Pedagogické fakulty sú baštou post-normalizačnej mentality

Andrej Kabal11. septembra 20182471

Daniel Matej je známy ako osobnosť silnej generácie skladateľov a hudobníkov slovenskej novej hudby. Založil VENI ensemble a vytváral legendárny festival Večery novej hudby. Jeho aktivity boli vždy veľmi pestré a široké. Požiadali sme ho, aby sa s nami podelil o svoje skúsenosti a názory súvisiace s jeho dlhoročnou pedagogickou činnosťou.

Pán Matej, ako ste sa dostali k novej hudbe a aký bol k nej postoj v akademickom prostredí, keď ste začínali študovať kompozíciu a hudobnú teóriu na VŠMU v 80. rokoch?

Režim bol zlý, i keď treba povedať, že v priebehu 80. rokov sa dostal k moci Gorbačov a tlak Sovietskeho zväzu začal poľavovať. Ale u nás stále trvala normalizácia a mať možnosť naživo počuť poriadnu hudbu, či už „západnej“, alebo „východnej“ proveniencie, bolo naozaj zriedkavé.

Ja som mal ale na škole to šťastie, že som vyrástol na „troskách avantgardy 60. rokov“. To boli moji učitelia a oni vedeli, čo znamená dostať v rozkvete mladíckeho nadšenia „po papuli“. A mali tiež neľahkú skúsenosť so svojimi učiteľmi, najmä Moyzesom, čo bol veľmi prísny, netolerantný pedagóg, ktorý jednoducho nechcel, aby komponovali veci, ktoré nespĺňali jeho predstavu. Našťastie väčšine z nich v 70. rokoch poskytla „azyl“ VŠMU. A viac-menej všetci mali spoločné to, že nechceli opakovať chyby svojich učiteľov. Chceli nám vytvoriť prostredie, v ktorom sa budeme môcť slobodne rozvíjať. VŠMU v 80. rokoch bola teda azda tým najlepším, čo som mohol dostať. Naši učitelia nám okrem vzdelania a rozhľadu odovzdávali aj presvedčenie, že si treba robiť veci po svojom a vzdorovať politickému tlaku. No a koncom 80. rokov sme začali cestovať aj na Varšavskú jeseň, jediný východoeurópsky festival bežne dostupný bez nejakých špeciálnych povolení a víz. Tam vo mne skrsla myšlienka na založenie súboru, ktorý vznikol o pár rokov neskôr, ešte za socializmu. Nazvali sme ho VENI ensemble. Vtedy sa však nedalo hrávať ako dnes, že si urobíte koncert, kedy si zmyslíte. Potrebovali ste na všetko povolenie. A tak naše prvé verejné vystúpenia boli akési poloundergroundové koncerty pod rôznymi „krycími názvami“ akože študijných aktivít. Dokonca aj prvý slovenský koncert súboru AGON (ktorý vznikol v Prahe v tom istom roku ako Pražský výběr, ako určitá paralela v oblasti vážnej hudby) som zorganizoval v obyčajnej triede na VŠMU pod rúškom seminára z tvorby českých skladateľov. Prišla naň aj potajme pozvaná mimoškolská verejnosť, bolo natrieskané, a škola nás všetkých kryla. Moje študentské roky sa teda odohrávali v prajnom prostredí.

Novej hudbe sa venujete celý život. V čom pre vás spočíva jej špecifikum, v čom by sa dala považovať za univerzálnejšiu než ostatné hudobné žánre a čím môže podľa vás nová hudba obohatiť ľudí mladších generácií, ktorým ju sprostredkúvate ako pedagóg?

V princípe si nemyslím, že jeden žáner je lepší ako druhý. Myslím si, že existuje len dobrá alebo zlá hudba, to nie je klišé, v to úprimne verím. Odrástol som na bigbíte, do sedemnástich rokov som skoro nič iné nepočúval. Na hudobnú som chodil len vďaka tlaku rodičov. Môj otec bol strojný inžinier, navyše bývalý politický väzeň, veriaci človek, ktorý hovoril, že by som si mal vybrať technické vzdelanie, pretože angažovať sa v kultúre je nebezpečné „pre dušu“, môže ju to dostať pod tlak a „zomlieť“. Napriek tomu som bol od sedemnástich rokov posadnutý umením. Zo začiatku som chcel byť výtvarníkom, respektíve mojím snom bolo študovať hudbu a výtvarné umenie zároveň. Držalo ma to približne tri roky, ale keď som mal skoro dvadsať, karty sa trochu zamiešali. V tom čase po gymnáziu hrozilo, že vás zoberú na dva roky na vojnu, a to bolo pre všetkých to najhoršie, čo sme si vedeli predstaviť, takže sme sa snažili nájsť rýchle pragmatické riešenie, akúkoľvek vysokú školu, a až potom riešiť všetko ostatné. Mňa po istých peripetiách zobrali na VŠMU, kde som zistil, že som si vybral dobre a hudba je to, čo chcem robiť na prvom mieste.

Pravdou však je, že „hudobná“ (ĽŠU, dnes ZUŠ-ka) nebola dobrým miestom na umelecké vzdelávanie. Nechcelo sa mi tam chodiť, viac ma zaujímal bigbít, najprv Deep Purple, Led Zeppelin, potom Genesis, Yes, Collegium Musicum –  Vargove organové skladby a iný podobný repertoár boli prvé veci, čo som sa snažil napodobňovať. Takže ja nemám veľmi dobrú skúsenosť so základnou umeleckou školou, nemotivovala ma veľmi k hudbe ako takej, s výnimkou siedmeho ročníka, keď nás učil hudobnú náuku Július Kowalski. Bol to slovenský skladateľ poľského pôvodu, ktorý študoval u slávneho Aloisa Hábu. On nás učil teóriu tak zaujímavo, že vo mne prvýkrát začala klíčiť túžba aj po intelektuálnom uchopení hudby.

Hudba je v porovnaní s vizuálnym umením v istej nevýhode. Abstraktné vizuálne umenie je v súčasnosti veľmi vysoko cenené a výstavy v galériách MoMA alebo Tate Modern, ktoré divákom prezentujú ťažko konceptuálne abstraktné diela, sú všeobecne akceptované umeleckým svetom. Zatiaľ čo pozícia avantgardnej hudby ani zďaleka nie je taká vychytená. Prečo je to tak?

No, pokiaľ ide o našu krajinu, myslím si, že kultúra je na tom celkovo lepšie, ako bola pred povedzme pätnástimi rokmi, aj tá hudobná. Na druhej strane vnímam ako problém, že hudobná kultúra je vždy nejakým spôsobom trochu v závese za výtvarnou. Nikdy sa mi nepodarilo úplne prísť na to, prečo sú výtvarníci akoby viac „na špičke vývoja“. Možno je to tým, že hudobníci majú tendenciu vytvárať akési hermeticky uzavreté „klany“, ktoré sa ľahšie zacyklia v nejakých vlastných ideách a neprijímajú iné, zatiaľ čo výtvarníci (aspoň keď sa pozrieme na dejiny umenia v 20. storočí) sú otvorenejší, odvážnejší, ba dokonca aj voči hudbe, viac ako samotní hudobníci. A tak sa často v minulosti, ale ešte aj dnes stáva, že skladatelia, ktorí sú z hľadiska predstaviteľov takpovediac „hlavného prúdu“ považovaní za „outsiderov“, nachádzajú oveľa viac pochopenia medzi výtvarníkmi a s týmito vytvárajú teda aj blízke umelecké priateľstvá. Dobrým príkladom by mohol byť Erik Satie (ktorý si bol blízky napríklad s Toulouse-Lautrecom) či Giacinto Scelsi (ktorý bol veľmi dobrý priateľ s Dalím), alebo John Cage (ktorý sa priatelil s výtvarníkmi ako Jackson Pollock a Robert Rauschenberg). To bola aj naša vlastná dlhoročná skúsenosť, keď som robil festival Večery novej hudby. Väčšinu publika tvorili takpovediac „intelektuáli“ (študenti vysokých škôl, výtvarníci, literáti, alebo aj právnici a ekonómovia). Ale hudobníci tam skoro vôbec nechodili. Prečo je to tak, neviem…

Naznačujete, že niekedy sú skladatelia veľmi konzervatívni a pri svojej tvorbe rozmýšľajú schematicky. Do akej miery to podľa vás môže ovplyvniť spôsob hudobného vzdelávania na vysokých školách a hudobných konzervatóriách? Aká je tam miera slobody vo vzdelávacom procese a v celkovej atmosfére školy dnes, a ako viedli svojich študentov a študentky k otvorenému rozmýšľaniu, keď ste v 90. rokoch začínali učiť?

Myslím, že to, čo poviem, je trošku generalizácia a treba to teda brať s istou rezervou, ale vybadal som, že skladatelia, ktorí sa k hudbe dostali takpovediac „poza školu“, čiže bez konzervatória, akoby boli v princípe otvorenejší. Zdá sa mi, že klasické hudobné vzdelanie je niekedy až ako akési náboženstvo. Priveľmi sa ikonizujú určité veci z minulosti, napríklad nejaké fenomény, ktoré sa rodili v európskej hudbe od konca 18. storočia a ešte zosilneli v 19. storočí. Väčšina teda toto obdobie považuje za „absolútny vrchol“ hudobných dejín. A v súvislosti s tým si k tejto hudbe vytvorila špeciálny vzťah, založený na cite, ktorý ona vyvoláva, resp. sprostredkúva. Milan Kundera v románe Nesmrtelnost píše, že azda viac ako o hudbu samotnú ide o zbožňovanie práve tohto citu a prirovnáva hudbu tohto obdobia k akejsi „pumpe na nafukovanie balónov ľudskej duše“. A myslím si, že sa veľmi ľahko môže stať, že napríklad romantická hudba bude zneužitá na iný účel, než na aký bola pôvodne vytvorená, lebo romantizmus prišiel s niečím, čo bezprostredne akoby komunikovalo s vnútrom „nového, postosvieteneckého“ človeka, s jeho emóciou, a ten človek sa do toho tak zaľúbil, že sa od toho nedokáže dodnes odpútať. A podľa mňa to do istej miery drží aj skladateľov, teda nielen interpretov a (laické) publikum.

Ďalšia vec, ktorej vplyv cítiť dodnes, je to, že v druhej polovici 18. storočia sa konštituovali veľké mocenské hudobné inštitúcie, ktoré ovládli väčšinu procesov na „výrobu hudby“. Priemyselná revolúcia zaviedla vytvorením štandardizovaného orchestra a ďalších hudobných inštitúcií aj do hudby takpovediac „továrenskú veľkovýrobu“. Tvorba symfonického a iného repertoáru pre štandardizovaný orchester alebo veľké operné domy sa stala produktom „veľkej hudobnej fabriky“, do ktorej sa takmer každý skladateľ snažil nejako dostať. A výtvory vznikajúce v tej „veľkej fabrike“ sa začali ceniť viac ako všetko ostatné… Svojím spôsobom sme sa toho dodnes nezbavili, ešte stále sa stáva, že ak niekto začne spochybňovať alebo kritizovať dominanciu významu tohto typu hudby, tak prostredie, ktoré je od týchto vzorcov myslenia závislé, „znervóznie“. To bol aj môj prípad, veľa ľudí si voči mne vytvorilo až neznášanlivý postoj, lebo som „pankáčsky“ spochybňoval naozaj kadečo. A tak sa ma snažili zaradiť do akejsi kategórie s pejoratívnym významovým podtónom; niektorí dokonca tvrdili, že som taký preto, lebo nemám konzervatórium. V skutočnosti však išlo o to, že som nemal osvojenú tú ich nábožensko-rituálnu úctu voči výdobytkom minulosti. Zdalo sa mi, že s hudbou si môžem robiť, čo chcem, a vyjadriť ňou, čo chcem a ako chcem. Myslím si však, že kto na Slovensku spochybňuje zaužívané „pravdy“, veľmi ľahko sa môže dostať do pozície persona non grata. Toto ma v podstate sprevádza celý život. Nemusel som byť ani útočný, stačilo, že som si len robil veci po svojom, a zrazu sa ukázalo, že niekomu to veľmi vadí. Zdá sa mi zvláštne, že človek sa dostáva na okraj alebo – z iného uhla pohľadu – do nejakého stredu negatívneho záujmu, hoci nemá vôbec zámer robiť niekomu naprotiveň, len sa nechce prispôsobovať okoliu. Na druhej strane je šťastím, že tým obyčajne vznikajú zoskupenia ľudí, ktorí sa v „ťažkých časoch“ vzájomne podržia. Priateľstvá, ktoré v mojom prípade vznikli cez hudbu, sú pre mňa nenahraditeľné a stoja aj za to byť niekedy odmietaným či „na okraji“.

Na čo ste vždy kládli dôraz pri vzdelávaní svojich študentov? Čo by ste označili za základné princípy, ktoré ste im chceli vštepiť?

Môj dobrý priateľ, český huslista David Danel, v časoch, keď som učil na VŠMU, raz u mňa na seminári povedal: „Vysoká škola je posledné miesto, kde môžete legálne spochybniť to, čo ste sa naučili.“ Beztrestne! Lebo je to slobodný priestor chránený učiteľmi, ešte vám za to nehrozí napríklad vyhadzov z práce. Veď presne taká bola aj moja skúsenosť na VŠMU. Podľa mňa účelom vzdelania je všestranný rozvoj osobnosti, čo zahŕňa to, aby sa zo žiaka alebo študenta stala slobodná bytosť, schopná samostatne sa rozhodovať. A niesť aj ťarchu zodpovednosti, ktorá plynie z jeho rozhodnutí, v tomto prípade umeleckých rozhodnutí, a, samozrejme, zároveň mať rešpekt voči druhým. Poznám x prípadov, keď učiteľ viedol žiaka od konzervatória, a keďže učí aj na vysokej škole, učil ho na bakalárskom aj magisterskom stupni. A stále chcel, aby ho jeho žiak napodobňoval, a ak čo len naznačil, že by chcel skúsiť niečo iné (napríklad u iného pedagóga), vystavil sa neraz takpovediac až „ohrozeniu života“ zo strany svojho žiarlivého učiteľa… No povedzte mi, čo môžete ešte odovzdať študentovi, ktorému sa venujete jedenásť rokov? Moja dcéra študuje v Holandsku, má fantastického pedagóga a on jej po štyroch rokoch povedal, že ju má síce veľmi rád, a ponúkol jej, že s ním môže naďalej komunikovať, koľko chce a o čom chce, ale už ju nemá čo nové naučiť. A mne to isté povedal Louis Andriessen, keď som od neho nechcel odísť, lebo som sa cítil dobre v jeho prítomnosti – ako u „dobrého ocinka“, ktorý ma ochraňuje. Povedal mi: „Musíš urobiť ten krok a ísť do samoty vlastnej cesty.“

Ďalšia vec, ktorú vnímam – u nás – ako problematickú, sú akési „tradičné hodnotovo-kvalitatívne štandardy“, opierajúce sa o tie „ikonizované hodnoty“ európskej tradície 18. a 19. storočia, o ktorých som hovoril pred chvíľou. Mne raz povedal jeden kolega, že dokiaľ nenapíšem symfóniu, nebude zo mňa ozajstný skladateľ. To ako keby povedal výtvarníkovi, že kým nenamaľuje obrovské olejové plátno alebo nevytvorí monumentálnu kamennú skulptúru, nebude ozajstným výtvarníkom. Keď som sa o túto príhodu podelil s priateľom, veľmi dobrým učiteľom na VŠVU, spolu sme sa na tom zasmiali. A on hovorí: „To je presne ten váš problém. Vy hudobníci máte pocit, že rozmer nejakého diela – z ktorého ste si spravili niečo ikonické – je to, čo dá vašej práci konečnú hodnotu a význam. My výtvarníci sme už poväčšine za tým.“

Tieto moje nie príliš pozitívne skúsenosti so slovenským hudobným školstvom napokon zasiahli aj moju rodinu, keď môj syn, ktorý od deviatich rokov žil prakticky len hudbou, napokon išiel študovať fotografiu na ŠUP-ku. Pretože predstava, že by študoval na konzervatóriu kompozíciu, bola – vzhľadom na to, akým typom osobnosti môj syn je – úplne absurdná. Myslím si, že na konzervatóriu by nevydržal ani pol roka a našťastie sme to ani veľmi nemuseli riešiť, pretože jemu samému sa predstava štúdia klasickej hudby „klasickým spôsobom“ zdala vlastne neprijateľná.

Čiže vo všetkých svojich edukačných projektoch som sa usiloval a stále sa usilujem pritiahnuť ľudí na to, že ideme robiť niečo kreatívne. Samozrejme, že sa musíme naučiť, ako to robiť, pretože bez toho sa nebudeme vedieť vyjadriť, ale je to len ako jazyk, štruktúra, do ktorej sa vpletie originálna informácia. Jazyk nesmie prevážiť nad obsahom. Takto sme sa to snažili robiť aj na Katedre hudobnej výchovy Pedagogickej fakulty UK, kde vznikla úžasná situácia, že zrazu nastal generačný pohyb a uvoľnilo sa miesto nie pre jedného, ale pre niekoľkých nových pedagógov naraz; a tak sme to skúsili a bolo z toho sedem krásnych rokov… A teraz to skončilo.

A prečo ste tam vlastne skončili?

Na to sa musíte spýtať našej pani dekanky. Myslím si však, že hlavný dôvod, prečo vedenie našej fakulty využilo všetky legálne prostriedky na to, aby náš tím rozprášilo a s niektorými z nás aj ukončilo pracovný pomer, je nezlučiteľnosť našich a ich pohľadov na pedagogiku. Je to stret „starého“ s „novým“, v ktorom nevznikol žiaden priestor na čo i len malý prienik. I keď si myslím, že my sme sa o to aspoň pokúsili. Keď však hovorím o strete „starého“ s „novým“, nemám tým nevyhnutne na mysli generačný konflikt. Počas mojej pedagogickej praxe sa mi neraz stalo, že som mal pocit, že som mladší ako niektorí moji študenti vo veku mojich detí, čo je istým spôsobom tragédia a dôvod na skepsu, pokiaľ ide o budúcnosť našej krajiny, v našom prípade hudobného školstva.

Práve pedagogické fakulty v Česku a na Slovensku sú možno viac než ktorékoľvek iné školy baštou akejsi postnormalizačnej mentality. Sú to pritom miesta, ktoré by mali byť na špičke moderného prístupu k vzdelávaniu ľudí, tvoriť akúsi „edukačnú“ avantgardu. Namiesto toho tu však ide o ikonizáciu a tabuizáciu „stariny“ a strach zo všetkého „nového“. Z toho, čo sa aktuálne deje na fakulte, mám dojem, že tu je snaha znormalizovať „staré dobré“ pomery, ktoré sme sa s kolegami snažili za ostatných sedem rokov na katedre hudobnej výchovy zmeniť. Tá symbolika normalizácie je teraz – pri príležitosti smutného 50. výročia invázie a okupácie – vo mne strašne silná. To, čo sa v súčasnosti deje na Pedagogickej fakulte UK, nie je o jednom zvláštnom alebo nepríčetnom človeku, veď ani komunistický režim nebol o jednom človeku – ale o spoločnosti, ktorá mu umožňuje byť takým, aký je, a deleguje naňho moc a kompetencie, aby mohol robiť to, čo robí… Vážim si, že máme demokraciu a že už takmer tridsať rokov sa môžeme slobodne rozhodovať. O to smutnejšie však je, že naše slobodné rozhodovanie generuje takéto systémy.

Som sklamaný, ako málo sa za tie tri dekády podarilo. Keby tu fungovala hudobná edukácia, vyzeralo by to určite aj v hudobnej kultúre u nás lepšie. Mám však aj pozitívne skúsenosti: dostal som aspoň na pár rokov možnosť zúčastňovať sa na vzdelávaní mladých ľudí, ktorí budú v budúcnosti učiť hlavne deti na základných a základných umeleckých školách. A myslím, že som v tom bol pomerne úspešný, ba podarilo sa aj niečo zmeniť. Dnes máme študentov, ktorí na základných aj základných umeleckých školách postupne integrujú do vyučovania najmodernejšie pedagogické postupy, vychádzajúce z umeleckých výstupov euroamerickej povojnovej avantgardy, ktoré sa ukázali byť užitočným podnetom aj nástrojom na rozvoj hudobnej kreativity. Viacerí z nich dokonca získali za svoju prácu aj rôzne ocenenia, hoci v školstve pôsobia len pár rokov. Sú teda za nami konkrétne výsledky, vieme ukázať niekoľko výrazných študentov a absolventov, ktorí mali to šťastie, že natrafili na podporujúce pedagogické vedenie, lebo aj také u nás existuje. Smutné však je, že naša fakulta je súčasťou štruktúr, kde človek, ktorý sa chce slobodne, nekonvenčne, neformálne rozvíjať, nedostáva na to príležitosti, ba je za to podľa „kaščákovského“ princípu „odtnite mu hlavu, nech nevytŕča z davu“ aj perzekvovaný…

Autor je DJ, promotér, hudobný producent a žurnalista 

Napíšte komentár

Vaša emailová adresa nebude publikovaná. Povinné polia sú označené *

Partneri: