Oficiálna poaugustová recepcia Frankfurtskej školy v Československu
K najvýdatnejšej reflexii Frankfurtskej školy v Československu dochádzalo v šesťdesiatych a sedemdesiatych rokoch. Tieto dve dekády však neboli z hľadiska recepcie frankfurtskej „kritickej teórie“ v našom kultúrnom priestore rovnorodé. Kým napríklad v roku 1968 historik marxistickej filozofie Lubomír Sochol označuje dielo Frankfurtskej školy za hodnotný príspevok „k súčasnému slobodomyseľnému marxizmu“, ktoré navyše „predstavuje jeden z jeho filozofických vrcholov“, už o štyri roky neskôr vychádza v publikácii „Frankfurtská škola“ ve světle marxismu jej kategorické odmietnutie s tým, že „marxismus-leninismus nemá, a od toho nesmíme upustit, s ‚kritickou teorií‘ vůbec nic společného, nemá s ní co dělat.“ Ba čo viac, „svojím jasným, neraz až primitívnym a vulgárnym antileninizmom a antisovietizmom je protimarxistická a protisocialistická,“ ako kritickú teóriu v roku 1976 charakterizuje vtedajší predseda Slovenskej filozofickej spoločnosti Rudolf Šíma. Vzhľadom na tieto kontrastné hodnotenia sa prirodzene vynára otázka: čo sa s Frankfurtskou školou v Československu medzitým udialo a ako vyzerala teoretická protiofenzíva voči nej v období ranej normalizácie?
Prudká zmena vnímania kritickej teórie práve na prelome šesťdesiatych a sedemdesiatych rokov nebola náhodná a došlo k nej pod vplyvom troch kľúčových faktorov. Prvý spočíva v dezintegrácii frankfurtskej školy v dôsledku jej personálnych strát. Herbert Marcuse a Erich Fromm ostali po druhej svetovej vojne pôsobiť v Spojených štátoch, respektíve v Mexiku, Max Horkheimer v priebehu šesťdesiatych rokov už z verejného života priebežne ustupoval a Theodor W. [Read More]
Pre pokračovanie článku, si prosím zakúpte predplatné.
Ak už naše predplatné máte, prihláste sa.
