Toxické výšiny
K detstvu neodmysliteľne patria chaotické i dômyselné hry s postavičkami inscenované do dramatických príbehov. Malé „režisérky“ ich odpozerajú z audiovizuálnych diel a s postupujúcim vekom aj odčítajú z kníh. Pre mnoho dievčat, vyrastajúcich na globálnom severe, bývajú fyzickými protagonistkami týchto príbehov bábiky Barbie a ich lacné pajcované sesternice. Anglická filmárka Emerald Fennell svoje detské zábavky zhmotnila vo forme reálnej Barbie Margot Robbie a vysokého Jacoba Elordiho, o ktorom mohla vo svojich štrnástich rokoch pri čítaní Búrlivých výšin iba snívať. Jej sny však prežili a vďaka úspechom filmov Nádejná mladá žena a Saltburn boli stvárnené do filmovej adaptácie svetoznámeho románu Emily Brontëovej o toxických vzťahoch, generačnej traume, násilí, chudobe a rasizme. Držte si sukne, bude duť.
Slzy sú najlepší lubrikant
Samotná kniha rozpráva temný viacgeneračný príbeh v príbehu, ktorý sa zapletá a rozpletá v rozprávaní nespoľahlivej rozprávačky, služobnej Nelly. Z adaptácií sa bežne vyťahuje práve línia prvej Catherine (je to meno matky aj dcéry) a Heathcliffa, pretože ustanovuje budúce dianie a skvelo kopíruje melodramatický pôdorys. S romantickou dvojicou sme totiž od začiatku do trpkého konca, prostredie nahráva emóciám a naopak, taktiež sa veľa plače a kričí, hudba k tomu všetkému hrá prvé husle (a synťáky). Prístup Emerald Fennell do bodky napĺňa teóriu body genres. Filmová teoretička Linda Williams označuje pojmom telesné žánre horor, porno a melodrámu, pretože ich spoločným cieľom je, aby vyvolali u publika fyzickú reakciu. Navyše s telom priamo pracujú ako s materiálom. Ak pri horore hovoríme o fyzickom prežívaní strachu publika i postáv, pri pornografii ide o vzrušenie a pri melodráme o slzy.
V Búrlivých výšinách, ktoré spájajú erotiku, napätie i srdcervúcu drámu, sĺz pretečú potoky. Na rozdiel od trailerových očakávaní sa tu naozaj viac plače, než súloží, a jednoznačne úplne najviac sa vzdychá. Bohatý vizuál a pestrá hudobná zložka sa dajú považovať za kladné stránky filmu, no tento text nebude o nich. Pozrime sa radšej na kontroverziu okolo výberu hercov a herečiek, adoráciu toxicity v romantickom vzťahu a spanilú marketingovú jazdu pocukrovanú stratégiou „sex sells“.
Rasa vo vedľajšej úlohe
Množstvo búrlivých reakcií o whitewashingu si vyslúžio herecké obsadenie: Heathcliff je v knihe priamo označovaný hanlivým pojmom pre rómske etnikum, hoci jeho pôvod je nejasný a špekulácií a literárnovedného výskumu o koreňoch tohto knižného hrdinu existuje množstvo. Jeho traumatické detstvo a neskôr postup na priečkach rigidnej britskej spoločnosti sú umocnené práve tým, ako vyzerá, ako za to schytáva, ako a s kým je porovnávaný. Stojí tak aj v protiklade Edgara Lintona, ktorý je podľa Brontëovej opisov etalónom čistoty a krásy bielej rasy.
Vo filme hrá Edgara herec s pakistanským pôvodom Shazad Latif a Heathcliffa Jacob Elordi, ktorý je biely Austrálčan. Spomínanú Nelly zobrazuje herečka Hong Chau, ktorá má východoázijské korene. Práve Latif, Chau a Martin Clunes (v postave pána Earnshawa, otca Catherine) prinášajú najpresvedčivejšie výkony a v prípade prvých dvoch nemusí prekážať, že sa stráca rasová tematika knižnej predlohy, kde sa s ňou pracuje na širšej ploche. Publikum tak či tak nie je povinné poznať román a vynechať túto linku je umelecká autorská licencia, tak ako je právom poukazovať na tieto pofidérne rozhodnutia. Režisérka už toho do médií o svojich voľbách nahovorila veľa, po pozretí filmu je však všetko jasnejšie. Dá sa jej vyčítať, že natočila limonádovú adaptáciu obľúbenej knihy, do ktorej obsadila svoj herecký dreamteam? Problémom je však nakoniec práve to, čo z predlohy zostalo.
Predávať traumu
Človek nemusí byť marketingovým mágom, aby pochopil, prečo film prichádza do kín priamo pred sviatkom patróna všetkých zamilovaných. Podľa režisérkinej predošlej tvorby a videoklipového traileru plného vzrušujúcich chuťoviek sa zdá, že film prinesie aj odvážne sexuálne scény. Publikum skutočne zažije pár momentov, ktoré určite nevidelo v predošlých adaptáciách románu, alebo sa s nimi ešte nestretlo v mainstreamovej kinematografii (bičovanie slúžky, cmúľanie prstov, submisívne praktiky). Vyhmatať mizivý sexuálny potenciál predlohy, a ešte priložiť do ohňa, chce určitú dávku vízie, ktorá – v tomto smere akokoľvek motivicky nenaplnená – filmu nechýba.
Všetky vzťahy sa vyznačujú väčšou či menšou formou využívania moci a sexu, fetišizácie bolesti, zvrátenosti, hrubosti. Základným problémom odkazu Búrlivých výšin ako romantického filmu premietaného na Valentína je ústredná dvojica, skutočne zmietaná toľkými psychickými problémami, že glorifikovať tento vzťah je nanajvýš riskantné. Uvzdychaný film sa teda sústredí na toxické vzťahy každého typu a ich zjavné prepojenie a prelievanie sa zloby medzi postavami podčiarkuje generačnú traumu. Príkladom je motív inokedy najlepšieho priateľa človeka: postavy sa ocitajú vo vzťahu pán – pes či sa častujú príslušnými nadávkami. V knihe dokonca príde aj k násilnému obeseniu milovaného psíčka, no film sa tejto scéne vyhne, hoci inokedy chce pracovať s drsnosťou a šokantnosťou predlohy. Či si ženské publikum z kina odnesie poučenie o tom, ako sa to zjavne nemá v láske robiť, sa zostáva vznášať vo vetre.
Búrlivým výšinám sa na sociálnych platformách nedalo ujsť a mánia ešte chvíľu potrvá. Aj pri tomto filme sa priam dá študovať, aké stuhy sa navešali na rozprávačsky (najmä v druhej polovici) vratký základ. Mnohé aspekty kampane sú stávkami na istotu: popová hviezda Charli xcx na soundtracku; prehľad marketingových spoluprác, počnúc raňajkovou zmesou až po erotickú bielizeň; vizuálna príťažlivosť všetkého druhu pre sociálne platformy, memečka, bookstagram.
Na záver filmu dostávame falošné naplnenie americkej trojaktovky. Catherine v dospelosti podľahne otrave krvi z mŕtveho plodu v jej maternici (v knihe zomiera práve pri pôrode a dieťa prežije). V posledných záberoch sa však vraciame do ranej idyly, do Heathcliffovej detskej postele, kde ako chlapec vyznáva malej Catherine nekonečnú lásku. Kino slzí a ktohovie, či tuší, že happyend je klamlivý a tieto deti nikdy nemali šancu.
Film Emerald Fennell teda síce ponúka opojný vizuál a niektoré silné momenty zobrazujúce rodinnú traumu a jej zhubnosť. Najmä však vypovedá o súčasnej potrebe romantizovať násilie, predávať eskapizmus a lákať davy. Návrat ľudí do kinosál a plnohodnotné pozeranie filmov na obrazovke väčšej než šesť palcov môžeme považovať za zmysluplné, no umelecký zážitok ruší neodbytný prievan.
Autorka je spisovateľka
Tento text bol podporený finančným príspevkom z Fondu LITA.