Tajný desk, ostbloková drina, post-hype a rôzne interpretácie horenia. Aký bol Sharpe 2026?

V piatok poobede vyrážam do Bratislavy s naivnou predstavou oddychu. Vo vlaku sa mi prihovára celkom milá staršia pani: „Hrávate v nejakej kresťanskej kapele?“ Dlhá cesta, pretože mi nakoniec chce predať akési Ježišovo spoločenstvo. Dostanem útlu knižočku Novej zmluvy, kapitola o potratoch, kapitola o samovražde, kapitola o nevere. Na Vinohradoch sa lúčime, témy pre bildungsroman, nie nutne v tomto poradí, si nechávam napotom.

Zvítavam sa so spevákom Mishinom a jeho Jakubom „Všetko‑to‑vybavím“ Ratajom. Pikošky zo zákulisia Gen Z biznisu si nechávame naneskôr. Vstávame v správny čas, aby sme stihli otvárajúcich Duplex Komplex. Set skupiny na pomedzí ležérneho trip-hopu a post-punku, študentské mindráky možno prirovnať k Bez ladu a skladu, iba ich prežeňte poprevratovou dezilúziou a zamilovanosťou napriek mnohému trpkému, čo vychádza z momentálneho stavu spoločnosti.

S podobnou trpkosťou sa museli konfrontovať aj organizátori. Aj napriek saturácii alternatívy a jej priaznivcov v hlavnom meste sa zdá, že má Nová Cvernovka ideálne podmienky k prevádzke, no absurdné kroky predstaviteľov Fondu na podporu umenia sa aj jej veľmi dotýkajú. Asi aj preto tento veľký konferenčne-hudobný festival, ktorého zámerom je ukázať, že aj malá krajina má množstvo šikovných art-fachmanov, trvá o jeden deň kratšie. Tí najkultúrnejší z republiky spojili hlavy a 20. marca vyhlásili, že takmer všetkým iniciatívam spadajúcim pod ich rezort odoprú financie, ktoré boli prisľúbené na ich trojročné fungovanie. Pár dní pred festivalom rezolútne vyhlásenie padá, peniaze vraj budú rozdané podľa prvotnej dohody. Uvidíme. Kým však vajatali, medzinárodné bookingy boli dávno poriešené a faktúry podané. Sharpe sa uskutočňuje aj napriek škrtom, škodoradosti a šikane.                     

Komorné, exportné, KGBitching

Ani neviete ako, a po ladnom freejazze plnom humoru a prístupnej muzikality od Samo Benko Orchestra ste nalákaní aj na ich akustický set pod značkou Muziker Sessions. Tieto vystúpenia stoja na momente prekvapenia, v harmonograme vidno iba otázniky. Pokiaľ ste teda nemali stiahnutú aplikáciu festivalu, kam desať minút pred začiatkom prišla notifikácia o ďalšom akte. Z Benkovcov si nesiem roznežňujúco domácky zážitok, ako keby sa Tiny Desk nahrávalo pod umelým vianočným stromčekom.

Za ďalší vhodný pick z priehrštia slovenskej scény považujem kapelu MonoPlastic. Depeche’n’rolling chlapci ukazujú, že si obhájenú prémiu z nedávnych Rádiohláv zaslúžia. Kľúčové slová k ich flamboyantnej šou: „stage-presence“, „horúčka“, „oko-a-ucho na hity“, podivne veľa metafor so zvieratami. Skrátka, nezostávajú v hanbe, výborný soundtrack pre Kocúrkovo. Príjemne ich dopĺňa teraz už aj speváčka-solitérka Laura „Meowlau“ Jašková. Jej album Kvety (2026) ako odpoveď na hlavný mačo-kurz tunajšej alternatívy naživo obstojí ešte lepšie ako štúdiovka.

Ďalšia vystupujúca, speváčka Petra, sa na sociálnych sieťach teší nezvyčajnej popularite. Keďže môj feed okupujú telenovely zo zelovocu a AI generovaný historický fetiš, musím sa o jej kvalitách ísť presvedčiť naživo. Stačí mi zostať tak na dobu jedného-dvoch reelsok: pekný hlas, chcel by to byť masový bedroom-pop, no prizerám sa iba rozpačitej performance. Venue je však plná, delegáti z iných krajín na sobotňajšom rýchlom rande stoja dlhé rady. „I was, like eight, working the nightshift to learn English,“ núka sa predrefrén od tiež rodáčky Adély, lebo sa mi zdá, že to musí byť jej zdanlivá ostbloková drina, čo tu predáva.

Skramz internacionála

Koncertný vrchol pre mňa predstavuje slovinsko-ukrajinská screamo kapela Zbrucz. Začínajú o jednej v noci, úprimne, už ma dosť láme. Publiku čelí len bubeník, zvyšná trojica nám stojí chrbtom. Rozhodne ale nie sú ostýchaví, zobúdzam sa po prvých salvách. Hrajú Forty minute train delay a revy speváčky sa derú z takých hĺbok, že by mohla Adélu coverovať a ja jej budem jej nevôľu veriť. Kopáky a blast-beat, hádžeme hlavami do tlstých riffov, prichádza zvoľnenie. Speváčka jednou linkou harmonizuje, len aby potom zo seba mohla v plnom hluku vypľuť ďalšiu bolesť. Sme iba na štvrtej piesni.

Keď dohrá, s kapelou sa chvíľku rozprávam. Okrem amokov zo zle fungujúcich štátnych železníc nás spája aj to, že neriešime, keď niekde zamenia slovinskú hymnu za slovenskú. Názov skupiny vzišiel z rieky, ktorá historicky rozdeľovala Uhorsko a Sovietsky zväz. Aj žáner screamo, či emo-violence tematizuje hlavne frustráciu z vykorenenia – rovnako ako rieka na hranici nepatria nikam. „Slovinsky nepíšem už tak často, ani naša poézia mi nepríde dosť expresívna. Milujem však Gregorčićovu lyriku, učíme sa o ňom aj v škole, na skupinovom merchi zas máme Kajuha, juhoslovanského odbojára. Čiže som v izolácii len do určitej miery, rada si myslím, že rôzne inšpirácie cezo mňa len hučia,“ hovorí speváčka Alex.

Je zaujímavé, že slovinská scéna podľa Zbrucz nemá také silné komunitné siete, na aké sme zvyknutí u nás. Ostatne, v Maribore počas svojho pôsobenia odohrali len dva koncerty. Gitarista Kristian slabú klubovú scénu v meste odôvodňuje tým, že miestni nemajú problém odviezť sa za umením do neďalekej Ľubľany, mesta kľúčového nielen pre alternatívne skupiny z regiónu: „Dali sme sa tam na MENTE do reči s Tatianou, čo organizuje váš Sharpe. Z hosťovačiek sa tešíme, hlavne, keď môžeme ukázať niekomu úplne nezainteresovanému, že takýto prepätý štýl hudby existuje. Love that for people, keď sa učia.“ Zároveň však pomenúvajú, že ich vystupovanie postavené primárne na „cezpoľnosti“, je mentálne i fyzicky náročnejšie.   

Muž horí a zajac dodýchal pre Daliho (Kaščák & Bango, 2026)

Na druhý deň stíham takmer celú konferenciu o post-hype festivaloch. Zaujímavé postrehy, Andraž Kajzer, manažér tiež showcaseového MENT-u polovážne utrúsi, že má niekedy chuť zavesiť na internet príspevok typu „keď si kúpite lístky v dostatočnom predstihu, nemusíme utrácať veľké peniaze za otravnú reklamu a pocítite to aj na bohatšom programe“. Ekonomickú logiku potvrdzuje druhá diskutujúca Lisa Branigan za Glastonbury, keď hovorí, že veľké festivaly, často vypredané ešte pred zverejnením line-upu, disponujú neprebernými príležitosťami k riskovaniu a inováciám.

Sobota je inak rozvoľnená. Z krátkeho pozorovania súdim, že nikto okolo mňa toho veľa nenaspal. V jednom momente hrám s hŕstkou post-everything mladíkov partiu farára – alebo sedmu – podľa toho, odkiaľ ste. Perie na nás slnko, počúvame Rytmusa, padajú tie najhoršie vtipy a máme problém sa dvadsať sekúnd sústrediť.

Na ďalšej diskusii sa upokojím, pozornosť ešte stále mám. Michal Kaščák sa zhovára s organizátorkou Burning Man Project, Marian Goodell. Inšpiratívna žena, o svojom passion-projecte hovorí spôsobom, že si nepredstavujete konvenčný festival, skôr anarchistický experiment. Ceny lístkov sú v rozhraní pár stovák až tritisíc dolárov, no nepripláca sa za špeciálne zaobchádzanie. Funguje tu systém solidárnych prirážok, kedy si majetní účastníci priplácajú za to, aby sa festival udial a mohli sa ho zúčastniť aj ostatní. Beztriednosť, hoci iba týždenná, sa dá odtušiť z viacerých príkladov uvedených Goodell. Vtipné je Kaščákovo nadchnutie jedným z nich: „This is like one of Dali’s finest pieces!“ Maliarova trajektória je síce komplexná, no toto bude najskôr narážka na surrealizmus.

Jedna zo skupín náhle vypadla, našťastie The Wilderness Denisa Banga bola nablízku a voľný slot vyplní. „On sa iba pozrie a hneď vie, čo vás bolí, zbavuje starostí,“ hovorila mi prísediaca vo vlaku o Ježišovi, ale v niečom to snáď platí aj o tomto charizmatickom lídrovi z „Trve-navy“. Vystúpenie plné besnej vycibrenosti, v mysli hádžem telom, ktoré už po dvoch naplnených dňoch rezignovalo. Crowd ale chilluje, len keď Bango mení prasknutú strunu. „Basákovi včera inak zomrel zajac. Normálne mu vbehol na záhradu nejaký divý, prišiel tam dodýchať. Ľubo vzal lopatu a prejebal ho cez plot,“ hovorí počas toho namiesto kázne.

Chvíľu po sete odchádzam. Dva dni so Sharpe hodnotím ako vydarený mix spontaneity, dobrej dramaturgie, príjemných stretnutí, ktoré sa často skrývajú za škaredým slovom „networking“ a verím, že aj nádejného vzdoru.

Autor je hudobný redaktor a študent žurnalistiky

Text je súčasťou projektu PERSPECTIVES – novej značky pre nezávislú, konštruktívnu a multiperspektívnu žurnalistiku. Projekt je financovaný Európskou úniou. Vyjadrené názory a postoje sú názormi a vyhláseniami autora(-ov) a nemusia nevyhnutne odrážať názory a stanoviská Európskej únie alebo Európskej výkonnej agentúry pre vzdelávanie a kultúru (EACEA). Európska únia ani EACEA za ne nepreberajú žiadnu zodpovednosť.