Vôbec nič spoločného

K najvýdatnejšej reflexii Frankfurtskej školy v Československu dochádzalo v šesťdesiatych a sedemdesiatych rokoch. Tieto dve dekády však neboli z hľadiska recepcie frankfurtskej „kritickej teórie“ v našom kultúrnom priestore rovnorodé. Kým napríklad v roku 1968 historik marxistickej filozofie Lubomír Sochol označuje dielo Frankfurtskej školy za hodnotný príspevok „k súčasnému slobodomyseľnému marxizmu“, ktoré navyše „predstavuje jeden z jeho filozofických vrcholov“, už o štyri roky neskôr vychádza v publikácii „Frankfurtská škola“ ve světle marxismu jej kategorické odmietnutie s tým, že „marxismus-leninismus nemá, a od toho nesmíme upustit, s ‚kritickou teorií‘ vůbec nic společného, nemá s ní co dělat.“ Ba čo viac, „svojím jasným, neraz až primitívnym a vulgárnym antileninizmom a antisovietizmom je protimarxistická a protisocialistická,“ ako kritickú teóriu v roku 1976 charakterizuje vtedajší predseda Slovenskej filozofickej spoločnosti Rudolf Šíma. Vzhľadom na tieto kontrastné hodnotenia sa prirodzene vynára otázka: čo sa s Frankfurtskou školou v Československu medzitým udialo a ako vyzerala teoretická protiofenzíva voči nej v období ranej normalizácie? 

Prudká zmena vnímania kritickej teórie práve na prelome šesťdesiatych a sedemdesiatych rokov nebola náhodná a došlo k nej pod vplyvom troch kľúčových faktorov. Prvý spočíva v dezintegrácii frankfurtskej školy v dôsledku jej personálnych strát. Herbert Marcuse a Erich Fromm ostali po druhej svetovej vojne pôsobiť v Spojených štátoch, respektíve v Mexiku, Max Horkheimer v priebehu šesťdesiatych rokov už z verejného života priebežne ustupoval a Theodor W. Adorno zomrel v roku 1969. Druhý faktor súvisel so študentskými rebéliami z konca šesťdesiatych rokov. Počas nich na jednej strane kulminovala Marcuseho autorita a sláva – veď práve v období rokov 1964 – 1969 mu vychádza niekoľko vplyvných kníh a esejí, medzi inými aj Jednorozmerný človek. Na druhej strane vyvrcholili Adornove konflikty so študentstvom vyplývajúce okrem iného z jeho odťažitosti voči ich politickej praxi. Kritická teória tak začala byť vnímaná diferencovanejšie a ohlasy na ňu boli rozporné odvíjajúc sa od jednotlivých osobností, prác a napokon aj konkrétnych vyjadrení (zvlášť kontroverzným bol Horkheimerov rozhovor pre Der Spiegel z roku 1970), ktoré Frankfurtskú školu v tomto období reprezentovali. Napokon tretí, špecificky československý faktor: v dôsledku prerušenia obrodného procesu a rozbiehajúcej sa normalizácii došlo k diskontinuite aj v oblasti filozofie a spoločenských vied. Vo vzťahu ku kritickej teórii je tu ilustratívna zmena edičnej politiky.

Kým v šesťdesiatych rokoch vyšlo niekoľko časopiseckých prekladov a dokonca aj samostatných kníh, ktoré čitateľstvu sprístupňovali pôvodné práce frankfurtskej školy (napr. tri Frommove publikácie alebo výber z Adornových, Habermasových a Friedeburgových textov pod súhrnným názvom Dialektika a sociologie), v sedemdesiatych rokoch – s výnimkou troch štúdií blízkeho spolupracovníka Frankfurtskej školy Waltera Benjamina pod názvom Dílo a jeho zdroj – vychádzali ku kritickej teórii výhradne sekundárne, prehľadovo-kritické práce. Nuž napríklad v roku 1972 najprv vychádza zborník materiálov pod už spomenutým názvom „Frankfurtská škola“ ve světle marxismu z vedeckého zasadnutia vo Frankfurte nad Mohanom vo februári 1970; v roku 1976 vychádzajú hneď dve publikácie, obsiahla Filosofie a ideologie frankfurtské školy a v príhodnej edícii Kritika buržoáznej ideológie a revizionizmu aj „Kritická teória“ frankfurtskej školy a jej vplyv v Československu; napokon v roku 1977 vychádzajú v knihe Sociální filozofie frankfurtské školy kritické štúdie sovietskeho a československého autorstva. (Okrem uvedených titulov vyšlo v sedemdesiatych rokoch neverejne ešte niekoľko ďalších prác venovaných kritike kritickej teórie, pripravených najmä v súvislosti s dvomi československo-sovietskymi sympóziami o frankfurtskej škole v Mariánskych Lázňach a v Moskve v rokoch 1972 a 1974.) V žiadnej z týchto publikácií sa však už s ucelenými pôvodnými textami kritickej teórie nestretneme a nenájdeme v nich ani reflexiu konkrétnych prác „frankfurtských“ autorov. Súdobé čitateľstvo si tak musí vystačiť s viac či menej rozsiahlymi citáciami z originálov a ich sumárnym sprostredkovaním. (Len sčasti odlišným prípadom je kniha Roberta Steigerwalda Třetí cesta Herberta Marcuseho, ktorá sa zaoberá konkrétnymi dielami kritickej teórie. Nejde však o pôvodnú československú prácu, ale o preklad z nemčiny.)

Zadrhnutý motor dejín

Kritická teória sa tak v sedemdesiatych rokoch stáva vďačným terčom kritiky, obzvlášť z pozícií konsolidovaného marxizmu-leninizmu. Mohutný nápor vyvíjaný voči Frankfurtskej škole – špecificky voči Adornovej negatívnej dialektike, Horkheimerovej negatívnej teológii a Marcuseho tretej ceste (pod ktorou marxisticko-leninistickí kritici rozumeli jeho antropologický utopizmus a radikálny kriticizmus) – je však pôsobivý skôr kvantitatívne než kvalitatívne. Vidno to obzvlášť zo súčasnej perspektívy, keď v záľahe scholastickej marxisticko-leninistickej argumentácie fosforeskujú práve tie citáty z diel frankfurtskej školy, ktoré majú demonštrovať vzdialenosť kritickej teórie od súdobej sociálnej praxe, respektíve jej rozpornosť voči „objektívnym“ zákonom spoločenského vývoja. Z pohľadu vlastného Leninovho kritéria, že „hľadisko života, praxe, musí byť prvým a základným hľadiskom teórie poznania,“ sa práve marxisticko-leninská kritika Frankfurtskej školy javí ako nezodpovedajúca našej dnešnej skutočnosti, zatiaľ čo postrehy kritickej teórie sú v mnohom ešte pravdivejšie, než boli v čase svojho formulovania.

Jedna z najčastejšie artikulovaných výhrad voči Frankfurtskej škole z pozícií marxizmu-leninizmu je tá, že kritická teória prestala považovať pracujúcu triedu za ťažiskový revolučný subjekt, a preto dejiny akoby prišli o silu, ktorá by ich mala v duchu historického materializmu hnať smerom ku komunizmu. Ako však píše Marcuse vo svojej Eseji o oslobodení, štrukturálna pozícia proletariátu v systéme kapitalizmu sa nijak nezmenila, objektívne ostáva revolučnou triedou. Problémom je však to, že ňou už nie je subjektívne. Podľa Habermasa „odcudzenie stratilo svoj zjavný prejav v biede“ – pracujúce a pracujúci sú teda v pokročilom štádiu integrácie do neskorokapitalistickej spoločnosti, ňou skonštruované spotrebné nároky ju stabilizujú a technický pokrok ako taký neutralizuje antagonistické rozpory kapitalizmu. Práve rozpor medzi objektívnou situáciou a záujmami pracujúcej triedy a ich subjektívnym rozpoznaním je v marxisticko-leninistickej kritike nedocenený. Frankfurtská škola neodmieta proletariát ako materiálnu silu revolúcie, ale poukazuje na jeho totálne ideologické podriadenie kapitalistickému realizmu. Samo o sebe by to ešte nemusel byť neprekonateľný problém: zákonitá akumulačná tendencia kapitalizmu, ktorá rozširuje priepasť medzi pracujúcimi a vlastníkmi produkčných prostriedkov, by mala zároveň natoľko prehlbovať biedu pracujúcej chudoby, že tá bude k osvojeniu si triedneho vedomia a revolučnému činu jednoducho existenčne „donútená“.

V krízovom období, akým je to dnešné, sa to javí ako opodstatnená projekcia dejinného vývoja. Frankfurtská škola však poukazuje na zmenu povahy kapitalizmu v dvadsiatom storočí, keď kapitalistický štát aj v mimokrízovom období zasahuje sociálnymi opatreniami do ekonomiky (a paralelne do jej „nadstavby“ napríklad prostredníctvom zákonníka práce) za účelom udržania stability systému – a to aj pod vplyvom politicko-spoločenskej konfrontácie so Sovietskym zväzom. Technologický pokrok (podľa autorov Dialektiky osvietenstva sám o sebe, podľa marxizmu-leninizmu len v podmienkach kapitalistických produkčných vzťahov) všestranne zamestnáva a rozptyľuje pracujúcu väčšinu a sociálny štát zamedzuje najhorším negatívnym vplyvom kapitalizmu na každodenný život ekonomicky neprivilegovaných ľudí. Vo výsledku tak nijaká spontánna, samotným prežitím motivovaná potreba prekonať kapitalizmus medzi zamestnanými ľuďmi nevzniká. Podľa jednej z perspektív kritickej teórie ju teda musia stimulovať nezávislé kritické intelektuálky a intelektuáli či eventuálne ekonomicky čoraz vplyvnejšia technická inteligencia – a aj to skôr s orientáciou na tie časti kapitalistickej spoločnosti, ktoré do nej nie sú plne integrované (rozličné menšiny), majú od nej istú materiálnu nezávislosť (študentstvo) alebo sú jej „vyvrheľmi“ (lumpenproletariát).

Sociálno-politická prax východného bloku, presnejšie jej oficiálny ideologický obraz, však nedovoľovali marxizmu-leninizmu  sa s týmito problémami „doma“ konfrontovať. Praktickú potrebu porozumieť meniacemu sa kapitalizmu (na „Západe“) stratil marxizmus-leninizmus po rozpustení Komunistickej internacionály v roku 1943, ktoré de facto znamenalo rezignáciu na export, respektíve podnecovanie revolúcie v štátoch „prvého sveta“. Marxizmus-leninizmus si napokon navzdory neustálemu akcentovaniu vlastnej dialektickej jednoty teórie a praxe, vystačil pri analýze súdobého kapitalizmu s dogmami a frázami, ktoré sa so skutočnými spoločensko-politickými tendenciami v kapitalistických spoločnostiach rozchádzali čoraz viac.

Vzdejte se vší naděje

Kritike frankfurtskej školy z „Východu“ však treba uznať aj istú oprávnenosť a výstižnosť. Napríklad Walter Jopke ako jej veľký nedostatok identifikoval, že „o odpověď na problém, jakými konkrétními sociálními a politickými změnami a organizačními formami může dělnická třída a jiné vrstvy změnit nejen svoji sociální situaci, nýbrž i společenské vědomí, se transcendentální rigorismus ‚kritické teorie‘ nikdy ani nepokusil.“ „Tak však reprezentuje ‚kritická teorie‘ lidi, kteří se vysilují v kriticismu a konání jiných, dokonce rádi a často. Svou vlastní zdrženlivost ve všech aktuálních spoločenských otázkach přehlížejí,“ dodáva Wilhelm Raimund Beyer, pričom podľa Josefa Schleifteina práve s paralýzou činu, zdanlivou márnivosťou reálneho politického konania a s jeho praktickými obmedzeniami v konkrétnych podmienkach úzko súvisí, že „v Adornově a Horkheimerově negativní dialektice vévodí slova Dantova: ‚Vzdejte se vší naděje.‘“ Navzdory tomu, že dištancia predstaviteľov kritickej teórie od praktickej politiky bola v súlade s príslušným akcentovaním nevyhnutnej autonómie kritického intelektuála, ich vyčleňovanie sa (odsun povinnosti praktického revolučného činu na iných) nevdojak pripomína Leninovu charakteristiku Nietzscheho filozofie „so svojím kultom nadčloveka, ktorému ide len o to, aby mal zabezpečený plný rozvoj svojej vlastnej osobnosti, podľa ktorého každé podriadenie svojej osoby veľkému spoločenskému cieľu je nízke a opovrhnutiahodné, táto filozofia je pravým svetonázorom intelektuála a robí z neho človeka úplne neschopného zúčastniť sa na triednom boji proletariátu.“ Jopke tak môže priliehavo konštatovať, že „v závislosti na tom se stává její cíl ambivalentní, ‚kritická teorie‘ se potácí mezi romanticky liberálním antikapitalismem a tradičním kulturním pesimismem v imperialistické etapě vývoje.“ Frankfurtská škola napomáha porozumeniu našej neskorokapitalistickej situácie, neposkytuje z nej však nijaké konkrétne východisko a tobôž nie prostriedky na jeho dosiahnutie. Pravda, ak za ne nepovažujeme „veľké odmietnutie“ v duchu Adornovej Negatívnej dialektiky alebo Marcuseho revolúciu v libidinálnej štruktúre človeka, ktorá má nápadne idealistickú povahu.

Za nepriateľskou líniou

Hoci je postoj marxisticko-leninistickej kritiky voči Frankfurtskej škole výrazne odmietavý, kritickej teórii predsa len priznáva aspoň nejaké pozitíva. Teodor I. Ojzerman vyzdvihol skutočnosť, „že část západoevropské inteligence, která v minulosti neměla o marxismus zájem, se začala pod vlivem frankfurtské školy zabývat studiem skutečného marxismu,“ Zdeněk Javůrek v úvode k rozsiahlej publikácii o frankfurtskej škole zas poukázal na to, že jej „silnou stránkou je rozhodný protest ‚frankfurtských‘ proti poměrům buržoazního světa,“ a M. V. Jakovlev uznal, že „kritika systému imperialistické manipulace vědomím lidí, kterou rozpracovali Adorno a další představitelé frankfurtské školy, má bez ohledu na svou maloburžoazní omezenost určitý kladný význam,“ ktorý predstavuje aspoň „krok na cestě k osvobození z pout vládnoucí imperialistické ideologie“. „Východ“ tak na „západnom marxizme“ v podaní frankfurtskej školy ocenil to, že môže sprostredkovať „skutočný marxizmus“, že kritikom a kritičkám kapitalizmu dodáva argumenty nie z vonku tohto systému, ale priamo z jeho srdca (pripomeňme, že predstavitelia Frankfurtskej školy pôsobili v období druhej svetovej vojny a po nej vo viacerých metropolách Spojených štátov), a že rozrúša ideológiu vládnucich tried v inštitucionálnom rámci „Západu“, najmä v tlači a na univerzitách. Viac než vo vlastnom filozofickom prínose kritickej teórie tak z marxisticko-leninistickej perspektívy spočíva jej hodnota v diverznom účinku na západoeurópsku verejnosť, zvlášť na mládež, na ktorú myšlienky a postavy kritickej teórie pôsobili najvplyvnejšie. Tá ju však ani zďaleka neprijímala nekriticky (anekdoticky to možno ilustrovať na takzvanom Busenattentate na Adorna, počas ktorého sa na neho pri jeho poslednom verejnom vystúpení vrhli tri študentky, zasypali ho kvetmi, obnažili si pred ním prsia a s ambíciou zahanbiť ho, sa ho snažili bozkávať).

Kam cesta vede?!

Recepcia kritickej teórie v Československu v šesťdesiatych a sedemdesiatych rokoch nebola nijak priamočiara. Myšlienky Frankfurtskej školy sa do nášho kultúrneho priestoru dostávali značnou okľukou – a to aj doslova, prostredníctvom prekladov z juhoslovanského časopisu Praxis, s ktorým spolupracovali Fromm, Habermas či Marcuse –, našli tu však dobrú pôdu a zohrali nezanedbateľnú úlohu v myšlienkovom kvase šesťdesiatych rokov, z ktorého vzišli tak významné filozofické práce ako Kosíkova Dialektika konkrétního alebo Kalivodova Moderní duchovní skutečnost a marxismus. Frankfurtské stimuly však boli už v nasledujúcej dekáde oficiálne odmietnuté ako „maloburžoázna revizionistická dezinterpretácia“ marxizmu, pričom väčším problémom než ich teoretické nedostatky bola Jopkeho slovami „domýšlivá ignorance a arogance ‚kritické teorie‘ vůči skutečnému socialismu“. K zhovievavosti marxizmu-leninizmu voči kritickej teórii pritom iste neprispeli ani príkre výroky, ktorými napríklad Adorno neváhal počastovať „oficiálne tliachanie (Denkrei) východného bloku“. Nie všetka poaugustová kritika frankfurtskej školy formulovaná v Československu (respektíve v tu vydaných prekladoch) ale bola bezcenná. Vo všestrannej analýze povojnového diela kritickej teórie sa aj marxisticko-leninistickým filozofom podarilo identifikovať jej slabé miesta, rozchod s ideovými východiskami v marxizme (s negatívnodialektickým vyústením do slepej uličky odmietnutia všetkého existujúceho) a absenciu odpovede na Steigerwaldovu otázku, „co by nás mělo podnítit k tomu, vytáhnout do boje s teorií, která nám nemůže říci, kam cesta vede?!“ Keďže sa však od sedemdesiatych rokov stáva táto kritika vo svojej podstate monologickou (kým v roku 1970 vo Frankfurte nad Mohanom ešte na jednom podujatí diskutovali o kritickej teórii „východní“ aj „západní“ marxisti, neskoršie československo-sovietske sympóziá už majú výhradne marxisticko-leninistickú povahu), jej kvalita nemohla dosahovať úroveň, akú by si vynútila priama polemika s intelektuálne tak dobre vyzbrojeným diskusným partnerom, akého frankfurtský kolektív nepochybne predstavoval. A keďže jeho dielo odvtedy marxizmus-leninizmus ani dejinná prax nijak rozhodne neknokautovali, kritická teória stále potrebuje svoju dialogickú a dialektickú kritiku.

Autor je doktorandom na Filozofickej fakulte Prešovskej univerzity v Prešove