Súčasná vážna hudba: Fragmenty

Michal Lipták21. septembra 2023142

Poľská skladateľka Aleksandra Gryka je presvedčená, že hudba by mala hovoriť sama za seba. Nedáva teda rozhovory a nevysvetľuje svoje kompozičné procesy. V booklete k profilovej nahrávke Interialcell však predsa len svoje skladby krátko komentuje, a to veľmi výstižne: „Naratív je zväčša pretrhnutý, fragmentárny a vždy neúplný, v dôsledku čoho je poslucháčstvo neuspokojené.“

Päť komorných skladieb na albume skutočne pôsobí ako päť rozdrobených príbehov, v ktorých rozprávačka nečakane, z nejasných dôvodov, neustále mení tému, odmlčiava sa, kričí a kolabuje.

Samotné izolované výpovede však až tak nezrozumiteľné nie sú. V avantgardnej vážnej hudbe sa počas desaťročí ustálili určité gestá s pomerne zrozumiteľným nábojom. Prenikli – najmä cez filmovú hudbu – aj do mainstreamu, a sú v istom zmysle aj chytľavé. Napríklad skladba Youmec (2006) pre čembalo a elektroniku začína nástojčivými repetitívnymi akordmi a klastrami, v ktorých sa snúbi čembalové komično s jeho funkciou v hororových filmoch o vampíroch. Emtyloop (2020) pre sláčikové kvarteto nastúpi s neskrývanou agresivitou, ktorá sa po minúte pretaví do krátkej opakovanej melodickej frázy. No a k apokalyptickému škrekotu celého ansámblu po zhruba ôsmich minútach v Einerjedeneither (2011), myslím, netreba nič dodávať.

Paradoxne sa však najzaujímavejšie veci dejú medzi týmito emočne nabitými gestami. V tých miestach medzi úlomkami sa vyjavuje tragický aspekt avantgardnej hudby. S novou atonálnou gramatikou, ktorá vznikala skôr intelektuálne, prišlo nové hľadanie tak výrazu, ako aj syntaxe. Výraz atonalita našla v bolestivých výkrikoch, no syntax, ktorú dovtedy implicitne zachovávali všetky tie variácie či sonátové formy, sa obnoví len ťažko. Implicitný hudobný jazyk sa rozpadol až do príliš dokonale individualizovaných výrazov.

Túto tragédiu zachytáva Gryka vo svojich fragmentoch, najdokonalejšie v skladbe Mutedisorder (2015), kde sú epizodické kvázitanečné intervencie malého ansámblu (klavír, klarinet, perkusie, husle) zavesené na neidentifikovateľnom no všadeprítomnom syčaní, chrčaní, ktoré nevyžiadane vyplňuje prázdne miesto medzi nimi. Avšak tak, ako zunenie, ktoré v Rendering (1990) Luciana Beria prepája fragmenty Schubertovej nedokončenej symfónie, aj prázdne priestory Aleksandry Gryka napokon, zdá sa, tragédii aj odpovedajú, a to optimisticky: novú syntax, nový spoločný priestor komunikácie, môžeme nájsť v čírom zvuku.

Aleksandra Gryka: Interialcell (Klangforum Wien / Johannes Kalitzke / Florian Müller). KAIROS, 2021.

Michal Lipták

Napíšte komentár

Vaša emailová adresa nebude publikovaná. Povinné polia sú označené *

Partneri: