Omamné korenie v pompéznom flakóne 

Roberta Tóthová17. novembra 2021166

Púšť je zrkadlo. Naznačuje nekonečno a nás smrteľných dráždi svojou neprekonateľnosťou. A láka zmocniť sa ho. No planéta Arakis je smrtiaca, kto nezrastie s jej pravidlami, pohltí ho a vedia to aj tí, ktorí jej chcú čeliť. Šľachtic Paul je zraniteľný, ale aj do špiku kosti odhodlaný splynúť so svojím poslaním. Staromódne maniere a bájne prežitky – predsa však celý spektákel zvaný Duna prijímame s besnou slinou okolo úst.

Režisér Denis Villeneuve prekresľuje jednu z najzásadnejších kníh žánru sci-fi do podmanivej postmodernej rozprávky o odhodlaní. Svojím epickým videním ďalekej budúcnosti, kde sa sila meria zručnosťou v boji s mečom, či ovládaním nadprirodzených schopností, naplnil divácke očakávania nad divácke očakávania. Duna nevybočuje zo žánrových ani estetických štruktúr, priznane vyrastá z pátosu a gýča, no táto dokonalá odvodenina už videného je opojná a návyková ako neomylne namiešaná droga.

Villeneuve svoj vesmír napĺňa ideálmi krehkými ako vzdušné zámky. Ich nositeľmi sú vznešení hrdinovia s krásnymi tvárami, oprskanými zradným spaľujúcim slnkom. Hĺba o možnostiach ľudskosti a hoci je mód rozprávania klišéovitý a patetický, podnecuje na okamih uveriť v dobro, česť a spravodlivosť. Aj ja som v to už od prvého záberu oduševnene verila.

Autor knižnej predlohy zo 60. rokov, Frank Herbert, problematizoval niekoľko – pre dnešok zásadných -izmov (kolonializmus, despotizmus, imperializmus či individualizmus). Jeho vízie o budúcnosti vyrastajú z príbehov „kde bolo, tam bolo, bolo raz jedno kráľovstvo”, podliehajú starosvetskej, rytierskej noblese. Villeneuve odkresľuje jeho literárny svet v barokových filmárskych obrysoch. Nebojí sa rámovania obrázkov statickou kamerou, obohratých, ale veľavravných etno prvkov, ani veľkolepých gest.

Hoci adaptáciou Herbertovu tučnú predlohu zjednodušuje a mnohé škrtá, vybrané témy sú na pene dní. Dnešok na prahu zemskej konečnosti chce scitlivovať, no predovšetkým zmyselne omámiť. Duna sníva o tom, že svet je schopný jednoty. Medzigalaktické svety tu upriamujú pozornosť na univerzálny celok, no táto idea je dnes len fatamorgánou. Sme postmoderní, roztrieštení v pluralite a chaose, azda i preto nás lákajú príbehy ako je tento. A možno predsa chceme uveriť v Paula.

Duna, réžia: Denis Villeneuve, USA/Kanada, 2021.

Roberta Tóthová

Napíšte komentár

Vaša emailová adresa nebude publikovaná. Povinné polia sú označené *