Hoci bola Veľká francúzska revolúcia v prvom rade meštianskym povstaním, jej súčasťou boli aj javy, ktoré svoju dobu výrazne predbehli a predznamenali ďalší vývoj v kapitalizujúcej sa Európe. Odstránenie privilégií duchovenstva a šľachty a zrovnoprávnenie tretieho stavu síce na konci 18. storočia predstavovali zásadný politický a sčasti aj sociálny pokrok, stále však nie v rozsahu, v akom si ho niektorí súdobí osvietenci dokázali predstaviť. Jedným z nich bol Louis Antoine de Saint-Just, mladý revolucionár, ktorý sa v priebehu etablovania republiky stal ako predseda Národného konventu jednou z jej najvýraznejších tvárí. Súčasne sa z liberálneho politika vyvinul na jedného z prvých európskych socialistov. Súc prinajmenšom politicky spoluzodpovedný za teror, ktorý sa vo Francúzskej republike rozmohol v súvislosti s bojom proti jej vnútorným aj vonkajším nepriateľom, patrí k zástupu rozporuplných historických osobností, ktoré v záujme „vyššieho dobra“ neváhali využívať aj prostriedky, ktoré s ním neboli v bezprostrednom súlade.
Vladimír Vokál sa ako Saint-Justov životopisec usiluje nielen pripomenúť túto významnú postavu, ktorá často ostáva v tieni svojho priateľa a blízkeho spolupracovníka Maximiliena Robespierra, ale tiež podať jej plastický, nesúdiaci obraz. Zatiaľ čo literárne kvality tejto biografie príliš presvedčivé nie sú, keďže sa autor nevyhol klišéovitým charakteristikám ako „archanděl smrti“ alebo dekoratívnej beletrizácii na spôsob „Matka mu na rozloučenou věnovala poslední vřelý polibek a jejich cesty se jednou provždy rozdělili“, prínosom Vokálovho prístupu je zohľadnenie dosiaľ opomínaných, napríklad klimatických faktorov revolučného vzopätia na prelome 80. a 90. rokov 18. storočia. A rovnako aj precízne sledovanie premeny Saint-Justovho politického myslenia pod vplyvom jeho osobných dejín aj spoločenských okolností mladej republiky. Výklad uvádzania vedy a demokratickej správy do vojenstva či prípravy novej ústavy a plebiscitu, ktorý ju prijal prakticky jednomyseľne (99 % hlasov), prirodzene sprevádzajú otázky, či by sa Saint-Just eventuálne mohol stať vojenským diktátorom podobne ako Napoleon, resp., ako by sa v praxi osvedčila najmodernejšia ústava súdobej Európy.
„Utužte svobodu, pomstěte vlastence, kteří se stali obětí intrik, uplatňujte zdravý rozum, buďte skromní a nedopusťte, aby v našem státě byl byť jen jediný nešťastný či chudý. Jen za takových podmínek dokončíte revoluci a dáte základy opravdové republice,“ vyzval v mene Výboru verejného blaha v jednom zo svojich prejavov Saint-Just. V týchto slovách sa manifestujú dôležité aspekty jeho osobnosti, ale aj politického programu: skúsenosť úzkej spätosti slobody a potreby jej ochrany, dôvera v osvietenský racionalizmus, dôraz na občianske cnosti, osobitne osobnú striedmosť vedúcich osobností, a prenikavé sociálne cítenie s praktickou zodpovednosťou za materiálne povznesenie neprivilegovaných vrstiev. A zatiaľ čo na sebe tento étos medzičasom nadobudol hrubú patinu, ako lekcia praktickej politickej taktiky v kontexte parlamentnej republiky presahuje Saint-Justov prípad „len“ príspevok k historickému vedomiu základov modernej európskej ľavicovej tradície.
Vladimír Vokál: Saint-Just. Krvavý démon Francouzské revoluce. Olomouc – Praha: Burian a Tichák – Masarykova demokratická akademie, 2022.
Martin Makara
