2018 09 ŠkolaTematický KapitálMá zmysel vzdelávať v galériách?

Barbora Tribulová11. septembra 20181431

Galéria je dnes alternatívnym vzdelávacím priestorom. Učí nás myslieť inak, kriticky, a neistotu či nejednoznačnosť predstavuje ako prednosti.

Slovenská národná galéria a Kunsthalle Bratislava na jar organizovali konferenciu Otvorená galéria venovanú galerijnej pedagogike. Otvorili však nielen brány galérií, ale aj otázky vzdelávania umením. Prečo a ako vzdelávať v galériách? Odpoveď na prvú otázku sa zdá byť jasná. Veď zo všetkých strán zaznieva, že bežný divák či diváčka súčasnému umeniu nerozumejú. Galerijná pedagogička či pedagóg by ich teda mali naučiť, ako umenie pochopiť. Okrem toho, že je takáto predstava o galerijnej edukácii zjednodušená, je do veľkej miery aj zavádzajúca. Naznačuje totiž, že umenie je určené iba tým, ktorí sú v danej oblasti dostatočne vzdelaní. Ostatní sa najprv potrebujú dovzdelávať. Čo to však presne znamená – „dovzdelávať sa“ v kontexte umenia? Načo sú komu vedomosti o umení? Navyše, ak prestaneme o galerijnom pedagógovi uvažovať ako o niekom, kto umenie vysvetľuje, aký význam potom má vzdelávanie v galérii?

Vzdelávanie už dávno nie je výlučnou doménou školského systému. Nemalo by byť a často už našťastie ani nie je sploštené na nadobúdanie vedomostí. Ak teda vnímame vzdelávanie ako rozvoj zručností, ktorý súvisí aj s neustálym kladením otázok a hľadaním riešení, potom je aj galéria ideálnym miestom, plným rôznych podnetov prispievajúcich k tomuto procesu.

Väčšina verejnosti si vzdelávací program v galérii predstaví ako lektorský výklad, ktorý popíše umelecké diela a objasní motiváciu či ciele ich autorov a autoriek. Výklad je v podstate považovaný za benefit lenivému diváctvu, ktoré si vďaka nemu nemusí dať námahu naštudovať si informácie z rôznych dostupných zdrojov a skúšať ich poskladať do zmysluplnej mozaiky. Samotný titul „lektor/lektorka“ môže zvádzať k predstave, že nám niekto bude prednášať (nuda, nie?). Na návštevu nás má presvedčiť hlavne prítomnosť originálnych diel. Objektové učenie je najčastejšie zmieňovanou výhodou galerijnej pedagogiky. Najmä deti sa naozaj úprimne vedia tešiť z toho, že konečne pred sebou nemajú len reprodukciu. Tento fakt im treba zdôrazniť (mnohé sú presvedčené, že sa vystavujú iba kópie a originály sú bezpečne uložené v trezoroch).


Vzdelávanie umením, nie o umení

Práca s umeleckým dielami namiesto faktov je ďalšou z predností galerijnej výučby. Nič z toho, čo sa povie, nie je jednoznačné, nemá charakter poučky, a diváčky a diváci sú konfrontovaní s rôznorodými interpretáciami. Čo si často nedovolí ponúknuť školský vzdelávací systém, môže ponúknuť galéria. Na rozdiel od exaktnosti vedomostí nadobúdaných v škole, v galérii sa návštevníci a návštevníčky učia otvorenosti viacerým možným výkladom. To ich vedie ku kritickému mysleniu a k schopnosti vyhodnocovať argumenty. Rovnaké dielo môžu dvaja ľudia vnímať odlišným spôsobom a nedá sa jasne povedať, ktorý je správny. V školách sa neraz presadzuje jediný možný výklad, jediná správna odpoveď alebo minimálne sú študenti navádzaní k tomu, aby sa dopracovali k istému záveru, zhodnoteniu. Umenie, naopak, podporuje názorovú multiplicitu a aj tým učí prehodnocovať, opätovne sa zamýšľať, zotrvávať v kritickom procese. Kým v škole volíme medzi A a B a nespochybňujeme výsledok, v galérii sú neistota a nejasnosť vítané.

Návštevy vzdelávacích galerijných programov taktiež podporujú slobodu v sebavyjadrení. Nechuť vzdelávať sa u niektorých ľudí pramení z toho, že sa veľakrát nemôžu vyjadriť sami za seba. Keď v galérii odrazu túto možnosť dostanú, cítiť, že časť publika je konfrontovaná s prístupom, na aký nebolo zvyknuté. Predovšetkým pre dospelých je niekedy problém prelomiť istotu zabehnutých postupov. Didaktické sprostredkovanie informácií je pre mnohých, najmä starších ľudí komfortnejšie. Okrem percepcie sa od nich v podstate nič viac neočakáva. V galérii je veľmi dôležitý práve rozvoj komunikácie. Nie hierarchizovanej, kedy jedna strana odovzdáva informácie druhej, ale otvorenej, kde obe strany vstupujú do hry ako partneri. Návštevníci a návštevníčky získavajú väčšiu sebadôveru vo vyjadrovaní vlastných názorov. Ukazuje sa teda, že galéria nielen vzdeláva, ale aj vychováva. A vychovávať možno tak dospelých, ako už aj deti predprimárneho vzdelávania. Voči návšteve galérie s takými malými deťmi sa často zdvihne vlna obáv pred poškodením diel. Načo vôbec potrebujú kontakt s umením? Ozývajú sa pochybnosti, či vôbec dokážu vnímať estetiku umeleckého diela, že je to preceňovanie ich mentálnej zrelosti. Ale práve tréningom sa otvárajú nové cesty objavovania okolia.

Pravda, pre najmenšie deti si len ťažko vieme predstaviť lektorský výklad a je jasné, že treba zvoliť inú formu komunikácie – zážitkovú, ktorá je pre výchovu a vzdelávanie v tomto veku prirodzená. Rovnako prirodzená je ale aj pre prostredie galérie. Po zážitku z umenia predsa túžia asi všetky jej návštevníčky a návštevníci. Podobne ako deti sa neprichádzajú do galérie vzdelávať. To neznamená, že neodídu s novou skúsenosťou. Ak sa im má priblížiť tvorivá podstata umenia, poskytnúť im zážitok z tvorby je prirodzeným krokom. Preto väčšina galérií siaha po tom, čo sa zvykne nazývať tvorivými dielňami. Opomenúc v tomto prípade degradáciu umenia na dielenské produkty, samotná tvorivá činnosť nie vždy býva tvorivá. V mnohých prípadoch ide o vytváranie (estetických) predmetov. No vytváranie ešte nemusí byť tvorbou. Neraz sa stáva, že hlavnou aktivitou „vzdelávacieho“ programu je skúsenosť z aplikovania určitého princípu či postupu inšpirovaného výstavou. Iste, prepojenie s výstavou je dôležité, avšak aký vzdelávací potenciál má preberanie odpozorovaného postupu? Asi taký ako preberanie vedomostí z učebníc. Všetka výhoda galerijného prostredia by sa tým stratila. Tak ako prestal fungovať mimetický princíp v umení, mal by sa vytratiť aj z galerijnej pedagogiky. Bolo by chybou zamerať sa na výtvor a nie na samotný proces. Namiesto napodobňovania postupu treba otvárať dvere novým možnostiam jeho interpretácie. Je v tom aj istý moment neočakávaného. Od umeleckých diel cez výtvarnú činnosť sa tak dostávame k výchove a vzdelávaniu umením. Už to nie je vzdelávanie o umení, pri ktorom sa nadobúdajú vedomosti na základe určitých informácií a faktov, ale vzdelávanie umením, ktoré nás núti myslieť inak.

Hodnota otvorenosti a vlastnej skúsenosti

Keď Slovenská národná galéria uviedla v roku 2016 výstavu Nizozemská maľba, doslova nabitú informáciami tak, že kurátorský výklad k nej trval aj dve hodiny, zdalo sa, že priblížiť ju mladším ročníkom nebude jednoduché. Vo väčšine prípadov je v rámci jedného vzdelávacieho programu nemožné, minimálne nevhodné, poňať výstavu ako celok. Preto sa vždy zameriavame na výber rôznych tém adekvátnych veku cieľovej kategórie. Nizozemská maľba tých tém ponúkla veľa aj pre mladšie publikum, pričom každá súvisela aj s mimoumeleckými oblasťami, čím sa jej deti vedeli lepšie priblížiť. Napríklad, vzhľadom na geografickú polohu a klimatické podmienky Nizozemska, aj vo výtvarných dielach intenzívne rezonovala téma vody v rôznych podobách či skupenstvách. Počas programu deti najprv vďaka animáciám vlastným telom uchopili vlastnosti jednotlivých skupenstiev a porozumeli spôsobu, akým cez ne preniká svetlo, čo im priblížilo tvorbu nizozemských maliarov. Tento zážitok bol potom umocnený tým, že svoje skúsenosti aplikovali výtvarnou činnosťou – maľbou škrobom a penou bez použitia štetca. Hoci táto technika nekorešpondovala s tým, akým spôsobom vznikali maríny na výstave, deťom umožnila lepšie uchopiť prácu s farbou a svetlom. Napokon, cieľom programu nebolo naučiť umenie.

Galerijné prostredie je vhodnou alternatívou k schéme školského systému vzdelávania. Treba len vedieť využiť jeho potenciál. V tom prípade môže byť metodika vedenia galerijnej pedagogiky inšpiráciou pri hľadaní adekvátneho prístupu k vzdelávaniu v súčasnej dobe, keď sa čoraz častejšie ozývajú hlasy nespokojnosti s daným stavom. Navyše, súčasné experimenty v oblasti galerijnej pedagogiky využívajú reverznú hierarchiu v komunikácii. Čoraz častejšie sa stretávame s tým, že mladší návštevníci a návštevníčky galérie otvárajú cestu k vzdelávaniu tým starším, aby sa tiež naučili pustiť sa uvoľnene do zážitkov z umeleckého diela a tvorby. Galéria tak funguje nielen ako transdisciplinárne, ale aj ako transgeneračné prostredie. A ako také je tým pravým miestom pre nadobúdanie zručností tak motorických a mentálnych, ako i sociálnych.

Autorka je galerijná pedagogička

Napíšte komentár

Vaša emailová adresa nebude publikovaná. Povinné polia sú označené *

Kapitál, 2021 — projekt z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia