Úvod do anarchistického myslenia

Cindy Milstein17. novembra 2021196

Anarchistickým duchom myslím to hlboko ľudské cítenie, ktorého cieľom je všeobecný prospech, sloboda a spravodlivosť pre každého a láska a solidarita medzi ľuďmi; takéto pohnútky nemožno obmedziť na charakteristiku ľudí, ktorí sa hlásia k anarchizmu, ale motivujú všetkých so šľachetným srdcom a otvorenou mysľou.

– Errico Malatesta, Umanità Nova, 13. apríl 1922

Vo svojej podstate je anarchizmus vskutku duchom – rázne vystupujúcim proti všetkým nedostatkom súčasnej spoločnosti a zároveň odvážne hlásajúcim, čo všetko by sa pod alternatívnymi formami spoločenského usporiadania mohlo zlepšiť. Existuje viacero rôznych, hoci často komplementárnych pohľadov na anarchizmus, no v skratke ho možno definovať ako snahu o vytvorenie „slobodnej spoločnosti slobodných jednotlivcov a jednotlivkýň“. Toto spojenie síce znie jednoducho, avšak zahŕňa v sebe ako implicitnú mnohostrannú kritiku, tak aj obsiahlu, i keď krehkú, víziu nápravy.

Pre lepšie porozumenie sa pozrime na symbol označujúci anarchizmus: všadeprítomné „A“ v krúžku. Písmeno „A“ odkazuje na starogrécke slovo anarchia – skladajúce sa z predpony an-, čiže „bez“, a koreňa arch(os), „vládca, autorita“ –, teda absencia autority. Presnejšie znamená absenciu dominancie (nadvlády, ovládania druhých) a hierarchie (rebríčka mocenských vzťahov dominancie a podradenosti). Kruh môžeme pokladať za písmeno „O“, odkazujúce na slovo „organizácia“ či anglický výraz order, teda poriadok, usporiadanie. Môžeme sa pritom oprieť o prvotnú definíciu, ktorú v roku 1840 uviedol Pierre-Joseph Proudhon vo svojej knihe What is Property?: „Tak, ako človek hľadá spravodlivosť v rovnoprávnosti, spoločnosť hľadá poriadok v anarchii.“ „A“ v krúžku symbolizuje dva ciele anarchizmu: zrušenie nadvlády a hierarchických foriem spoločenského usporiadania, čiže sociálnych vzťahov založených na vládnutí nad ostatnými, a ich nahradenie vzťahmi horizontálnymi, založenými na vládnutí spolu s ostatnými – teda vytvoriť slobodnú spoločnosť slobodných jednotlivcov a jednotlivkýň.

Anarchizmus je syntézou toho najlepšieho z liberalizmu a komunizmu, pozdvihnutý a transformovaný ideami o nehierarchickej spoločnosti založenej na rovnosti a dobrovoľnosti. Cieľom liberalizmu, v najširšom slova zmysle, je zaručiť osobnú slobodu. Komunizmus má priniesť dobro pre komunitu. Pri oboch by sme sa mohli – a mali – pozastaviť nad pojmom „slobodný“, a to najmä pri samotných implementáciách liberalizmu a komunizmu a ich dôraze na štát a vlastníctvo ako spôsoby na zaručenie slobody. Avšak vo svojej najdemokratickejšej podobe sa jeden usiluje o emancipovaný život jednotlivca a druhý o komunitu založenú na kolektívnom úsilí. Oba sú to vznešené ciele. Slobodu však nemožno nikdy dosiahnuť takýmto nevyváženým spôsobom: cez seba, alebo cez spoločnosť. Nevyhnutne sa tieto dva aspekty takmer okamžite dostanú do konfliktu. Anarchizmu sa podarilo skombinovať jednotlivca a spoločnosť do jednej politickej vízie; zároveň zahodil štát a vlastníctvo ako základné formy opory a nahradil ich samoorganizáciou a vzájomnou pomocou.

Pojem anarchizmus vznikol v devätnástom storočí v Európe, ale jeho ideály a praktiky vzišli zo stoviek rokov povstaní poddaných, vzbúr otrokov a rúhačských náboženských hnutí po celom svete, keď si ľudia povedali, že „čo je veľa, to je veľa“, a z následného experimentovania s rôznymi formami autonómie.

Anarchizmus bol tiež sčasti ovplyvnený osvietenstvom osemnásteho storočia, ktoré vyzdvihovalo tri zásadné myšlienky, z veľkej časti sformované práve zo spomínaných povstaní. Po prvé: Človek má schopnosť premýšľať. Po druhé: Ak majú ľudia schopnosť premýšľať, sú tiež schopní konať na základe svojich myšlienok. A hádam najoslobodzujúcejšie, po tretie: Ak sú ľudia schopní myslieť a konať na základe vlastnej iniciatívy, logicky z toho vyplýva, že môžu myslieť a konať na základe ideí dobrej spoločnosti. Môžu inovovať, vytvárať lepší svet.

Mnohí osvietenci predstavili odvážne nové koncepcie spoločenského usporiadania; čerpajúc z praxe sformulovali do teórie idey siahajúce od práv jednotlivcov až po autonómne spravovanie. Nové tlačiarenské technológie po prvýkrát v histórii umožnili pomerne rozsiahlu distribúciu týchto myšlienok skrz knihy, letáky a časopisy. Nové verejné priestory na stretávanie, ako kaviarne, knižnice či rečnícke kútiky v parkoch, poskytli miesto pre debaty a ďalšie šírenie týchto revolučných ideí. Nič z toho nezaručovalo, že ľudia budú myslieť sami za seba, konať sami za seba alebo konať so zreteľom na dobro ľudstva. Avšak čo bolo na tomto kopernikovskom obrate aspoň teoreticky prelomové, bolo to, že prevažná väčšina ľudí predtým neverila vo svoju schopnosť samoorganizácie na takejto prepojenej, uvedomelej, a hlavne rozsiahlej úrovni. Ak sa napríklad narodili ako nevoľníci v odľahlej dedine, rátali s tým, že takto prežijú celý život. Akceptovali svoj údel a spoločenský poriadok ako dané bohom a prirodzené – túžby po akomkoľvek zlepšení si nechávali na posmrtný život.

Vďaka katalytickému vzťahu teórie a praxe si postupne mnohí ľudia osvojili tieto tri idey osvietenstva, čím vzniklo viacero libertariánskych ideológií, od náboženských kongregacionalizmov po sekulárny republikanizmus, liberalizmus a socializmus. Tieto nové radikálne impulzy si vzali na mušku mnohé formy politického a ekonomického útlaku, čím prispeli k vypuknutiu viacerých revolúcií v Európe a inde vo svete – na Haiti, v Spojených štátoch či Mexiku. Obdobie revolúcií začalo okolo roku 1789 a trvalo približne do roku 1871 (znovu sa objavilo na začiatku dvadsiateho storočia).

V tomto prostredí sa anarchizmus vyvinul, slovami „tradičného“ anarchistu Petra Kropotkina, ako ľavicová verzia socializmu. Tak ako socialisti, aj anarchisti sa zameriavali na ekonomiku, konkrétne na kapitalizmus, a pracujúcu triedu z tovární a polí, rovnako ako remeselníkov, považovali za hlavných aktérov revolúcie. Mnohí socialisti boli podľa nich od anarchizmu príliš napravo alebo neboli dosť libertariánski, napríklad pre ich nedostatočnú kritiku štátu. Ten podľa raných anarchistov (ako i ostatných po nich) takisto niesol vinu na budovaní štruktúr sociálnej dominancie; s kapitalizmom síce spolupracoval a dopĺňali sa, ale štát bol samostatnou entitou. Rovnako ako kapitalizmus, ani štát sa nebude „dohadovať“ so žiadnym ďalším sociálno-politickým systémom. Snaží sa získať stále viac a viac priestoru na vládnutie. Nie je neutrálny a nemá žiadne kontrolné mechanizmy. Štát má vlastné zásady pre riadenie a vládnutie, pre monopolizáciu politickej moci. Anarchisti zastávali názor, že štát nemožno použiť na odstránenie kapitalizmu, ani ako prechodnú stratégiu na vytvorenie nekapitalistickej, neetatistickej spoločnosti. Ich obsiahle heslo „žiadni bohovia, žiadni vládcovia“ sa vzťahovalo na tri zásadné témy tej doby – kapitál, štát a cirkev –, zatiaľ čo napríklad Manifest komunistickej strany hlásal, že „dejiny všetkých doterajších spoločností sú dejinami triednych bojov“. To neznamená, že anarchisti nebrali históriu vážne; avšak existovali aj iné dejiny, iné boje – a túto medzeru anarchisti počas nasledujúcich dekád vyplňovali.

Mnoho ľudí si dnes opäť začína uvedomovať, že anarchizmus sa už od začiatku zaoberal niečím, čomu sa marxizmus mal venovať už dávno: nadvládou a hierarchiou, a ich nahradzovaním slobodnejšími formami. Tu však treba dodať, že „klasický“ anarchizmus z prelomu devätnásteho a dvadsiateho storočia mal tiež svoje medzery a v niektorých aspektoch bol až naivný. Témy, ako rasa alebo rod, pri ktorých dominancia presahuje rámec kapitalizmu, štátu a cirkvi, boli často zmietnuté zo stola alebo ignorované úplne. Anarchizmus devätnásteho storočia nebol príliš pokrokový v identifikovaní rôznych foriem útlaku. Tiež sa priveľmi nezaoberal ekologickými otázkami.

Porovnávať klasický anarchizmus s dnešným omnoho sofistikovanejším porozumením formám spoločenského usporiadania a množstvu rôznych podôb dominancie nie je úplne fér – voči anarchizmu, ani voči ostatným druhom socializmu. Anarchizmus sa časom vyvinul, skrz teóriu aj prax. Dynamika je jeho kľúčovým princípom a vďaka nej je anarchizmus schopný konkurovať sám sebe. Otvorenosť iným spoločenským hnutiam a radikálnym myšlienkam mu umožnila ďalej sa vyvíjať. Ako tomu je pri všetkých nových politických filozofiách, aj anarchizmus by si vyžadoval dlhoročný výskum mnohých ľudí, aby sa z neho stal ucelený, detailne premyslený svetonázor – teda proces, ak berieme prvotný impulz anarchizmu vážne, neustáleho vývoja tohto pohľadu na svet, vypĺňajúceho všetky prípadné medzery. Anarchizmus bol, je a sám seba stále vidí ako „len začiatok“ (citujúc názov nedávno vydanej antológie).

Anarchizmus sa od začiatku usiloval vykoreniť všetky spoločenské vzťahy založené na nátlaku a hierarchii, a zároveň vysnívať a zaviesť vzťahy prameniace z rovnoprávnosti a súhlasu. V dobe revolúcií a v čase, keď staré spôsoby života ustupovali pod tlakom obrovských zmien do úzadia, raní anarchisti často prichádzali s extravagantnými víziami nového sveta. Inšpirovali sa tým, čo sa stratilo (od malých agrárnych komunít po zdieľané statky), a tým, čo sa získalo (od potenciálne oslobodzujúcich technológií po potenciálne demokratickejšie politické štruktúry), a vytvorili tak súbor nekompromisných zásad pre obnovu spoločnosti.

Vďaka týmto zásadám je anarchizmus stále plný života, pričom to najpresvedčivejšie zo svojej teórie sa usiluje pretaviť do praxe. Jeho hodnoty ho neustále poháňajú vpred, smerom k oslnivému horizontu slobody, a popritom zlepšujú kvalitu života všetkých v prítomnosti. Anarchizmus stále „žiada nemožné“, ale snaží sa tiež „uskutočniť nemožné“. Jeho idealizmus je hlboko pragmatický. Hierarchické formy spoločenského usporiadania nikdy nedokážu naplniť potreby a túžby väčšiny ľudí, zatiaľ čo nehierarchické formy už mnohokrát demonštrovali, že sa k tomuto cieľu dokážu viac priblížiť. Je mimoriadne dôležité, aj z morálneho hľadiska, experimentovať s rôznymi formami utópie. Žiadna iná politická filozofia to nerobí tak konzistentne, odhodlane a v takom rozsahu, ani natoľko otvorene nehovorí o mnohých slepých uličkách na tejto ceste.

Anarchizmus pochopil, že akákoľvek egalitárska forma spoločenského usporiadania, najmä taká, ktorá sa usiluje o úplnú elimináciu dominancie, sa musí zakladať na individuálnej aj kolektívnej slobode – nikto nie je slobodný, pokiaľ nie sú slobodní všetci, a všetci môžu byť slobodní jedine vtedy, ak má každý človek možnosť sebarealizácie a individuality v najširšom slova zmysle. Anarchizmus si tiež intuitívne uvedomil, že táto úloha znamená neustále balansovanie a dotýka sa reálneho života. Sloboda jedného človeka nevyhnutne zasahuje do slobody druhého, alebo dokonca všetkých. Žiadne kolektívne dobro nedokáže naplniť potreby a túžby úplne každého. Anarchizmus si od začiatku kládol zložitú, no napokon pragmatickú otázku: Ak je toto neustále balansovanie medzi jednotlivcom a spoločnosťou súčasťou ľudskej existencie, ako môžu ľudia sami kolektívne rozhodovať o svojich životoch, aby boli tými, kým chcú byť, a zároveň vytvárať komunity, ktoré taktiež čo najlepšie naplnia svoj potenciál?

Anarchizmus vidí tento nesúlad ako niečo pozitívne, ako kreatívnu a inherentnú časť ľudskej existencie. Zdôrazňuje to, že ľudia nie sú všetci rovnakí, ani nepotrebujú, nechcú a netúžia po tých istých veciach. Základná idea anarchizmu o slobodnej spoločnosti slobodných jednotlivcov naznačuje, ako by mal vyzerať produktívny, harmonický nesúlad: nachádzanie spôsobov, ako spolunažívať a prosperovať popri našich rozdielnostiach. Anarchisti vytvárajú humánne, esenciálne participatívne procesy. Neskrývajú, že stále bude existovať istý rozpor medzi individuálnou a kolektívnou slobodou, a priznávajú, že nachádzanie rovnováhy je nekončiaci zápas. Práve v tomto zápase je anarchizmus najviac prítomný. Práve tu má krása života, vyvážená a samostatne vyvinutá, najväčšiu šancu prejaviť sa a nabrať na sile.

Hoci sa to deje na každej úrovni spoločnosti, najosobnejšie to prežívame pri menších projektoch – od programov na zdieľanie potravín cez verejné školy po obsadzovanie priestorov –, kde sa ľudia osobne stretnú a spoločne rozhodujú o záležitostiach veľkých i všedných. Vo väčšine častí sveta ľudí k tomuto nik nenabáda, ani ich o tom neučí, a to primárne z toho dôvodu, že v takýchto akciách spočívajú zárodky zničenia súčasných vertikálnych spoločenských usporiadaní. Vo všeobecnosti nie sme príliš schopní a efektívni, čo sa týka priamych demokratických procesov. Zhromaždenia a mechanizmy rozhodovania sú tvrdá práca. Nastoľujú ťažké otázky. Avšak skrz ne sa učíme základom kolektívneho autonómneho spravovania a redistribúcie moci medzi všetkých. Čo je ešte dôležitejšie, z priestorov možného, ktoré nachádzame v starých štruktúrach, si môžeme vytvoriť nové úplne sami.

Anarchizmus stelesňuje veľkolepú, no zároveň skromnú ideu, zdieľanú naprieč ľudskými dejinami, že si dokážeme predstaviť a tiež realizovať naozaj úžasnú a materiálne bohatú spoločnosť. Toto je duch anarchizmu, duch, ktorý prenasleduje ľudstvo – naše životy a komunity môžu byť citeľne lepšie. A potom ešte lepšie a ešte lepšie.


Z anglického originálu Anarchism preložila Martina Jergová

Autorka text vytvorila v roku 2014 ako prepracovaný výber zo svojej knihy Anarchizmus a jeho ideály (Neklid, 2020) pre sériu encyklopedických letákov, ktorú kurátorovala pre Inštitút anarchistických štúdií so sídlom v Portlande (Oregon, USA).

Napíšte komentár

Vaša emailová adresa nebude publikovaná. Povinné polia sú označené *