V povedomí slovenskej verejnosti Holandsko figuruje ako krajina s liberálnymi postojmi k drogám a ich užívateľom. Námatkové hľadanie na internete ukáže články s tým istým posolstvom – ako sa tá či oná krajina môže inšpirovať úspešnou holandskou drogovou politikou, založenou na tolerancii. V kontexte prebiehajúcej spoločenskej aj politickej diskusie o znížení trestov za držbu marihuany je užitočné predstaviť v slovenskom kontexte holandskú drogovú politiku komplexnejšie, i s kontradikciami, ktoré v sebe zahŕňa.
Začiatky súčasnej holandskej drogovej politiky nájdeme v revízii zákona o návykových látkach z roku 1976 (Opiumwet), kam sa dostali na základe odporúčania odbornej komisie, ktorá zaviedla kategorizáciu návykových látok do dvoch skupín na základe vnímanej neprijateľnosti ich rizík. Drogy boli podľa tohto princípu klasifikované ako ľahké alebo tvrdé a podľa toho mali byť ich predaj a držba postihované. Táto revízia bola motivovaná snahou vyhnúť sa marginalizácii a kriminalizácii užívateľov a užívateliek drog a zakladala sa na presvedčení, že pokusy o úplnú eradikáciu drog by boli kontraproduktívne, ako to ukázali prohibičné stratégie ostatných krajín. Zároveň v Holandsku existovala dlhá tradícia tzv. politiky tolerancie (gedoogbeleid). Práve táto politika umožnila predaj marihuany v špecializovaných obchodoch, dnes notoricky známych coffee shopoch. Umožnenie vzniku takýchto predajných miest zároveň sledovalo cieľ separovať trhy s jednotlivými drogami, a tým sťažiť prístup užívateľov ľahkých drog k tým tvrdým.
V rovnakom čase sa s rastúcou popularitou marihuany v Holandsku šíril aj heroín. Práve dôraz na porovnávanie rizík užívania heroínu a užívania marihuany pomohol presadiť tolerantný prístup k marihuane. Popri vtedajších odporúčaniach expertnej komisie poverenej preskúmať rizikovosť marihuany bol podľa neoficiálnych a anekdotických zdrojov vznik kategórie ľahkých drog v skutočnosti nezanedbateľne podmienený aj demografiou užívania jednotlivých drog: v prípade marihuany boli primárnymi konzumentmi mladí ľudia, študentstvo pochádzajúce zo strednej vrstvy, ktoré zákonodarcovia ako budúcu „elitu národa“ chceli ušetriť záznamov v registri trestov.
Problémy s polovičatou toleranciou
Dodnes pretrvávajúca pozícia marihuany ako ľahkej drogy znamená, že hoci de iure prechovávanie tejto látky zostáva trestným činom, národnou politikou je tento čin aktívne nepostihovať v prípadoch držby pre osobnú spotrebu. Takáto politika tolerancie sa v praxi prejavuje tým, že prokuratúra od trestného stíhania držby marihuany upúšťa s prihliadnutím na všeobecný záujem (tzv. expediency principle). Polícia teda nezasahuje proti obchodovaniu s marihuanou, ku ktorému dochádza v licencovaných coffee shopoch v prípade, ak ide o predaj malého množstva pre osobnú spotrebu (maximálne päť gramov). Pre coffee shopy je tolerovaná držba množstva vo výške maximálne päťsto gramov.
Známym paradoxom je, že produkcia a dodávanie marihuany do coffee shopov nepodliehajú spomínanému princípu nepostihovania a môžu sa stať predmetom trestného konania. Toto nastavenie spôsobuje známy problém regulačného vákua – tzv. front door/back door paradox, jeden z hlavných dôvodov, ktoré umožnili rozmach drogovej mafie. Namiesto uzavretého distribučného reťazca sa v Holandsku pri zavádzaní dekriminalizácie predaja rozhodli ponechať časť reťazca neregulovanú a postihovať pestovanie a distribúciu marihuany podľa platných zákonov bez uplatnenia princípu tolerancie.
Holandská verejnosť silno vníma prítomnosť organizovaného zločinu a komunitné dôsledky fungovania coffee shopov, ku ktorým patria hluk a zápach, mládež tráviaca čas v okolí predajní, či problém s parkovacími miestami. Vo verejnom diskurze sa ustálili pod pojmom „obťažovanie“ (nuisance) a viedli k postupnému posilňovaniu rétoriky evokujúcej naratívy práva a poriadku. Spomínané problémy sa začali vo väčšej miere objavovať už v polovici deväťdesiatych rokov najmä v pohraničných oblastiach v súvislosti s marihuanovým turizmom. V reakcii na to sa začalo prísnejšie kontrolovať dodržiavanie prevádzkových podmienok coffee shopov a vo viacerých oblastiach následne klesol ich počet. V roku 1997 sa počet coffee shopov odhadoval na 1 179; v roku 2000 ich bolo už len 813. Odvtedy sa ich počet ďalej znižoval a v súčasnosti je ich menej ako 600.
Redukovanie škodlivých následkov, či represia?
V krajine tak aktuálne existujú dva paralelné, v mnohom si odporujúce prístupy k (ilegálnym) drogám. Na jednej strane ešte stále prevláda paradigma redukovania škodlivých následkov (harm reduction), ktorá výrazným spôsobom formovala vnímanie problematiky drog v spoločnosti cez prizmu zdravotnej starostlivosti. Zároveň je však od polovice deväťdesiatych rokov v Holandsku viditeľný posun k represívnym metódam vrátane častejšieho postihovania užívateľov drog (aj marihuany) a silnejúceho prohibičného naratívu.
Represívny prúd je tradične zastúpený silovými zložkami, ale vymenovaním konzervatívneho Ferdinanda Grapperhausa za ministra sa stal aj oficiálnou pozíciou ministerstva spravodlivosti. Policajný zbor má, neprekvapivo, najväčšiu zásluhu na prenikaní prohibičného zmýšľania medzi verejnosť, hlavne prostredníctvom svojich výskumných štúdií, ktoré si dáva „vedecky posvätiť“ spriazneným akademikom, v niektorých prípadoch aj priamo na svojich akadémiách. Tieto štúdie sú potom, a to i navzdory kritike zo strany širšej odbornej obce, základom zvyšovania rozpočtu určeného na represiu.
Významnú úlohu pri posune holandskej drogovej politiky smerom k represii zohrala aj medzinárodná politika. Medzinárodné zmluvy a organizácie, ktorých je Holandsko členom, vytvárajú značný tlak na podobu holandskej (proti)drogovej politiky. Spomedzi susediacich krajín najmä Nemecko dlhodobo tlačí na úplné zrušenie politiky tolerancie.
Napriek tomu v Holandsku ešte stále do istej miery prevláda pôvodný prístup, ktorý sa zameriava na redukovanie škodlivých následkov a zdravotnú starostlivosť o užívateľov a užívateľky drog, a to hlavne zásluhou odbornej verejnosti. V roku 2018 napriek odporu časti vlády prešiel v parlamente návrh na vykonanie experimentu na preskúmanie možných výsledkov uzavretia a regulácie dodávateľskej časti distribučného reťazca marihuany. Navrhnutím experimentu bola poverená novozostavená odborná komisia, ktorá vydala rozsiahlu správu o súčasnej situácii v krajine a zamýšľaných cieľoch experimentu. Podnetom na uskutočnenie experimentu bola koaličná dohoda tretieho kabinetu premiéra Marka Rutteho z roku 2017, s názvom „Dôvera v budúcnosť“. Vláda oznámila svoj zámer experimentom „určiť, či a ako by bolo možné marihuanu s kontrolovanou kvalitou dekriminalizovať a dodávať do coffee shopov, a aké to bude mať dôsledky“.
Hoci koaličná dohoda bola bezprostredným katalyzátorom správy, obe vznikli v ambivalentnom a komplexnom kontexte holandského prístupu k drogám. Správa sa objavila práve v čase horlivého spochybňovania pôvodnej politiky tolerancie, ktoré vyvrcholilo v priebehu posledných dvoch desaťročí. Ako sa uvádza v správe, marihuanová politika v Holandsku „je už dlho predmetom diskusií“. Drogové politiky sa skutočne za posledné dekády posúvajú čoraz vyššie v rebríčku holandskej politickej agendy po tom, ako boli dlhodobo vnímané ako pomerne konsenzuálne.
Marihuana ako komodita
Samozrejme, nie je nezvyčajné, že diskusia o politických otázkach je heterogénna, najmä pokiaľ ide o témy, ktoré mnohí ľudia vnímajú ako kontroverzné. Diskurzívne a následne politické zmeny, ako je táto, možno pozorovať v národných politických dokumentoch (ako napríklad národné stratégie), ktoré nielen pasívne odrážajú meniaci sa prístup, ale samy generujú diskurz a (re)produkujú politické otázky.
Strategické dokumenty sa bežne objavujú práve v bode zvýšenej spoločenskej polarizácie týkajúcej sa určitej (potenciálne) kontroverznej politiky. Napríklad v Austrálii a Spojenom kráľovstve sa správy odborných výborov zamerané na konceptualizáciu liečby závislostí uskutočnili v atmosfére značnej medzery v konsenze o najvhodnejšom prístupe. Zároveň sú diskurzívne posuny v politických stratégiách zriedkavo explicitné; častejšie sú produkované prostredníctvom spočiatku nenápadných, ale vplyvných koncepcií. Tak to bolo aj v prípade holandskej protidrogovej politiky, pričom k jej zmene dochádzalo postupne, po malých krokoch.
V prípade marihuany vstupuje do rovnice okrem zdravotného a represívneho prístupu aj fakt, že k de iure stále ilegálnej látke sa v istom zmysle pristupuje ako ku komodite aj zo strany štátu. Špecifické postavenie marihuany v Holandsku spôsobuje, že samotná látka sa v oficiálnom diskurze prezentuje dvoma protichodnými, navzájom si konkurujúcimi spôsobmi – na jednej strane ako návyková a zdraviu škodlivá látka, pred ktorou je potrebné chrániť zraniteľné skupiny obyvateľstva; a na druhej strane produkt, z legislatívneho hľadiska výnimočný, no de facto sa nelíši od iných regulovaných spotrebných tovarov, ako alkohol alebo tabak. Takto sa v jednom reporte od expertnej komisie môžu simultánne vyskytovať odporúčania na zvýšenie kvality produktu a návrhy regulácie a kontroly s cieľom zlepšiť konzumentský zážitok s opatreniami verejného zdravia na zníženie príťažlivosti látky pre jej užívateľov a užívateľky. Zaujímavý je tu aj samotný jazyk, ktorým sú opisované jednotlivé modality konzumácie drogy: kým pri rekreačnom, „bezproblémovom“ užívaní ide o konzumentov, v kontextoch „problematického“ užívania sa hovorí o užívateľoch.
Chiméra politiky bez ideológie
Samotné Holanďanky a Holanďania svoj prístup k drogám s obľubou charakterizujú ako „normalizujúci, pragmatický a nemoralistický“, zbavený akejkoľvek ideológie. Tento naratív sa vyskytuje v podstate v každom odbornom aj politickom diskurze a v skutočnosti tvorí základ toho, ako ľudia v Holandsku uvažujú sami o sebe a o svojich politikách.
Kým v politickej rétorike je vyvolávanie zdania pragmatizmu očakávateľné, používanie a často nekritická akceptácia týchto charakteristík akademikmi je prekvapujúcejšia. Len zriedka sa však stretáva s nesúhlasom z vlastných radov, povšimnutiahodnou výnimkou je napríklad kolektív CEDRO združený okolo Petra Cohena na Amsterdamskej univerzite. Opakované používanie kľúčových slov vyvoláva určitú predstavu o drogovej politike krajiny a umožňuje neustále (re)produkovať to, čo by sa dalo nazvať národnou „mytológiou“ o vlastnom sebaobraze. Totiž označenia „pragmatický“, „nemoralistický“ a „neideologický“ ukazujú nielen to, ako Holanďania a Holanďanky premýšľajú o svojom vlastnom prístupe k drogám, ale odhaľujú aj to, čo sa v holandskej spoločnosti celkovo považuje za cnostné.
V skutočnosti sú ideologické aspekty samozrejme prítomné v myslení aj diskusii o drogovej politike od samého začiatku a najlepšie ich badať v rozdieloch medzi abolicionistickým a prohibičným prístupom. Predstava, že subjekt štátnej regulácie môže byť zbavený ideologických a morálnych faktorov, je pomerne naivná a bráni kritickému pohľadu do vlastných radov i sebareflexii. Napriek deklarovanému pragmatizmu sa v holandskej drogovej politike vyskytli viaceré zásadné rozhodnutia, ktoré sa len ťažko dajú považovať za vedecky či empiricky podložené.
Okrem očividne nepragmatického udržiavania stavu ilegálneho dodávateľského segmentu sa ako kontraproduktívne ukázalo aj prísne regulovanie počtu a licencovanie coffee shopov v jednotlivých provinciách. Výsledkom je úplný alebo takmer úplný monopol jedného predajcu, resp. malého počtu predajcov v niektorých oblastiach. Takouto reguláciou sa v Holandsku podarilo dosiahnuť pravý opak jej deklarovaných cieľov – coffee shopy a obchod s marihuanou sa stali lukratívnym biznisom malého počtu ľudí a organizovaného zločinu.
V prípade iných drog je situácia ešte horšia. Ku klasifikácii extázy ako tvrdej drogy v Holandsku došlo ani nie tak pre obavy o verejné zdravie alebo dôkazy o jej zásadnej škodlivosti, ale preto, že táto klasifikácia umožnila štátnym orgánom prísnejší dohľad a sankcionovanie v čase nárastu produkcie a exportu. V prípade halucinogénnych húb došlo k ešte bizarnejšiemu rozhodnutiu, keď na základe tragickej udalosti – samovraždy mladej francúzskej turistky po ich užití – a následnej morálnej paniky boli tieto látky opätovne kriminalizované v roku 2008.
Akým smerom sa bude holandská marihuanová politika ďalej uberať, je momentálne otázne. Experiment s uzavretým distribučným reťazcom prebieha v desiatich mestách a správa vypracovaná expertnou komisiou odporúča vyhodnotiť experiment ako úspešný nielen v prípade pozorovateľného zlepšenia situácie, ale aj v prípade zachovania statusu quo. V prípade úspechu experimentu sa vláda ocitne pred neľahkou úlohou rozhodnúť, či nasledovať dekriminalizačné odporúčania odbornej obce, alebo sa nechať zlákať konzervatívno-represívnymi prúdmi. Nech tomu bude akokoľvek, vývoj v Holandsku môže mať zásadný vplyv na potenciálny úspech reforiem drogovej politiky vo zvyšku Európy vrátane Slovenska.
Autorka je interdisciplinárna spoločenskovedná výskumníčka a spoluzakladateľka Harm Reduction Institute. Pôsobila v akademickom centre pre závislosti (Academic Collaborative Centre Tranzo) na univerzite v holandskom Tilburgu. Autorka pôsobí ako analytička v štátnej správe, text predstavuje výlučne jej súkromný názor.
