2018 09 ŠkolaTematický KapitálAngažované školstvo

Jeseň v roku 2011 bola rušná. Veľký štrajk lekárov s hlasnou podporou Fica položil Radičovej vládu. V tom istom čase päťdesiatpäťtisíc občanov naprieč spoločnosťou podporilo učiteľské požiadavky v petícii „Bledomodrá stužka“ za zlepšenie stavu školstva. Dlhodobé neriešenie problémov školstva a zdravotníctva vládami SR dosiahlo kulminačný bod. V septembri 2012 po vzniku novej Ficovej vlády sa pod tlakom novovznikajúcich Nových školských odborov zobudili tie „staré“ a vyzvali vládu na zvýšenie platov učiteľov a zlepšenie podmienok na školách. 13. septembra 2012 sme dokonca demonštratívne zavreli školy....
Viktor Križo11. septembra 201895

Jeseň v roku 2011 bola rušná. Veľký štrajk lekárov s hlasnou podporou Fica položil Radičovej vládu. V tom istom čase päťdesiatpäťtisíc občanov naprieč spoločnosťou podporilo učiteľské požiadavky v petícii „Bledomodrá stužka“ za zlepšenie stavu školstva. Dlhodobé neriešenie problémov školstva a zdravotníctva vládami SR dosiahlo kulminačný bod. V septembri 2012 po vzniku novej Ficovej vlády sa pod tlakom novovznikajúcich Nových školských odborov zobudili tie „staré“ a vyzvali vládu na zvýšenie platov učiteľov a zlepšenie podmienok na školách. 13. septembra 2012 sme dokonca demonštratívne zavreli školy. Na presný pokyn. Nič sa, samozrejme, neudialo.

 

Vyzeralo to ako nepodarená tragikomédia, v ktorej herci dostali do ruky jasný scenár. Improvizácia sa nepredpokladala. Staronová Ficova vláda, samozrejme, nič neurobila a staré odbory sa vyhrážali dlhším štrajkom. Scenár nakoniec v závere novembra vyvrcholil štrajkom údajnej väčšiny škôl. Na tri dni. Učitelia na školách dostali cez odborových predákov pokyny, vyplnili sa „modrým perom“ papiere a začalo sa štrajkovať. Sedeli sme doma v žltých odborárskych tričkách. Tri dni neistoty a hereckých mediálnych odkazov. Na tretí deň však nikto nevstal z mŕtvych. Iba Fico s kamarátom odborovým predsedom Ondekom sa dohodli, že dostaneme prídelom 5 % na lepší nákup v potravinách, a boli sme vybavení. Naše podmienky, samozrejme, neboli splnené, išlo len o smiešny kompromis. Ten, čo rok predtým cez lekárov hlasne položil Radičovej vládu, bez zaváhania otočil učiteľov odo dverí. A práve vtedy sa zrodila nová éra – éra angažovaných učiteľov.

 

Učitelia v akcii

 

Iniciatíva slovenských učiteľov vznikla oveľa skôr, ako pripravila štrajk v roku 2016. Bol to december 2012, keď sa najmä bratislavskí gymnaziálni učitelia, sklamaní tým, že odbory poslali štrajk dostratena, stretli na káve na jednom z gymnázií a rozhodli sa, že budú v štrajku pokračovať. Do povedomia sa to dostalo ako štafetový štrajk. Zapojené školy štrajkovali striedavo a na „vlastnú päsť“. Bez scenára. Hnev, ale aj dlhoročná túžba po spravodlivosti a nedôvera v politické hry priviedla pár učiteľov k tomu, že štrajk neprerušili a pokračovali. A hoci sa aj tento štrajk nakoniec skončil, ich posolstvo dalo základ neskorším udalostiam. Tí najaktívnejší učitelia začali poukazovať na kauzy. Stali sa aktívni v Slovenskej komore učiteľov a vyjadrovali sa opakovane k situácii v školstve. Pripravovali analýzy a boli tŕňom v oku neschopnej starej odborovej organizácii, ale aj ministerstvu školstva a vláde. Zvrat oficiálneho odborového štrajku v štafetový štrajk aktivistov v roku 2012 bol základom pre historicky najväčší štrajk učiteľov na Slovensku v roku 2016.

 

V septembri 2015 sa zopakoval neoriginálny, komický scenár odborov a vlády: odbory prichádzajú so žiadosťou o veľké zvýšenie miezd a vláda po pár stretnutiach veľkodušne uštedrí 4 %. Smiešnu sumu, ktorá ledva kryje bežné zvyšovanie miezd a infláciu. Hnev opäť stúpa. Skupinka učiteľov okolo Crmomana a Kočana sa v pondelok 12. októbra 2015 vo večerných hodinách stretáva v učebni biológie na Gymnáziu Metodova. Dohoda znie jasne: „Urobme pred Úradom vlády nejaký protest s edukačným nádychom.“ Netrvalo dlho a zvolali pred Úrad vlády Zraz dlhých nosov, s výzvou Slovenskej komory učiteľov, aby vláda splnila učiteľom tri požiadavky, tie požiadavky, ktoré neskôr tvorili základ štrajku. Prišlo asi päťsto učiteľov, atmosféra bola výborná. Lenže vláda sa ani nepohla. Takže sme sa stretli znova a pripravili sme ďalšiu akciu: Deň zdravia alebo Učiteľskú kvapku krvi. Vo štvrtok 19. novembra 2015 tak vytieklo 147 litrov učiteľskej krvi za ozdravenie školstva od 451 učiteľov z celého Slovenska. A do tretice: Babysitting day. Asi päťsto škôl krátko pred Vianocami poukázalo na to, že mzda učiteľov je rovnaká, ba nižšia ako mzda opatrovateliek detí. A tak sme v školách v tento deň nevyučovali, iba sme sa starali o deti. Hrali sme s nimi spoločenské hry a rozprávali sme sa. Deti písali listy ministrovi a eseje o stave vybavenosti svojich škôl. Jedna zo škôl v Žiline pripravila adventný kalendár a každý deň verejne odhaľovala okienka s fotkami stavu škôl – zatečené strechy, plesnivé toalety, rozpadajúce sa lavice. Tvorivosť a humor nechýbali. Každou ďalšou akciou zapojenosť škôl rástla, dostávali sme povzbudzujúce emaily. Vláda už cítila tlak, pretože namiesto toho, aby si premiér pomaly rozbiehal volebnú kampaň, učitelia zabávali spoločnosť poukazujúc na zlý stav školstva a naznačovali derniéru v podobe štrajku. A čo by ste nečakali od „ľavicovej“ vlády? Minister školstva slávnostne oznámil, že na Vianoce učitelia dostanú populistickú stovečku. Ignorácia by snáď bola presvedčivejšia.

 

Štrajk!

 

Možno sa budú mnohí čudovať, ale štrajk nevzišiel zo starostlivého dlhodobého plánovania. Ešte ani na Vianoce 2015 sa s ním v zásade nepočítalo. Diskutovalo sa o tejto možnosti asi tak ako o snehu na Štedrý deň. Rozhodnutie padlo krátko pred Silvestrom. Aktívna skupina učiteľov sa opäť stretla a hodnotila posledné akcie a ignoranciu vlády. Hľadali sme východisko zo vzniknutej situácie, očakával sa od nás ďalší krok. „Staré“ odbory sa postavili proti štrajku, oháňajúc sa podpisom kolektívnej zmluvy. Napriek tomu, že predchádzajúce akcie nám pomohli vybudovať sieť podobne zmýšľajúcich učiteľov po celom Slovensku, netušili sme, aká bude odozva na myšlienky štrajku v učiteľskej verejnosti. Vedeli sme, že medzi učiteľmi je množstvo žien samoživiteliek, ktoré si nemôžu dovoliť prísť o mesačnú mzdu. Žiadne štrajkové fondy a financie sme nemali. Chýbala nám právna analýza „divokého“ štrajku na základe ústavy. Nemali sme infraštruktúru kontaktov, manažment ani regionálnych lídrov. Všetko sme pripravovali a robili sami a za pochodu, hnala nás spoločná potreba prebudiť učiteľov a spoločnosť, aby kvalitné vzdelávanie začalo byť jej prioritou. Teraz alebo nikdy!

 

Štrajkový výbor tvorila od začiatku až do konca len hŕstka z nás. Ale získali sme pre našu myšlienku viac ako sedemnásťtisíc učiteľov, ktorí sa do štrajku aktívne zapojili. To sme neočakávali ani v najlepšom sne. Primitívne mediálne výkriky premiéra Fica a ministra školstva Draxlera iba dvíhali počty štrajkujúcich a prinášali nám podporu rodičov a verejnosti. V učebni výtvarnej výchovy na Gymnáziu J. Hronca sa definitívne rozhodlo – vyhlásime štrajkovú pohotovosť hneď v prvý deň po návrate z vianočných prázdnin 11. januára 2016 a uvidíme, čo na to vláda.

 

Neprišli nám na pomoc žiadne proamerické zložky ani mimovládne organizácie, nijaké tajné tisícky na účtoch. Začala sa registrácia škôl a odpočítavali sme dni do začiatku štrajku. Vláda iba naťahovala čas. Až nastal ten deň. 25. januára 2016 neprišli do práce tisíce učiteľov. Nadšenie a eufória, úspechy a rast počtu zapojených učiteľov kulminovali krátko po začiatku štrajku, neskôr prišlo aj rozčarovanie, hnev a smútok. A keď sme už nevládali, akýsi uvedomelý stredoškolský študent nám na jednom stretnutí počas štrajku venoval poster so Štúrovou podobizňou a týmto textom: „Učíte nás, že bol odhodlaný bojovať za budúcnosť národa a prinášať obete. Prečo vy nie ste?“ Poprosil nás, aby sme poster adresovali učiteľom, ktorí sa k štrajku ešte neodhodlali. V tých dňoch bez spánku podobné gestá pre nás predstavovali silné povzbudenie. Bolo to niekoľkotýždňové dobrodružstvo, ktoré nemalo v učiteľskej obci obdoby.

 

Občianska výchova v praxi

 

Šesť týždňov štrajku, ale aj mesiace, ktoré mu predchádzali a ktoré po ňom nasledovali, boli netradičným školským rokom. Bol to čas moderného verejného vyučovania –  občianska výchova live a v priamom prenose. Naši žiaci, kolegovia, ale aj verejnosť doma či v zahraničí mohli sledovať kľúčové kompetencie v reálnom živote. Tie dni, keď boli zatvorené školy, sa vyučovalo najintenzívnejšie. Učili sme kritickému mysleniu, rozvíjali sme prierezové témy ako sociálny a osobnostný rozvoj či mediálnu výchovu. Podarilo sa nám upriamiť pozornosť na skostnatené mocenské praktiky na školách, ktoré v tomto štrajku ukázali svoju pravú tvár. Ukázalo sa, kto je darebák a kto hrdina. Udelili sme verejné lekcie morálky a občianskej odvahy, v kontraste k zavádzaniu, ktoré sprevádzalo mediálne vyjadrenia mnohých politikov. Štrajk však nebol predvolebným honom na Fica. Bola to hodina etickej výchovy uskutočnená na záver volebného obdobia. Po štyroch či dvadsiatich piatich rokoch slovenského školstva bolo potrebné konečne uzavrieť klasifikáciu.

 

Počas štrajku sme čelili šikane na pracoviskách. Mnohí riaditelia a zriaďovatelia nám priamo do tváre ukázali, ako si uplatňujú svoju moc nad učiteľmi. Úradníci a zriaďovatelia s napätím sledovali našu webstránku a hlavne interaktívnu mapku Slovenska, na ktorej sa po registrácii učiteľa do štrajku verejne rozsvietila vlajočka jeho školy. Reakciou boli stovky zastrašovacích telefonátov a mailov (niektoré boli aj medializované), pohovory so štrajkujúcimi učiteľmi za zavretými dverami riaditeľní, stretnutia riaditeľov škôl s primátormi… Niektoré vyhrážky boli sofistikované a opatrné, iné absurdné – ako napríklad, že starosta nedá peniaze na rekonštrukciu telocvične. Magistrát Košíc písomne zakázal učiteľom a riaditeľom vyjadrovať sa do médií, oznam visel v zborovniach. Po našom upozornení zastrašujúce listy z násteniek zmizli. Istá učiteľka nám napísala: „Riaditeľ mi povedal, že si neželá, aby som chodila po kabinetoch a dohovárala sa s učiteľmi o štrajku.“ Mladá slobodná mamička – učiteľka z Oravy nám napísala, že ju riaditeľ vydieral, že ju vyhodí, ak bude štrajkovať. Iná zas bola predvolaná do riaditeľne s tým, že ak jej žiaci zlyhajú v Testovaní 9, bude musieť voči nej vyvodiť právne dôsledky. „Dnes prišiel za mnou riaditeľ školy s tým, nech odhlásim našu školu zo štrajku, lebo dostal telefonát od kolegyne z Nitry, že všetci zapojení riaditelia budú povyhadzovaní a školy zatvorené. Poraďte, prosím, ako môžem p. riaditeľa upokojiť,“ znel jeden zo stoviek mailov. Viaceré školské úrady zo samosprávnych krajov dychtivo obvolávali každé ráno počas štrajku riaditeľov a vypytovali sa, prečo sa zapájajú do štrajku. Vyskytli sa prípady, že školy zo štrajku (z našej mapky) odhlasovali školské úrady zriaďovateľov. Akoby bol učiteľ, ktorý sa do štrajku prihlásil, nesvojprávny. Mnohí štrajkujúci zažívali aj tlak od svojich kolegov, ktorí sa obávali osobných dôsledkov kolektívneho trestu.

 

Štrajkovať sme sa rozhodli sami za seba, bez vopred vyrokovanej verejnej podpory, zato s podrážaním nôh zo strany našich vlastných odborov kolaborujúcich s vládou. Keď sme videli strach učiteľov a pocítili neistotu, čo nás čaká, bolo nám zrejmé, že je tu veľké riziko, že náš štrajk skončí ešte skôr, ako začne. Mali sme však pred očami Gándhího satjagrahu, nenásilný odpor, a boli sme pripravení vytrvať s pár bratislavskými školami pred Úradom vlády, až kým sa niečo neudeje. Ani vo sne nám nenapadlo, že úradníci, politici, verejnosť i školy v regiónoch budú denne dychtivo sledovať mapku zapojenosti škôl na našom webe a hľadať tam tú „svoju“ školu, a ani to, že sa k nám nakoniec pridá viac ako tisícka škôl z celého Slovenska.

 

Ovocie pádov

 

Vyvolať vlnu nespokojnosti, ktorá nedovolí politikom viac šliapať po školstve a nechať ho v šuplíku zabudnutia – tak by sa dali zhrnúť ciele našej iniciatívy. Verili sme, že sa školstvo môže raz a navždy dostať do všeobecného povedomia ako kľúčový rezort v rozvoji spoločnosti. Vycestovali sme niekoľkokrát na stredné i východné Slovensko, kde mnohí učitelia preukázali hrdinstvo postaviť sa na odpor režimu tlaku a strachu, aký by ste už azda v dnešnej dobe ani nečakali. Vražda Jána Kuciaka a po nej nasledujúce udalosti mnohé tieto naše zistenia len potvrdili. Spočiatku sme verili, že štrajk by mohol skončiť splnením našich požiadaviek, no skutočnosť bola taká, že nás zomlel a mnohí aj „padli“ pod ťarchou tlaku, únavy a nedostatku podpory na svojich školách. Štrajk nás všetkých zmenil, prešli sme ohňom, ktorý nás urobil vnútorne silnejšími a sebavedomejšími. Našli sa učitelia, ktorí sa nebáli postaviť sa proti zbabelým riaditeľom, či takí, čo boli ochotní medializovať a nahlásiť kauzy vo svojich školách, ako napr. v Cejkove.

 

Ovocie našich snáh sa ukazovalo postupne. Už v programovom vyhlásení vlády v máji 2016 bolo výrazne cítiť strach mocných z ďalšieho štrajku. A hoci nešlo o zázračné balíky pre školstvo, predsa sa školstvo stalo viditeľnejšie aj v štátnom rozpočte. Pod taktovkou Ondeka by sme dnes nemali ani polovicu toho, čo máme, aj keď je to ešte stále málo na rozvoj. Ďalším, stupňovaným štrajkom v septembri 2016 sme spečatili naše odhodlanie nevzdávať sa. Boli sme však už veľmi vyčerpaní a druhej vlne štrajku už chýbal silný „výkop“. V roku 2016 sme položili základ ústavného štrajku bez „ROH“, ktorý dovtedy u nás nemal tradíciu. Až s odstupom času môžeme povedať, že sme pravdepodobne položili aj základy pre masívne protesty a odvahu pre rok 2018, keď ľudia unavení z káuz a nezáujmu politikov vyšli do ulíc, aby povedali dosť arogancii a korupcii. Stali sme sa kritickým hlasom, o ktorý sa zaujímajú médiá. Prestali sme sa báť povedať vlastný názor a na našej odvahe postavili svoju odvahu aj mnohí naši študenti.

 

Narazili sme pritom na viaceré limity. V podstate sme naplnenie štrajkových požiadaviek nedosiahli, aspoň nie vtedy a nie tak, ako sme žiadali. Boli sme neskúsení vo verejnom vystupovaní a veľakrát sa nám vypomstilo hoci aj nevinné neobratné vyjadrenie, ktoré potom obrátili proti nám. Nedostali sme medaily za odvahu. Nemal by nám ich ani kto udeliť, keďže štátne štruktúry sú dlhodobo skorumpované. O rok neskôr dostal najvyššie rezortné ocenenie (veľkú medailu sv. Gorazda) ministrom školstva za mimoriadne úspešnú prácu v prospech zamestnancov školstva štrajkokaz Ondek, predseda starých odborov. V očiach mnohých učiteľov šlo o odmenu za zradu. Nakoniec, aj nová fasáda starých odborov je našou zásluhou. Po našom štrajku začali byť oveľa aktívnejšie. Obnovili webstránku, začali pravidelne informovať. Navonok zdemokratizovali svoje fungovanie. Napriek tomu mnoho ľudí z ich odborového divadla uvedomelo vystúpilo. Žiaľ, nemáme dnes k dispozícii žiaden postup, ako zistiť skutočný počet členov starých odborov, namiesto virtuálnych čísel, ktoré zdedili ešte z osemdesiatych rokov, keď do odborov patril každý. Odbory kalkulujú s množstvom mŕtvych duší, aby mohli zastávať status najväčšieho odborového zväzu školstva a rokovať a kolaborovať s ministerstvom.

 

Nakoniec treba priznať, že aj po skončení štrajkov viacerí z nás zostali na svojich školách pod nenápadným drobnohľadom, naši riaditelia dostávali avízo, aby si nás nenechali „prerásť cez hlavu“.

 

Quo vadis?

 

Z odstupu od štrajkových dní nám dnes prináleží triezvy a kritický pohľad: žiadne veľké víťazstvá a zmeny sa v zásade neudiali, naštartovali sa skôr dlhodobé procesy, ktoré sa ukážu až s odstupom rokov. Fraška ministerstva v podobe sľubu, že pripravia najväčšiu reformu storočia, sa ukončila po roku tvorby sci-fi dokumentu Učiace sa Slovensko, ktorý už tradične skončil v šuplíku. Iba sme sa unavili jeho pripomienkovaním a naťahoval sa čas. To, čo teraz v zásade potrebujeme, je dosiahnuť zhodu naprieč politickým spektrom, že do kvalitného vzdelávania a výchovy je potrebné masívne a efektívne investovať. Chce to predovšetkým jednopercentné zvýšenie HDP do školstva, aby sme sa dostali na úroveň vyspelých krajín OECD. Na to nadväzuje zatraktívnenie učiteľského povolania pre mladých ľudí a výrazná demokratizácia riadenia škôl v prospech participácie a subsidiarity riadenia.

 

Štrajk otvoril otázku vízie slobodnej a otvorenej školy, ktorá poskytuje všetkým žiakom, učiteľom a rodičom akceptujúce a participatívne prostredie, kde je učenie a výchova jeden veľký zážitok osobnostného rozvoja. A to je krok k potrebe inkluzívneho vzdelávania na spôsob fínskeho školstva, o ktorom sa dnes už aspoň otvorene hovorí, ale stále nám chýbajú základné prostriedky. Nemáme na školách odborné tímy, školských psychológov či liečebných pedagógov, chýbajú nám asistenti pre deti so zdravotným alebo sociálnym znevýhodnením. Zásadným problémom celého školského systému je aj kvalita vzdelávania, od vysokých škôl, ktoré nezabezpečujú kvalitnú pedagogickú prípravu, až po celoživotné vzdelávanie učiteľov a odborných zamestnancov.

 

Štrajk a občianska odvaha niekoľkých učiteľov boli silným impulzom pre vládu i celú spoločnosť. Ale nič nenahradí každodennú mravenčiu prácu škôl pri ich vlastnom zlepšovaní. Táto cesta bude závisieť aj od odvahy a rozumnosti každého jedného riaditeľa, učiteľa, žiaka i rodiča.

 

Autor je učiteľ, špeciálny pedagóg a občiansky aktivista

Napíšte komentár

Your email address will not be published. Required fields are marked *