Hamnet: Okatá hra na city mieri na Oscara
„Čo to má spoločné s mojím synom?“ pýta sa Agnes (Jessie Buckley), keď prvýkrát vidí predstavenie Hamlet. Tiež by som sa chcel spýtať Maggie O’Farrell, autorky knižnej predlohy filmu Hamnet, prečo by Shakespeare zvečnil svojho zosnulého syna v podobe psychotického dánskeho princa túžiaceho po pomste. Ale OK, hlavná myšlienka filmu – že cez umenie dokážeme spracovať traumu – je napokon pekná, len škoda, že k nej nevedie lepšia cesta.
Film je umením, ktoré sa hrá s našimi citmi. Kvalitný film nás v istom zmysle zvádza: je to ako byť s niekým očarujúcim. Niekým, kto vie, kedy čo povedať a kedy byť ticho. Lenže kúzlo sa stráca, akonáhle si začneme uvedomovať, že sme zvádzaní – potom môžeme mať pocit, že sme predmetom manipulácie. Rovnaký problém som mal pri pozeraní Hamneta. Mám rád filmy, ktoré pracujú s emóciami, ale musia ma vedieť zviesť: vytvoriť sympatie k postavám, vtiahnuť ma do ich príbehu a naložiť mi zdrvujúcu ranu, keď to nečakám.
Hamnetovi chýba táto subtílnosť. Hneď v úvode filmu sa píše, že mená Hamnet a Hamlet boli považované za rovnaké, čo je prvý signál toho, že režisérka Chloe Zhao nás bude celý čas viesť za ruku.
Tragédia podľa jasnej formuly
Vo filme sa Shakespearovo meno spomenie len v závere. Zhao v jednom podcaste spomína, že keď film skúšobne premietali, niektoré z obecenstiev nepochopili, že sa jedná o osobný príbeh najslávnejšieho autora divadelných hier a jeho manželky Agnes. Snaha spraviť film pochopiteľný pre čo najviac divákov zrejme ovplyvnila aj marketingový prístup.
Každý film má svoj logline, veľmi stručné zhrnutie deja alebo konfliktu v ňom. Biopics sú silným trendom v súčasnej filmovej tvorbe práve pre ich jasný logline a celkovo priamočiary marketing. Film o živote Karola Duchoňa. Film o živote Boba Dylana. Film o živote Shakespeara… teda, konkrétne o tom, ako mu zomrel syn, a to ho viedlo k napísaniu divadelnej hry Hamlet.
Cítite ten rozdiel? Logline Hamneta je zároveň synopsou celého filmu. Ak ho poznáme, tak nás film už nemôže prekvapiť.
Will, ktorého hrá Paul Mescal, je nenápadný a v podstate nezaujímavý muž, ktorý pravidelne opúšťa rodinu, aby sa venoval svojej rozbehnutej kariére divadelníka – to je však konflikt, ktorý Zhao veľmi nerozvíja. Naopak, Will je zobrazený ako milujúci partner a dobrý otec. Do veľkej miery je zbavený akejkoľvek viny – ešte aj jeho skromná, usporiadaná izba v Londýne slúži ako odraz jeho dokonalosti. Ťažko sa nám verí, že tak nemastno-neslaný človek dokázal napísať psychologicky prepracované diela ako sú Richard III., Kráľ Lear či Macbeth.
Agnes je jednoznačne viac prepracovaná postava. Je zobrazená ako akási alt girl zo 16. storočia, dievčina z lesa, ktorá je trošičku čarodejnica, trošičku rebelka, zároveň je najstaršou dcérou z bohatej rodiny. Dvorenie medzi nimi je rýchle; náznak Rómeo-júliovskej dynamiky medzi ich rodinami je veľmi rýchlo odsunutý na vedľajšiu koľaj. Ledva stihneme chápať, čo sú zač, už majú tri deti. V prvom akte sa film ponáhľa – mladá láska, deti a rodinný život –, aby vznikol rýchlokvasený podklad pre tragédiu.
Ďalším problémom filmu sú občas bizarné, prvoplánové dialógy. Ak by dramatický, miestami prehnaný výkon Jesse Buckley nestačil, občas vyslovene hovorí, čo má na mysli. Chloe Zhao zjavne nedôveruje obecenstvu, že vie vyčítať emocionálny stav z tváre hlavnej herečky. Ale prečo? Jesse Buckley je predsa skvelá, talentovaná herečka. Napriek tomu ju scenár necháva vyslovovať absurdne znejúce explikačné repliky typu „Prečo používajú jeho meno?“.
Keby obecenstvu nebolo jasné, že Agnes dokázala lepšie spracovať tragickú smrť svojho syna cez divadelnú hru o mocenských intrigách a pomste, tak nemajte obavy – jej úsmev na konci prejde do smiechu, a spolu s ňou máme v ten moment precítiť katarziu. A ak sa ani pri tejto scéne nerozplačeme, tak nám Zhao pustí srdcevrúcu skladbu od Maxa Richtera.
Film má skvelý pôvodný soundtrack, no v záverečnej scéne hrá snáď najsprofanovanejšia Richterova skladba On The Nature of Daylight z roku 2004. Zhao priznáva, že skladba bola neskôr doplnená, aby maximalizovala emocionálny náboj poslednej scény, a to napriek Richterovmu odporúčaniu, aby sa radšej použil jeho originálny soundtrack. Tento záverečný needle drop dobre vystihuje jej prístup: do poslednej minúty hrá Zhao na istotu, odmieta riskovať, že by jedno oko v kine zostalo suché. Lenže práve takáto priama forma citovej manipulácie môže mať na obecenstvo opačný efekt. Ak vidíme, o čo jej ide, nemusí to na nás fungovať.
Prázdny, ale zato Oscarový
Hamnet pracuje v žánri (dobové filmy s tragickými motívmi), ktorý funguje ako veľmi efektívny Oscar-bait, teda typ filmu, ktorý oslovuje porotcov z Akadémie. Medzi najúspešnejšie príklady tohto žánru patrí napríklad Titanic, Gone With the Wind alebo The King’s Speech. Hamnet zdieľa DNA s týmito snímkami, a osem nominácií na Oscara naznačuje, že film už spolovice dosiahol svoj cieľ.
Ale Hamnet nie je žiaden Titanic. Je síce pozoruhodné, ako dokáže vyvolať u diváka smútok, no akosi pochybujem, že sa jedná o niečo, o čom sa budeme rozprávať o desať či dvadsať rokov. Podobne ako Scorsese nazval Marvelovky kinematografickou verziou jazdy na kolotoči, Hamnet pôsobí ako ich melodramatický ekvivalent: predvídateľné tragedy porn s jasne stanovenou katarziou na konci. Tým nechcem zhadzovať melodrámy – mnohé skvelé filmy používajú tie isté prvky, ale výrazne šikovnejšie. Napríklad Atonement (2007), taktiež prestížne natočená adaptácia dobovej tragédie, prekvapí subjektívnym výkladom príbehu. Iron Claw (2023) má zasa tlmený emocionálny register a necháva obecenstvo spracovať tragické momenty bez vodenia za ruku.
Hamnetovi chýba práve takáto inovácia, nuansa alebo precíznosť. Je to nádherne natočený film, v ktorom cítiť vysokú úroveň remesla: dobrá réžia, kvalitná produkcia a silný (možno aj Oscarový) výkon Jesse Buckley. Napokon nás však nedokáže ničím prekvapiť. No keď prižmúrime oči a budeme sa tváriť, že si nevšímame jeho emocionálnu manipuláciu, tak nás dokáže zviesť a spoľahlivo spustiť slzy.
Tento text bol podporený finančným príspevkom z Fondu LITA.