2018 09 ŠkolaTematický KapitálVzdelávanie sa objavuje

Juuso Tervo11. septembra 2018670

Skryté zasnenie uprostred akademickej práce: niekedy nejakým spôsobom to, na čom ja alebo iný výskumník pracujeme, „niečo spraví“. Toto „niečo“ nemusí byť veľkolepé. Hocikto, kto si prečítal knihu, článok (alebo aby som to rozvinul: pozrel si film, výstavu, divadelnú hru či predstavenie, počúval hudbu, tancoval) a zapôsobilo to naňho tak alebo onak, vie, že tieto pocity v nás zostávajú a dané knihy, články (či filmy, umelecké diela, divadelné hry, performancie, piesne, tance) zachovávajú v podobe, ktorá sa zásadne líši od pôvodného diela. Stávajú sa našou súčasťou, súčasťou našich spomienok, presvedčení, hodnôt. Odrážajú sa v našich myšlienkach, činoch, emóciách a snoch.

Určite nejde len o čisto tvorivý či kumulatívny proces – postupne ako sa meníme, tieto pocity sa spolu s dielami, ktoré zachovávajú, menia tiež. Niekedy na ne zabudneme – stanú sa súčasťou života, ktorý sme žili, ale opustili. V takýchto prípadoch to „niečo“ spôsobené dielom mohlo splniť svoj účel, alebo si uvedomíme, že dielo vlastne nič neurobilo.

Existuje termín, ktorý toto „niečo“ vyjadruje v zrozumiteľnej podobe: vzdelávanie. V najširšom slova zmysle môže byť vzdelávanie chápané ako čas zmeny. Niečo sa stane niečím iným. Zručnosť, ktorú bolo kedysi ťažké nadobudnúť, naberie na plynulosti. Na pevné presvedčenie o niečích znalostiach padne tieň pochybností. Napriek tomu, že máme dlhú tradíciu v definícii tejto zmeny ako procesu, ktorý smeruje od konkrétnej pozície k inej – od ignoranta k učenému, od divocha k civilizovanému, od dieťaťa k dospelému –, oplatí sa nezabúdať na to, že definovanie týchto samotných pozícií nie je nikdy jednoduchou úlohou. Možno je to dokonca nemožné. Áno, sú spôsoby, ako pozorovať a merať, či sa niekto poučil alebo nie, ale aj vtedy pozorujeme a meriame iba určité vlastnosti, ktoré značia rozdiel medzi fixnými pozíciami. Potom aj tieto pozície  nadobúdajú formu na základe merateľného rozdielu – zmeny, ktorá sa mala stať (a na základe jej výraznosti).

V prírodných vedách pozorovateľné a merateľné rozdiely prinajmenšom kladú základy pre pravdivosť vedeckej vízie. Vďaka schopnosti merať povedzme hviezdnu paralaxu vieme nielen to, že Zem nie je stredom vesmíru, ale aj ako ďaleko sú od nás hviezdy, ktoré vidíme na nočnej oblohe. Merať rozdiely znamená hľadať niečie pravé miesto vo vesmíre, získavame tým prístup k samotnej činnosti prírody, jej mechanike (metaforicky povedané), ktorá ovplyvňuje nielen nás, ale všetko, čo jestvuje. Opäť, pozorovania a merania nám poskytujú vlastnosti, ktoré vychádzajú z priestoru medzi pozorovanými objektmi. Vlastnosti, ktoré v konečnom dôsledku odlišujú jedno od druhého.

Ochota vidieť vzdelávanie ako vedu viedla k rozvoju čoraz citlivejších nástrojov merania, či lepšie povedané rozdielových nástrojov, ktoré nám pomáhajú umiestniť učiteľov a študentov na ich náležité pozície, ako hviezdy na oblohe. Niektorí študenti sa napríklad učia rýchlejšie než iní, niektorí potrebujú z času na čas prestávku, iným sa darí lepšie ráno než poobede. Cieľom týchto pozorovaní je potvrdiť, že „niečo sa deje“, že je rozdiel medzi dvomi pozorovanými bodmi v čase, že vzdelávanie si plní úlohu ako prah prechodu medzi týmito bodmi a vytvára tak zmenu v ľudských bytostiach. Bez tohto poznatku – že prednáška, ktorú sme navštívili, alebo kniha, článok či iné dielo, ktoré sa stalo našou súčasťou, „niečo spravili“ – vytýčená zmena zostáva vo sfére domnienok, ako skúsenosť zmeny, ktorá by v konečnom dôsledku ani nemusela byť skutočnou zmenou.

Je to práve tento diskutabilný vzťah medzi skutočnou a zdanlivou zmenou, ktorý dáva vedeckému vzdelávaniu dočasné kontúry. Keďže vzdelávanie je vždy udalosťou, veda o vzdelávaní robí všetko preto, aby určila tie prípady udalostí, ktoré skutočne patria do jej sféry, a tie, ktoré nepatria, tak aby mohla udeliť udalosti vzdelávania určitú rozpoznateľnú viditeľnosť a prítomnosť vo svete. Tým, že veda o vzdelávaní vyznačuje hranicu medzi pravým a zdanlivým, zaručuje, že s istotou „vieme“, či máme dočinenia so vzdelávaním a nie napríklad s náhodou – anomáliou v tkanive univerza (teda niečím, čo zrejme existuje, ale čoho existenciu nemožno spájať s ničím mimo daného jednotlivého výskytu). Takže vzdelávanie oddelené od sféry domnienok sa stane, aspoň teoreticky, prístupným pre každého; všeobecným úsilím. Je to zmluva založená na očakávaní výnosov. Hranica, zmena, nový život.

V poslednej dobe, kvôli takzvanej kríze vo vzdelávaní, ktorá sa často spája s nárastom digitálnej distribúcie poznatkov a ich tvorby, tu máme množstvo biznismenov, životných koučov a self-help nadšencov, ktorí napádajú formálne vzdelávanie práve z tohto hľadiska. Pre nich zmena, ktorú poskytuje inštitucionálne vzdelávanie, je len zdanlivá, nepomáha študentom orientovať sa v súčasnom „skutočnom svete“, v ktorom sú všetky náležité poznatky nevyhnutne užitočné. Čítanie o hviezdnej paralaxe vás nedostane ďaleko v živote, na rozdiel od vedomosti, ako si poradiť s daňami. A to nie je všetko. Rozlišovať skutočnú vzdelávaciu udalosť od zdanlivej je pre nich úlohou neveľmi odlišnou od rozlišovania dobrej knihy od zlej: skutočná lekcia s nami „niečo urobí“, ovplyvní nás za hranicu podujatia, na ktorom prebehne. A aj tak, volanie po skutočne užitočných poznatkoch a zručnostiach v súčasnosti znamená, že toto „niečo“ musí byť ihneď aktualizované alebo aspoň jasne identifikovateľné v rámci niečieho života ako takého. Ponúkané riešenie zdanlivej krízy vo vzdelávaní je potom nasledovné: snívajte s otvorenými očami, nech vaše fantázie začnú pracovať.

Keď sa na vzdelávanie pozrieme zároveň ako na univerzálnu vedu aj ako na snahu užitočnú v súčasnosti, bude zrejmé, že spor medzi týmito náhľadmi nemôže byť zjednodušený na prostriedky distribúcie poznatkov ako pri diskusiách na tému digitalizácie. Vlastne medzi nimi nie je žiadny spor. Obe naďalej potrebujú verifikovať zmenu, akú vzdelávanie prináša, že „skutočne niečo robí“. Platí to aj v prípade, ak sme (v mene flexibility, adaptability a neistoty) opustili formy vzdelávania, ktoré pripravujú každého jedinca na jedinú konkrétnu úlohu v spoločnosti, keďže ponorenie sa do nestability súčasnosti len zvyšuje počet možných koncových bodov bez spochybňovania štartovacieho bodu: jedinečného ja – miery všetkých vecí.

Jedinec ako miera, hoci etymologicky nedeliteľný, sa rozdelí medzi odlišné body v čase, len preto, aby ho mohol znovu zošiť ďalší etymologický konštrukt: vychádzajúc z latinského koreňa slova idem, ktoré znamená „ten istý“, „identita“ predstavuje potrebnú rovnakosť prostredníctvom rozdielu, ktorý vyznačuje kontinuitu medzi predchádzajúcim a nasledujúcim potom, čo sa „niečo“ stalo. „Toto som ja, toto je to, čo potrebujem. Kto som a čo potrebujem, je charakteristické iba pre mňa.“ Tento obojsmerný pohyb medzi zmenou a kontinuitou vytvára plodné podmienky pre trigonometrický výpočet podobný tomu, ktorý používame na určenie nášho postavenia vo vesmíre. Avšak namiesto merania priestorovej vzdialenosti meriame predovšetkým tie časové: ako astronómovia svojho vlastného ja trigonometricky meriame minulosť, prítomnosť a budúcnosť, aby sme zosúladili výkyvy v našich životoch s parametrami, ktoré poskytujú odborníci na vzdelávanie a životní kouči. Tak ako každé dnešné vyučovanie, aj táto trigonometria má konkrétne výsledky: súvisle rozprávaný život, životný príbeh, ktorý umožňuje aby „niečo“, čo nami pohne, bolo zrozumiteľné, emotívne aj pre iných a efektívne.

Nakoniec sa toto „niečo“ zhmotní na „vec“ a život nadobudne svoj smer. Čo spravilo vzdelávanie? Odhliadnuc od času, ktorý si vyžaduje, stalo sa tunelom, v ktorom svetlo z jeho konca je zrkadlom odrážajúcim naše žiariace oči pevne upriamené do budúcnosti.

Záver

„Keby sme vedeli dobre určiť svoje postavenie vo svete, ak by „porovnávanie“ bolo neoddeliteľnou súčasťou „žitia“, odhalenie našej nepatrnej prítomnosti by nás zdrvilo. Ale žiť znamená oslepiť sa voči našim vlastným rozmerom…“

(Emil Cioran: A Short History of Decay)

Do 19. storočia, kým ľudia dokázali úspešne zmerať vesmírnu paralaxu, hviezdy boli také, aké sa nám javia – nehybné. Z hľadiska relativity nehybnými aj ostali: čo nám dovolila vidieť vyššia presnosť merania, je optická ilúzia zapríčinená pohybom Zeme okolo Slnka, ktorá spôsobuje, že stabilné hviezdy na nebi oscilujú sem a tam, čím dokazuje, že nie sme stredom vesmíru, ale že aj my sa hýbeme podobne ako hviezdy, ktorých skutočný pohyb je príliš pomalý na to, aby sme ho dokázali vnímať.

Vzdelávanie ako označenie a funkcia nesie v sebe podobnú interakciu. Pri sledovaní zdanlivej stálosti vecí prostredníctvom pohybu sa môžu objaviť veci, ktoré boli neviditeľné. Ale v jadre medzi zdanlivým a pravým javom, v srdci optickej ilúzie, ktorá vytvára podmienky pre viditeľnosť, neexistuje žiaden ozajstný smer, iba pohyb. Tu označenie zlyháva vo svojom poslaní: vzdelávanie rozpúšťa rovnakosť a rozdiel, ktoré má zachovať. Vzdelávanie sa objavuje nie ako miera či nástroj na porovnávanie dvoch rozdielnych entít, ale ako niečo, čo vzíde, ako transformácia, ako neznámy vzťah, ktorý „nami hýbe“.

Juuso Tervo (*1985) získal v roku 2014 doktorát v umeleckom vzdelávaní na Ohio State University a v súčasnosti pracuje ako postgraduálny výskumník na School of Arts, Design and Architecture, Aalto University v Helsinkách. Jeho výskum sa týka politickej filozofie, súčasného umenia, estetiky a vzdelávania. Zaujíma sa tiež o alternatívne spôsoby publikovania a písania o umení, politike a filozofii. V tomto roku mu bola vo Washingtone udelená cena Manuel Barkan Memorial Award za excelentný výskum v oblasti umeleckého vzdelávania.

Z angličtiny preložila Zuzana Miháliková

Napíšte komentár

Vaša emailová adresa nebude publikovaná. Povinné polia sú označené *

Kapitál, 2021 — projekt z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia