Zdá sa, že román Marieke Lucasa Rijnevelda Večerný nepokoj (De avond is ongemak, 2018), ktorého preklad v súčasnosti vychádza v tridsiatich siedmich krajinách, signalizuje novú etapu globalizovanej nizozemskej literatúry.
Rozhodne to nesúvisí len s imidžom jeho autora – Marieke Rijneveld (1991) prijala v roku 2010 druhé, mužské krstné meno Lucas, identifikovala sa ako rodovo nekonformná osoba a v súčasnosti o sebe referuje v mužskom rode. Marieke Lucas Rijneveld sa stal v dnešnej nizozemskej literatúre emblémom sexuálnej menšiny. Vzhľadom na súčasný stav debát o postavení LGBTI+ osôb a komunít vo vzťahu k väčšinovej spoločnosti a takisto na postoj holandskej spoločnosti k právam sexuálnych menšín, ktorý má oporu v domácich tradíciách radikálneho osvietenstva a spoločenského liberalizmu, to nemusí prekvapovať, ale neprekvapuje to ani keď vezmeme do úvahy otvorenosť nizozemskej kultúry a literatúry voči sexualite od šesťdesiatych rokov dvadsiateho storočia. Vtedy autori ako Jan Wolkers (1925 – 2007) a Jan Cremer (1940) razili v literatúre cestu sexuálnej revolúcii. Nehovorili síce ešte o treťom pohlaví, románmi ako Turecký med (1969) a Ja, Jan Cremer I., II. (1966, 1968) sa im však darilo narušiť väčšinu sexuálnych predsudkov a pripravili spoločnosť na otvorenú diskusiu o všetkých životných oblastiach jednotlivca, ktoré tabuizovala generácia ich prudérnych rodičov. Homosexualita bola pritom v nizozemskej literatúre témou už od prelomu storočia, keď roku 1904 uverejnil Jacob Israël de Haan (1881 – 1924) na vtedajšie pomery škandalózny autobiografický román Pijpelinky (vyšiel v roku 2006 v českom preklade Veroniky Ter Harmsel-Havlíkovej). Po druhej svetovej vojne písal o svojej homosexualite a katolicizme krypticky, ale aj otvorene, prozaik a básnik Gerard Reve (1923 – 2006), v osemdesiatych rokoch o homosexualite v rodinných vzťahoch excentrický Frans Kellendonk (1951 – 1990).
Nevoľnosť v postmodernej kultúre
Večerný nepokoj M. L. Rijnevelda nemá na prvý pohľad nič spoločné s kultúrou sexuálnych menšín. Je to v prvom rade príbeh o vyrovnávaní sa so stratou syna v prísnej kalvínskej vidieckej rodine, vyrozprávaný na začiatku dvadsiateho prvého storočia dospievajúcou dcérou Jas, ktorá nedostane šancu spracovať traumu zo straty staršieho brata a ujasniť si problémy vlastného vývinu. U rodičov naráža na bariéru mlčania, autoritársky postoj, stereotypné odpovede a automatizované konanie. Únikom z psychofyzickej nepohody, ktorú zažíva, je čudáctvo a sexuálne experimentovanie so svojimi súrodencami. Naoko bezvýznamné javy každodenného života sa stávajú prvkami jej krehkej súkromnej mytológie, ktorou ale aj tak nedokáže čeliť vonkajšiemu svetu. Jas si odmieta vyzliekať bundu, ktorá (v nizozemčine) súvisí s jej menom alebo (v slovenčine) s vytrácajúcim sa jasom života. Schopnosť ohromného sústredenia sa na detaily okolitého sveta a cit pre jazykové nuansy umožňujú dospievajúcej Jas, resp. autorovi, aby v toku sivého banálneho života na nudnom vidieku zachytávali najnepatrnejšie signály z okolia, ktoré svedčia o empatii, vo väčšine prípadov však o necitlivom prístupe dospelých k deťom.
Toto je celkom určite znak novej globalizovanej literatúry, ktorá zdôrazňuje, že krehkosť interpersonálnych vzťahov a téma psychickej represie dospelých voči deťom zostali aktuálne aj v postmodernom svete, ponúkajúcom zdanlivo oveľa viac možností individuálneho rozptýlenia a vyžitia ako kedysi – Jas a jej súrodenci Obbe a Hanna sa hrávajú počítačové hry, zbierajú pogy, hľadajú si identifikačné postavy v televíznych reláciách, majú prístup (hoci obmedzený) k internetu. Rijneveld sugeruje, že nevoľnosť v kultúre, o ktorej písal Freud ako o nevoľnosti z civilizačného potláčania pudovej energie, zostáva konštantným prvkom ľudských reakcií. M. L. Rijneveld ich opisuje ako nevoľnosť z tradičných sociálnych inštitúcií, akými sú konzervatívna nukleárna rodina a kostol, ktoré prežívajú vo svojich represívnych podobách aj v dvadsiatom prvom storočí. V dnešnom tekutom svete plnom relativizmu sľubujú istoty, nedokážu však odpovedať na základné otázky dospievajúceho človeka, ani zaplniť prázdnotu vyvolanú bolestnou stratou blízkeho.
Ilúzia rurbanity
Na pozadí psychologického rodinného príbehu búra Večerný nepokoj mýtus, ktorý už beztak sproblematizovala časť súčasnej svetovej literatúry – neoromantický mýtus tzv. rurbanity ako spôsobu života, ktorý so sebou priniesla zvýšená migrácia a stieranie civilizačných rozdielov medzi mestom a dedinou. Autorky a autori ako Olga Tokarczuk, Andrzej Stasiuk či Judith Hermann ukázali v posledných rokoch iluzórnosť predstavy plnohodnotného života mestského človeka ako kultúrnej a intelektuálnej osoby na zapadnutom vidieku – všadeprítomnosť infraštruktúr, všeobecná dostupnosť dopravy, tovarov, médií a internetu nezaručujú bezkonfliktnú koexistenciu odlišných kultúrnych foriem a hodnotových systémov.
M. L. Rijneveld ukazuje, že citlivá osoba, vrodená do konzervatívneho vidieckeho prostredia, ovládaného anachronickými náboženskými predsudkami a dedičnou kultúrou chudoby, má možnosť vyviazať sa z tohto prostredia jedine útekom – alebo smrťou. Rurbanita môže byť vhodnou existenčnou formou pre silné osobnosti, ktoré sa dočasne sťahujú na vidiek z civilizovaného mestského prostredia; tak to bolo v období romantizmu, keď odchádzala do Nohantu či Valdemossy George Sand s Chopinom, a tak je to dodnes. Napokon aj v dnešnom Holandsku, kde približne dve tretiny obyvateľstva žijú v mestských aglomeráciách, vidiek nesie oveľa zreteľnejšie stopy mestskej civilizácie než povedzme na Slovensku či v tzv. Poľsku „B“ (sociogeografický terminus technicus označujúci väčšinu [zaostalého] poľského vidieka). Pre mnohých, čo sa narodili a zostali žiť na severobrabantskom či frízskom vidieku, zostáva mestský životný štýl dodnes snom, ktorý nedokáže zmeniť na realitu technický pokrok ani urbánny optimizmus.
Dobrá literatúra si cestičku nájde
V posledných desaťročiach vďačí nizozemská literatúra za svoje globálne rozšírenie sieti prekladateliek a prekladateľov, ktorí sa vďaka propagačným aktivitám Nizozemského literárneho fondu (napr. Prekladateľské dni) a stretnutiam v amsterdamskom Prekladateľskom dome poznajú osobne alebo o sebe vzájomne vedia. Z plejády prekladateliek románu Večerného nepokoja som počas môjho alebo ich prekladania komunikoval so štyrmi. Maily a videorozhovory s Alexou Soiescu z Rumunska, Michele Hutchison z Veľkej Británie, Mariou Rossich zo Španielska a Matejou Seliskar zo Slovinska priniesli vzájomné ujasnenie špecifických pomenovaní všeobecne málo známych farmárskych nástrojov a produktov (viaceré nepoznajú ani bežní Holanďania), pekárenských výrobkov, oblastných zvykov, mediálnych javov atď. – typicky lokálnych vecí, ktorými M. L. Rijneveld zahŕňa čitateľstvo. Nebol som jediný, kto si pri prekladaní tohto románu kládol otázku: Môže táto kniha povedať niečo čitateľstvu mimo Holandska? Nebudú mu klásť lokálne reálie a kultúrne viazané javy odpor v inom jazyku?
Udelenie Medzinárodnej Bookerovej ceny za anglický preklad Večerného nepokoja ukázalo, že regionálna kultúrna špecifika nemusí byť prekážkou pre globálne pochopenie literatúry. Tak to bolo napokon vždy, spomeňme si na úspechy škandinávskych a ruských románov v západnej Európe v poslednej tretine devätnásteho storočia. Umeniu bráni prekračovať národné hranice nie tematický, ale myšlienkový provincializmus. Úspech anglického prekladu Večerného nepokoja len sčasti motivoval k prekladaniu diela do ďalších jazykov – nie je pravda, ako sa nazdávajú niektorí anglocentrickí literárni komparatisti ako Theo D’haen (v roku 2019 vydal kolektívnu publikáciu s názvom Dutch and Flemish Literature as World Literature), že určujúcim faktorom globálnej distribúcie nizozemskej (a vlastne akejkoľvek) literatúry sú dnes práve preklady do angličtiny. Dobrá literatúra si do sveta cestičku nájde – len ak má dobrého advokáta. A nemusí to byť vôbec len cez angličtinu.
Provinčnosť, kozmopolitizmus, globálnosť
Tak to bolo už v prípade globálneho boomu nizozemskej literatúry začiatkom deväťdesiatych rokov, keď vtedajší „pápež nemeckej literárnej kritiky“ Marcel Reich-Ranicki vyhlásil v televíznom programe Das literarische Quartett o imaginatívnej novele Nasledujúci príbeh Ceesa Nootebooma (1933), ktorá práve vtedy vyšla v nemčine: „Tá kniha na mňa urobila hlboký dojem… nie je to bestseller, ale musí sa ním stať.“ Po svetovom úspechu Nooteboomovho Nasledujúceho príbehu prišiel v roku 1993 Frankfurtský knižný veľtrh zameraný na nizozemskú literatúru, ktorá akoby pre európske čitateľstvo zrazu vystúpila z geta provinčnosti. Hovorilo sa o „nooteboomovskom efekte“.
Ale dovtedajšia údajná provinčnosť nizozemskej literatúry bola optický klam, pretože už od druhej polovice devätnásteho storočia boli autori ako Multatuli (1820 – 1887) a Louis Couperus (1863 – 1923), ktorí čerpali z koloniálnej súčasnosti, internacionálni a globálni nielen témami, ale aj vďaka prekladom a recepcii svojich próz. Exaltovaný idealista Multatuli vytvoril prvý európsky politický (anti)koloniálny román Max Havelaar (1860) a haagskeho dekadenta Couperusa, doma nazývaného „orchidea medzi zemiakmi“, poznali mimo jeho krajiny vďaka exotickým prózam. Už od polovice devätnásteho storočia osciluje nizozemská literatúra vo všetkých žánroch medzi provinčnosťou, či skôr lokálnosťou, a kozmopolitizmom. Dá sa povedať, že to je jedna z jej základných čŕt.
Tými veľkými autormi-kozmopolitmi prekladanými do svetových jazykov sú v druhej polovici dvadsiateho storočia prozaici Cees Nooteboom, Harry Mulisch (1927 – 2010) a Willem Frederik Hermans (1921 – 1995). Poslední dvaja z tejto tzv. veľkej trojky boli prekladaní už od šesťdesiatych rokov, len si to „pápeži literárnej kritiky“ akosi nevšimli. Napokon, nezaregistrovali ani Oscarom a Zlatým glóbusom ocenené filmové spracovanie Mulischovho vojnového románu Atentát (1986) režiséra Fonsa Radermakersa, nehovoriac o Radermakersovom spracovaní (1963) Hermansovho románu Damoklova tmavá komora s podobnou tematikou, ktoré patrí ku klenotom povojnového európskeho filmu noir.
Zmena predstáv o globálnej literatúre
Za posledných dvadsať rokov sa však zmenili predstavy o tom, čím je a čím môže byť kozmopolitná či globálna literatúra. Dvaja z veľkej trojky, internacionálne úspešní už pred „nooteboomovským efektom“, tvorili veľkú, esteticky inovatívnu, náročnú literatúru, smerujúcu k tematickému, motivickému a hodnotovému univerzalizmu. Siahali po závažných témach, zrozumiteľných a v tej dobe pálčivých tak na Západe, ako aj na Východe: písali o kolaborácii počas druhej svetovej vojny a o morálnych problémoch povojnovej generácie, alebo sa vracali k mýtickým naračným štruktúram, ktoré im umožňovali situovať každodenné príbehy do nadčasových cyklických rámcov. Večerný nepokoj sa týmto tendenciám vzpiera nielen politickými nekorektnosťami, ako napríklad morbídnymi infantilnými vtipmi o Hitlerovi (u Mulischa ani u Hermansa by také niečo bolo nepredstaviteľné), ale aj úplným nahradením archaických rámcov nutkavou súkromnou mytológiou.
Akosi stále v línii povojnového kozmopolitného písania, hoci zväčša bez vyšších nárokov na estetickú náročnosť, úspešne pokračujú od deväťdesiatych rokov Arnon Grunberg (1971), od roku 2009 Herman Koch (1953), od roku 2014 Hendrik Groen (vlastným menom Peter de Smet, 1954) a ďalší, prinášajúci zväčša ľahké a povrchné čítanie, hoci o nadčasových témach, ako antisemitizmus, medzigeneračné konflikty či starnutie. Ich knihy sa vyznačujú denníkovým alebo žurnalistickým štýlom, majú naratívny flow, vťahujúci príbeh, neoplývajú príliš bohatou slovnou zásobou, zato často množstvom dialógov. V početných prekladoch sa dajú kúpiť v kioskoch na tranzitorických a polytopických miestach – v metropolitných kníhkupectvách a na medzinárodných letiskách. Tieto zväčša sezónne hity najlepšie vystihujú nie ich myšlienky, ale výšky nákladov a počty prekladov. Druhé (talianske) sfilmovanie románu Hermana Kocha Večera (2005), stvárňujúceho večnú tému napätia medzi deťmi a rodičmi, predstavovalo v roku 2014 pre autora vrchol medzinárodného úspechu, pre kritických konzumentov a konzumentky gýčové filmové spracovanie na efekt napísaného románu bývalého televízneho komika. Na severnej pologuli sa evidentne čitateľskej obľube teší literatúra, vychádzajúca zo skúseností ekonomicky saturovanej meštianskej vrstvy. Do tohto prúdu patria takisto literárne o čosi kultivovanejšie hudobné romány dlhoročnej medzinárodnej stálice Anny Enquist (1945) a dramatické rodinné príbehy mladšej Niny Polak (1986).
Najsilnejším advokátom súčasnej holandskej literatúry je Nizozemský literárny fond, ktorý každoročne medzinárodne propaguje desiatky titulov novších autorov a autoriek, literárnej klasiky a literatúry faktu a stimuluje ich preklady. V jeho brožúrach nájdeme popri spomínanom meštianskom prúde konzumnej literatúry to, čo je momentálne globálne „in“ a o čo majú zahraniční vydavatelia záujem: o. i. spisovateľov a spisovateľky z dekolonizovaných oblastí alebo s iným ako nizozemským kultúrnym a etnickým zázemím. Medzi týmito knihami sa nájde veľa zaujímavého (napr. dokumentácia Roline Redmond o otroctve v Karibiku alebo klasika z roku 1934, kniha Antona de Kom My otroci zo Surinamu), no väčšina tejto problémovo orientovanej literatúry je konformná s etickým a politickým mainstreamom, ovládajúcim západné svedomie, ktoré spoluurčuje záujem svetového knižného trhu.
Vybočovanie z mainstreamu
Tento mainstream dostal vo februári 2021 trochu pochybný impulz v podobe autobiografického debutu turecko-nizozemskej autorky Lale Gül (1997) Budem žiť, ktorý zatiaľ nie je preložený, no už teraz sa dá povedať, že z hľadiska svojej témy ašpiruje na internacionálnu knihu. Keďže autorka píše o obmedzovaní osobných slobôd v tradičnej islamskej komunite, časť kritiky vnímala toto – inak literárne začiatočnícke – dielo ako smelé emancipačné gesto mladej píšucej ženy, búriacej sa proti tradíciám rodičov a hlásiacej sa k západným hodnotám. Avšak knihu L. Gül s nadšením privítali nielen v tradičných liberálnych kruhoch, ale aj holandskí pravicovo-populistickí politici a političky, od ktorých sa autorka, ktorej išlo o osobný príbeh, teraz len ťažko dištancuje. Nehovoriac o tom, aký škandál kniha vyvolala v rámci jej etnickej komunity i vlastnej rodiny.
Večerný nepokoj M. L. Rijnevelda stojí očividne mimo spomínaných kozmopolitných tradícií nizozemskej literatúry a takisto mimo súčasného meštianskeho mainstreamu, globálne však rezonuje vďaka téme osobnej neslobody a napätiu medzi problémovým univerzalizmom a tematickým regionalizmom. S niečím podobným sme mali možnosť stretnúť sa nie tak dávno v románe Jeroena Brouwersa (1940) Drevo (2014, v slovenčine 2017), podrobujúceho kritike represívne mechanizmy nizozemskej katolíckej cirkvi v päťdesiatych rokoch dvadsiateho storočia, vrátane sexuálneho zneužívania kláštorných zverencov cirkevnými funkcionármi. Tým, že M. L. Rijneveld čerpá zo súčasnosti, však otvára problém útlaku jednotlivca v mene náboženských predsudkov nie ako vyrovnávanie sa s minulosťou, ale v podobe konfrontácie s aktuálnym dianím. Pre globálne publikum reviduje jeho román zjednodušené predstavy o Holandsku ako o absolútne slobodnej, blahobytnej krajine, a to nie z hľadiska etnickej či kultúrnej, ba dokonca ani z hľadiska sexuálnej menšiny, pretože autorov pohľad na svet nie je určovaný v tomto románe jeho rodovou perspektívou, ale predovšetkým extrémnou ľudskou citlivosťou. Je to literatúra, prehlbujúca pochopenie psychokultúrnych skúseností, ktoré tvoria zložité pozadie našich európskych identít.
Marieke Lucas Rijneveld: Večerný nepokoj. Z holandčiny preložil Adam Bžoch. Slovart, 2021.
Autor je literárny vedec a prekladateľ
