Veľký Marty: Sen ako únik zo sveta ironického odstupu
Čítal som raz zenový koán o mníchovi, ktorý presvedčil skupinu ľudí, aby sa s ním vydali na púť do ďalekého kláštora, ktorá mala trvať rok. Keď bol po roku kláštor stále v nedohľadne, pútnici sa začali pýtať, prečo ešte nedorazili. Mních im odpovedal, že cesta v skutočnosti trvá dva roky. Nahnevaní pútnici sa sťažovali, že im na začiatku nepovedal skutočnú dĺžku cesty. On im na to povedal: „Keby ste vedeli, aká je skutočná vzdialenosť k cieľu, tak by ste sa na púť nikdy nevydali.“
O ceste za cieľom hovorí aj úvod filmu Veľký Marty (Marty Supreme) – sledujeme spermiu, ako vniká do pošvy, potom blúdi, predbieha iné spermie, až napokon preniká k vajíčku a oplodní ho. Keby spermia mala vedomie o tom, že súťaží s ďalšími miliónmi svojho druhu o tento cieľ, vydala by sa vôbec na tak nepravdepodobnú cestu? Úvod filmu predkladá individualizmus a slepú vieru vo vlastnú jedinečnosť ako biologický imperatív.
Kľukatá cesta na vrchol
Elitní atléti žijú v konštantnom stave sebaklamu; musia veriť, že jedine oni sa dokážu dostať na vrchol. Josh Safdie (Good Time, Uncut Gems) vo svojom najnovšom filme sleduje príbeh mladého muža, ktorý je posadnutý túžbou stať sa svetovou jednotkou v stolnom tenise. Lenže toto nie je typický športový biopic. Marty (Timothée Chalamet), podobne ako iní protagonisti Safdieho filmov, je charizmatický antihrdina. Klame, kradne, podvádza a manipuluje kohokoľvek, kto mu príde do cesty; známych, cudzích, bielych, čiernych, milenku, priateľku – každý človek v jeho živote predstavuje ďalší nástroj na dosiahnutie cieľa.
Antihrdina nám je sympatický iba ak je jeho prostredie ešte zákernejšie, než je on sám. Marty naráža na tvrdú realitu etablovaného sveta; na posmešky, ktorým čelí tento šport, na pochybnosti jeho rodiny a blízkych, na úzkoprsých komisárov stolného tenisu, na nebezpečných gangstrov v jeho rodnom New Yorku a na hlavného záporáka príbehu, miliardára Rockwella. Martyho nefiltrovaná arogancia je štítom pre jeho krehkú psychiku, a zároveň hnacím motorom jeho života; stanoví si extrémne ambiciózny cieľ a vyjadruje sa, ako keby bolo nezvratné, že ho dosiahne. Lenže jeho príbeh je séria peripetií, ktoré sú spôsobené práve jeho extrémnym sebavedomím a nezlomnou vierou, že od pozície najlepšieho stolnotenisového hráča na svete ho delí len pár dolárov a pár vyhratých výmen.
Stolný tenis ako šport je metaforou pre Martyho prístup k životu. Je to reaktívna hra, v ktorej by sa mal hráč sústrediť na loptičku pred sebou. Doslovne sa to prejavuje v Martyho boji o zmenu pravidiel – chce zmeniť štandardnú bielu loptičku, na ktorú sa nevie sústrediť, za oranžovú. Biela loptička môže v tomto prípade predstavovať stabilitu a dlhodobú stratégiu, zatiaľ čo navrhovaná oranžová loptička symbolizuje hustling, kšeftovanie a hľadanie skratiek. Marty totiž na každú prekážku reaguje neustálou improvizáciou: aj mimo športu sa snaží vyhrať každý jeden bod, čím si nenecháva priestor na hlbšie plánovanie. Jedinou konštantou je jeho neochvejná viera, že je najlepším hráčom na svete.
Martyho delúzie o výnimočnosti sú vo filme zobrazené ako dvojsečná zbraň – na jednej strane motivujú, na druhej strane ho vedú do špirály problémov. Film síce ironizuje Martyho individualizmus cez jeho zahanbujúce porážky a emočné výbuchy, zároveň nás nikdy nevyzýva, aby sme sa mu vysmievali. Je humanizovaný aj cez kameru, ktorá sa opiera o množstvo polodetailov na jeho tvár. Diváka do jeho príbehu vťahuje tiež osviežujúco pestrý casting filmu: šikovná kombinácia hercov a nehercov a výrazné tváre ľudí, ktorí vyzerajú ako reálni ľudia – zriedkavý úkaz v dobe sterilne pekných hereckých obsadení hollywoodskych produkcií.
Martyho príbeh sa končí atypicky: jeho sebavedomie je natoľko neotrasiteľné, že dokáže za behu aj zmeniť definíciu úspechu. Pútnik z koánu na záver filmu dorazí do kláštora, len nie toho, do ktorého mal pôvodne namierené. Jeho vnútorná mytológia je naplnená, napriek zjavnej absurdite situácie. Koniec filmu ponúka otázku: Nie je práve naša vlastná mienka o sebe dôležitejšia, než akákoľvek trofej?
Uväznený iróniou
V našej súčasnej atmosfére cynizmu je sotva predstaviteľné byť ako Marty. Žijeme v ére ironického odstupu a úprimná ambícia pôsobí trápne. Minulý rok Timothée Chalamet verejne vyhlásil, že sa chce zaradiť medzi hereckých velikánov, akými sú Marlon Brando či Daniel Day-Lewis – odvážna deklarácia jeho cieľov, ktorá vyčnievala medzi zaužívanou rétorikou. Mnohé médiá a internetoví komentátori označili vyjadrenie za zvláštne, nemiestne alebo dokonca „cringe“.
Áno, stúpajúca hollywoodska hviezda má lepšiu štartovaciu pozíciu než väčšina z nás, no výsmech nesmeroval ani tak k jeho privilégiám, ako skôr k nahote jeho ambícií. Byť dnes cool, znamená zostať nohami pri zemi, používať sarkazmus a dodržiavať ironický odstup. Pre mnohých z nás je takýto postoj pochopiteľnou adaptáciou na neistoty, ktorým čelíme – ako si vôbec môžeme udržiavať veľké sny, keď rastúce životné náklady, nedostatok bývania a stagnujúce mzdy komplikujú naplnenia aj tých najviac základných potrieb? A tak sme sa pred prípadným sklamaním psychologicky obrnili, deklarujúc, že „sme nad vecou“.
David Foster Wallace si tento fenomén všimol už dávno. Sám bol svedkom toho, ako sa irónia vyvinula z counterculture šesťdesiatych rokov na dominantný spôsob vyjadrovania v deväťdesiatych. Wallace poznamenal, citujúc esejistu Lewisa Hydea, že irónia má zmysel len dočasne, v stave núdze – ak sa však prenesie do trvalého stavu, stáva sa z nej „pieseň vtáka, ktorý sa naučil milovať svoju klietku“.
Zo strachu pred zraniteľnosťou sme dovolili irónii metastázovať do trvalého postoja a neúmyselne sme sa pripravili o ľudskú túžbu po sne, ktorý by dal nášmu životu zmysel. Ak niekomu príde Timothéeho odvážne vyhlásenie trápne, možno sa podvedome kráti o spoznanie jeho vlastného sna. Ako poznamenal Slavoj Žižek, dnešným problémom nie je to, či sú naše túžby naplnené – problémom je, že už ani nevieme, po čom vlastne túžime.
Film si zámerne volí ping-pong, šport nie tak prestížny ako tenis či golf. Je to nenáročná hra, ktorej sa ľudia venujú aj v garážach či komunitných centrách, a predsa k nej Marty pristupuje s religióznym odhodlaním. Napriek tomu sa však nestane najlepším hráčom na svete – aspoň nie podľa oficiálnych kritérií. Vynára sa teda otázka: načo sa vôbec snažiť? Prečo by sme sa mali vydať na cestu, keď sa na vrchol nedostane ani niekto taký oddaný a talentovaný ako Marty?
Všetci potrebujeme snívať
Alejandro Iñárritu sa Josha Safdieho ohľadne Martyho pýtal: „Je jeho príbeh o hľadaní spásy, šťastia alebo naplnení svojho sna? Je ako hladný duch (pojem z buddhizmu), že je jedno, koľko toho zje, vždy sa bude cítiť prázdny?“
Lenže pre Safdieho byť hladným duchom nie je prekliatie. Práve naopak, jeho sizyfovská povaha robí život krajším – musíme si predstaviť hladného ducha ako šťastného. V ďalšom rozhovore Safdie povedal:
„Na plnení si snov je zaujímavé to, že cesta je dôležitejšia ako cieľ. Keď som dokončil tento film, tak mi niekto kúpil fľašu šampanského, s tým, že ‘wau, dokončil si to, toto je veľká zásluha’. Ja som tú fľašu odložil do chladničky a nikdy som ju neotvoril… nikdy. Lebo mať sen je o tej hnacej sile, o zmysle, ktorý dá vášmu životu… všetci potrebujeme snívať.“
S ironický odstupom máme pocit, že nemá zmysel snívať: nevyjde nám to, zlyháme a strápnime sa. Lenže Safdieho pointa spočíva v tom, že dosiahnutie cieľa nie je podstatné – podstatné je, že cesta poskytuje vášmu životu zmysel. Napriek všetkým poníženiam a porážkam, Marty každé ráno vstal a vedel presne, čo bude v ten deň robiť – spraví ďalší krok ku naplneniu svojho sna.
Dokážeme o sebe povedať to isté?
Tento text bol podporený finančným príspevkom z Fondu LITA.