadne spoločenstvá špecificky nespomína. To znamená, že okrem článku, ktorý ochraňuje individuálneho člena alebo členku skupiny pred diskrimináciou na základe príslušnosti ku kmeňu, nemôžu spoločenstvá čerpať z ústavy žiadne práva. Každé spoločenstvo má možnosť zvoliť si tzv. tradičnú autoritu na svoju reprezentáciu, ale je to náročný proces. Pôvodné obyvateľstvo má v Namíbii zhoršený prístup k školstvu a infraštruktúre, a teda má vyššie miery negramotnosti a nižšiu mobilitu v porovnaní s väčšinovou populáciou.

V tomto kontexte musíme rozlišovať medzi pôvodným a černošským obyvateľstvom. Vlády niektorých afrických krajín medzi týmito termínmi nerozlišujú a tvrdia, že všetci domorodí Afričania a Afričanky sú taktiež pôvodnými obyvateľmi. Avšak takáto interpretácia môže viesť k záveru, že pôvodné spoločenstvá nepotrebujú osobitnú ochranu zo strany štátu. Africká komisia pre ľudské práva a práva národov s týmto nesúhlasí a udáva štyri kritériá na identifikáciu skupiny pôvodného obyvateľstva: obývanie a využívanie špecifického teritória; dobrovoľné zachovávanie kultúrnej typickosti; sebaidentifikácia ako osobitného kolektívu a uznanie inými skupinami; skúsenosť podrobenia, marginalizácie, vyvlastnenia, vylúčenia alebo diskriminácie.

Na základe tejto definície sú spoločenstvá pôvodného obyvateľstva v Afrike podskupinou černošského obyvateľstva. V niektorých prípadoch sa hovorí o černošskom obyvateľstve všeobecne, pretože neexistujú politiky zamerané špecificky na to pôvodné.

Pozornosť v súvislosti s majetkovým právom a pozemkovou reformou smeruje k pôvodnému obyvateľstvu práve kvôli tomu, že jeho perspektívy sú často vynechávané, napriek tomu, že patrí k najviac marginalizovaným skupinám v namíbijskej spoločnosti. Navyše má aj najbližší vzťah ku konkrétnym pozemkom, keďže už z definície udržiava svoje tradície a spája sa s istým kusom zeme, a jeho nárok na ne vychádza z medzinárodných záväzkov štátov.

Čo sa stalo po oslobodení?

Chudoba a prístup k pôde sú úzko prepojené. V roku 1990, keď Namíbia získala nezávislosť od Juhoafrickej republiky, vlastnilo veľkú časť krajiny približne štyritisíc bielych farmárov, kým jeden a pol milióna Namíbijčanov a Namíbijčaniek žilo na verejných pozemkoch. Aj po tridsiatich rokoch nezávislosti a snahe vlády prerozdeliť pôdu žije skoro polovica obyvateľstva pod hranicou chudoby a 13 % v extrémnej chudobe. Väčšina chudobných býva na vidieku a na prežitie potrebuje prístup k pôde.

Pozemková reforma v africkom kontexte je prerozdeľovaním majetkových práv v prospech tých, ktorí a ktoré nevlastnia pôdu, pracujú na farmách alebo si pozemky prenajímajú. Reforma môže byť nástrojom na zmiernenie chudoby v krajine, pretože zefektívňuje využitie pôdy, čo vedie k vyššej poľnohospodárskej produktivite a nárastu HDP. Avšak chudoba a nerovnosť v súvislosti s majetkom sú hlavne problémom rasistického právneho a spoločenského usporiadania.

Pozemkové práva sú obzvlášť relevantné v súvislosti s pôvodným obyvateľstvom z viacerých dôvodov. Prvým je spojitosť medzi jeho duchovným svetom a pôdou, ktorú zdedilo po svojich predkoch a predkyniach. V čase po kolonizácii sa tento vzťah utvrdzuje, pretože súvisí so spravodlivosťou a zraniteľnosťou. Prístup k pôde a prírodným zdrojom je spojený s domorodou kultúrnou identitou. V druhom rade je istý nárok na pôdu blahodarný aj pre životné prostredie, ešte viac na vidieku, kde neistota spojená s vlastníctvom pôdy vedie k environmentálnemu úpadku prostredníctvom vylesňovania, dezertifikácie alebo znečisťovania vzduchu a vody.

Z týchto dôvodov je kľúčové, aby mali spoločenstvá pôvodných obyvateľov a obyvateliek hlas pri rozhodovaní o pôde, na ktorej žijú. Realita však túto potrebu neodráža: chýbajú im tak majetkové práva voči tejto pôde, ako aj spomínaná politická reprezentácia, pomocou ktorej by ich mohli získať. Navyše sa stretávajú s represiou, keď protestujú proti rozhodnutiam štátu, ktoré by viedli k degradácii ich prostredia.

Ako si štát plní záväzky?

Ústava Namíbie konkrétne žiadne spoločenstvo alebo pôvodné obyvateľstvo nespomína, napriek tomu, že článok 23(2) dáva možnosť (ale nie povinnosť) parlamentu zaviesť legislatívu, ktorá by podporila Namíbijčanov a Namíbijčanky, ktorí a ktoré boli spoločensky, ekonomicky alebo vzdelanostne znevýhodnení a znevýhodnené dôsledkom diskriminačných politík minulosti. Parlamentu sa však od roku 2014 nepodarilo schváliť Bielu knihu o právach pôvodného obyvateľstva v Namíbii.

Na medzinárodnej úrovni sa Namíbia záväzne prihlásila k viacerým medzinárodným dokumentom, vrátane Africkej charty pre ľudské práva a práva národov a Medzinárodného paktu o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach (ICESCR). Tento dokument dáva v článku 1(1) všetkým ľuďom právo na sebaurčenie, čo znamená, že sa môžu slobodne rozhodnúť o svojom politickom postavení a snažiť sa o svoj rozvoj. Článok 15(1)(a) priznáva obyvateľstvu štátov, ktoré sa k paktu zaviazali, právo zúčastňovať sa na kultúrnom živote. Toto právo taktiež zahŕňa právo na pôdu, teritórium a zdroje, ktoré tradične vlastnili, zaberali alebo iným spôsobom používali alebo získali. Komisia spojená s ICESCR navyše vyžaduje rešpektovanie a ochranu vzťahu medzi pôvodným obyvateľstvom a prírodou, aby sa predišlo znemožneniu ich živobytia, prístupu k prírodným zdrojom, ale aj kultúrnej identite. Podobné práva Namíbijčanom a Namíbijčankám udeľuje aj Africká charta.

Štáty majú teda povinnosť vytvárať politiky, ktoré uznávajú a ochraňujú požiadavky pôvodného obyvateľstva v súvislosti s pôdou. Plní si namíbijský štát túto povinnosť?

Približne polovica územia Namíbie je v súkromnom vlastníctve, tzv. freehold, čo umožňuje vlastníkom držať nehnuteľnosť na dobu neurčitú, užívať alebo previesť ju, zbaviť sa jej, a hlavne nepovoliť na ňu prístup ostatným. Väčšina zvyšnej pôdy je vo vlastníctve štátu, ktorý ju dáva do správy lokálnym komunitám. Administratíva je zverená tradičným autoritám a pozemkovým výborom, ktoré pôdu prerozdeľujú na rezidenčné, farmárske alebo iné účely. Obecné pozemky nemôžu byť predané a prevody vlastníctva musia byť schválené správou. Kvôli rozdielnemu charakteru súkromného a verejného vlastníctva pôdy sú aj stratégie na pozemkovú reformu pre tieto dva typy vlastníctva rôzne.

Následkom koloniálnej histórie vlastní väčšinu súkromných pozemkov malé množstvo belošských farmárov. Od roku 1990 začal nový štát so snahou vykúpiť tieto súkromné pozemky, aby mohol pokračovať v národnej politike presídlenia, ktorá mala poskytnúť možnosť presídliť sa na pozemky vo vlastníctve štátu, v prípade, že obyvateľ alebo obyvateľka nemali vlastnícky nárok na pôdu. Prvou stratégiou štátu bolo skupovať pozemky od vlastníkov, ktorí ich chceli predať (tzv. politika ochotného predávajúceho – ochotného kupujúceho). Toto však nebolo efektívne, takže štát pristúpil k vyvlastňovaniu tých belošských majiteľov fariem, ktorí boli väčšinou neprítomní. Vyvlastnení farmári neskôr úspešne zažalovali štát, aj keď Ústavný súd zdôraznil, že samotné vyvlastňovanie nebolo protiústavné. Ďalším pokusom bol plán „pozitívnej diskriminácie“ zo strany Poľnohospodárskej banky Namíbie, teda poskytovania pôžičiek černošským komerčným farmárom a farmárkam, ktorý síce pomohol 660 ľuďom vlastniť pôdu, ale takisto sa považuje za neúspešný.

Ďalšou možnosťou, ako získať majetkové práva k pôde, je prenájom komerčnej alebo verejnej pôdy, prostredníctvom verejných pozemkových výborov na dobu 99 rokov vychádzajúc zo zvykového práva a namíbijskej legislatívy. Prenájom umožňuje prenos práv, dedičstvo, predĺženie prenájmu, ale aj hypotéku.

V minulosti poskytovali miestne úrady povolenia na obývanie, ktoré mohli viesť aj k vlastníctvu pôdy. Tento systém fungoval hlavne v mestských lokalitách a nahradila ho možnosť prenájmu. Avšak približne 30 % ľudí v mestách žije v neformálnych osídleniach alebo squatoch, teda neoprávnene v neobývaných domoch. Zákon z roku 2012 sa snaží riešiť tento problém a poskytnúť obyvateľstvu miest nárok na pôdu, ktorú teraz vlastnia miestne autority.

V súvislosti s verejnou pôdou môže človek alebo spoločenstvo získať majetkové práva ešte na základe tradičného práva prostredníctvom Verejných pozemkových výborov. Avšak tieto certifikáty vydané na základe tradičných nárokov môžu byť udelené iba na účely bývania, na pozemok vo veľkosti maximálne dvadsať hektárov a musia byť odobrené tradičnou autoritou. Registrácia takéhoto nároku na pôdu je administratívne náročná, a keďže nejde o vlastnícke práva, ale práva na užívanie, nie sú plne prenosné. Problematická je taktiež pôda, ktorá nie je vopred zaregistrovaná ako obecná.

Verejné pozemkové výbory slúžia ako administratívne a poradenské štátne orgány, ktoré dozerajú na prerozdeľovanie pôdy tradičnými autoritami. Autority majú tiež poradenskú pozíciu v Rade tradičných lídrov a líderiek. Takáto pozícia im však neudeľuje možnosť rozhodovať alebo vytvárať legislatívu, takže nerieši problém toho, že pôvodné obyvateľstvo nie je politicky reprezentované.

Z týchto faktov možno usúdiť, že namíbijský štát má voči pôvodnému obyvateľstvu povinnosť zaoberať sa jeho marginalizáciou, hlavne v súvislosti s pôdou, ale dlhodobo má problém si túto povinnosť plniť.

Perspektíva, ktorá sa v právnom rozbore a odbore verejnej politiky často opomína, je kritická rasová teória. Práve tá by mohla lepšie ozrejmiť dôvody a dôsledky súčasného systému a nájsť riešenia.

Majetkové právo a rasa

Historické rozdelenie medzi nárokom na pôdu na jednej strane na základe štátneho zákona a na druhej strane na základe tradičného práva bolo taktiež rasovým rozdelením. Kým belošské obyvateľstvo malo vlastnícke práva na pôdu, černošské obyvateľstvo obývalo pozemky s nárokom založeným na tradičnom práve, ktoré sa považovalo za podradné. Takýto systém sa môže považovať za právny dualizmus, ktorý nerozdelil iba právny systém, ale aj pôdu samotnú. V roku 1915 koloniálna vláda vytvorila systém rozdelenia pôdy na základe dichotómie medzi osadenstvom a pôvodným obyvateľstvom, v ktorom kráľovská zem bola riadená osadníkmi a na základe koloniálneho právneho systému, kým obecná zem bola vyhradená pre černošské a pôvodné obyvateľstvo a vládlo tam tradičné právo. Avšak černošské a pôvodné obyvateľstvo nevlastnilo pôdu, ktorú obývalo, ale malo iba nárok na jej užívanie. Navyše využitie tradičného práva sa odvíjalo od koloniálnych autorít, ktoré efektívne odstránili nároky na pôdu zo strany pôvodného a černošského obyvateľstva. Kým ústava z roku 1990 zrovnoprávnila tradičné právo so štátnym, otázkou prerozdelenia majetku na základe tradičných nárokov na pôdu sa nezaoberala.

Realita v Namíbii odzrkadľuje vzťah medzi kolonializmom a pôdou. Edward Said napísal v knihe Kultúra a imperializmus z roku 1993: „Uvažovať o vzdialených miestach, kolonizovať ich, osídľovať ich alebo vysídľovať: to všetko sa týka zeme, deje sa to na zemi alebo kvôli zemi. Impérium […] je o skutočnom, geografickom vlastníctve zeme. V momente, keď sa stretne skutočná kontrola a moc s predstavou o danom mieste (aké je, mohlo byť, či akým sa môže stať) a so samotným skutočným miestom – v tom momente sa spúšťa zápas o impérium. Táto súhra je logikou tak pre Západniarov, ktorí sa zmocňujú pôdy, ako aj pre vzdorujúce pôvodné obyvateľstvo počas dekolonizácie, keď si ju berie späť.“

Akademička Brenna Bhandar na konkrétnejšie vyjadrenie tohto vzťahu používa koncept rasových režimov vlastníctva, ktorým popisuje, ako majetkové právo slúžilo ako základný mechanizmus na koloniálne nahromadenie kapitálu. Inými slovami, ak konečným cieľom kolonializmu bolo (a je) ovládanie územia, a teda vlastníctvo pôdy, tak majetkové právo je primárnym prostriedkom na realizovanie tohto cieľa. Preto nemôže existovať disciplína ako história súkromného majetkového práva v rámci právnych a politických vied bez histórie kolonializmu. Prierez týchto disciplín sa môže zdať ako samozrejmý, ale často sa opomína, že nielen kolonizovaná časť sveta bola ovplyvnená právnym systémom daných kolonizátorov, ale vývoj právnych doktrín v kolóniách obratom ovplyvnil aj vývoj západnej zákonnosti.

Prítomnosť majetkového práva, vo forme, v akej existovalo v Európe, slúžila taktiež na identifikáciu tzv. civilizovaného spoločenstva. Najmä anglické zvykové majetkové právo sa stalo štandardom pre civilizovaný život a spoločnosť, ktorý uškodil práve pôvodnému obyvateľstvu. Koloniálne veľmoci vytvorili naratív – prítomný doteraz –, ktorý považuje mimoeurópske spoločenstvá v období pred kolonizáciou za nevyspelé a nekultúrne, hlavne na základe rozšírených kolektívnych modelov vlastníctva a neprítomnosti kapitalistického alebo patriarchálneho módu usporiadania spoločnosti. Tento naratív viedol k vytvoreniu rasového režimu vlastníctva, v ktorom sa opodstatnenia pre vlastníctvo úzko spájajú s konceptom ľudskosti založenom na rasizme.

Aké je riešenie?

Poukazovaním na tieto vzťahy a neúnavným pripomínaním, že dodnes pretrvávajúce perspektívy vychádzajú z kolonializmu, sa akademičky a akademici usilujú o rozpad domnienky, že rasa alebo súkromné vlastníctvo sú prirodzené. Podľa Bhandar musia byť tieto koncepty vnímané ako historicky podmienené, sformované prostredníctvom komplexných vzájomných vzťahov medzi kapitálom, vedou a kultúrou.

Dôležitým krokom pre obyvateľstvo krajín oslobodených spod kolonializmu je zistiť, ako sa vzbúriť proti súčasným formám okrádania o pôdu bez vyvlastňovania a majetníctva, ktorých prežitie závisí na rasových režimoch. Pretože sloboda uzatvárať zmluvy, ako tvrdí Bhandar v knihe Koloniálne životy majetku, stále znamená pre väčšinu iba slobodu odcudziť svoju prácu na stratifikovanom, rasistickom a sexistickom pracovnom trhu. Aby sme sa dočkali naozajstnej transformácie politického a ekonomického systému, mali by vstúpiť do popredia perspektívy a politické imaginácie marginalizovaných ľudí a spoločenstiev, ktoré nevlastnia majetok.

Autorka je študentka práva, text vychádza z jej bakalárskej práce