Iba, keď žijeme v kvalitných vzťahoch, vieme budovať lepší svet

V prírodnej rezervácii Šúr sa nachádza najväčší jelšový prales v strednej Európe, ktorý vznikol pred viac ako desaťtisíc rokmi. Sem som zobral dokumentaristu Mira Rema, aby sme sa porozprávali o jeho novom filme Raději zešílet v divočině.

Oko kamery sa nehýbe, vytrvalo sleduje zmeť listov a kmeň stromu. Po chvíli začne stúpať, až sa dostane do koruny, v ktorej stojí starý muž a na plné hrdlo spieva, do krajiny, ktorá ho nemo obkolesuje. Tento úvodný záber z filmu Raději zešílet v divočině natočeného na motívy knihy Aleša Palána o samotároch zo Šumavy, dobre vystihuje ostatnú tvorbu režiséra Mira Rema. Vzťah človeka k prírode a krajine, niekedy harmonický, inokedy konfliktný. Posledných päť rokov strávil nielen nakrúcaním filmu o šumavských samotároch, ale aj seriálu Lebo medveď, v ktorom sleduje spoločenskú debatu o strieľaní a ochrane medveďov na Slovensku.

Keďže za ten čas strávil v prírode viac času, než na petržalskom sídlisku, kde dnes býva, chcel som sa s ním porozprávať v obdobnom prostredí. Stretli sme sa teda pri šúrskom rybníku, pri Svätom Jure za Bratislavou, a v daždivom ráne sme vstúpili do šúrskeho pralesa.

Sledovanie outsiderov

„Prírodu vnímam ako katalyzátor myšlienok. Je ich urýchľovač, ale aj čistič. Mám rád ticho, harmóniu. Je v kontraste s tým, čo ako ľudstvo dnes žijeme. Často som sa v živote do prírody utiekal,“ hovorí Remo, zatiaľ čo kráčame okolo opršaných kríkov a stromov. Vyrástol v malej industriálnej dedine Ladce, kde je cementáreň, ale aj hora a kopce, takže do lesa mal vždy blízko. Vzťah ku krajine sa pritom v Removej tvorbe neobjavil v tomto roku prvýkrát, dá sa odsledovať až k jeho študentskému debutu Arsy-Versy z roku 2009. V ňom zobrazil muža, ktorý sa snaží žiť v čo najväčšej symbióze s prírodou, pričom fascinovane dokumentuje netopiere.

Príroda však nie je základným kameňom jeho tvorby, hoci sa v nej často vyskytuje. Tou je podľa Rema sledovanie outsiderov. „S odstupom času si uvedomujem, že robím portréty ľudí na okraji spoločnosti. Sú nimi Jaroslav z Lásky pod Kapotou, Ľuboš z Arsy-Versy, ale nakoniec aj Richard Müller. Tie príbehy si vyberám intuitívne, ale zároveň tá intuícia vytvára akýsi koncept.“

Nečudo, že Rema zaujali príbehy šumavských samotárov, ktoré zachytil v rovnomennej knihe rozhovorov Aleš Palán. Knihu dostal od otca a hneď pocítil, že je to filmový materiál. Napísal Palánovi, ktorého už so spracovaním knihy do filmovej podoby oslovili viacerí českí režiséri. Nepáčil sa mu však ich prístup, ten sa väčšinou sústredil len na ekologické témy. S Remom si však rýchlo sadli. „Páčilo sa mu, ako sa na to pozerám. V niečom rovnako ako on, no zároveň odlišne. On kladie dôraz na spiritualitu, ja skôr na konflikt,“ spomína Remo.

Spočiatku plánoval spracovať príbehy viacerých postáv Palánovej knihy, stretol sa so šiestimi a z nich si vybral troch. Plán bol splniť týmto ľuďom ich sny. Jedna z protagonistiek napríklad chcela vziať svoje kozy a pozrieť sa s nimi na tatranských kamzíkov, iný, Mirek Sedláček, chcel zasa založiť vlastný rod. František Klišík túžil poskladať perpetuum mobile. Sedláček však po niekoľkých natáčacích dňoch zomrel a Remo sa konceptu filmového Modrého z neba vzdal. Uvedomil si, že v skutočnosti ho aj tak najviac fascinuje osud bratov Františka a Ondřeja Klišíkovcov.

Nemal pritom jasnú predstavu, kam sa bude príbeh bratov uberať. „Šiel som do toho ako decko – proste som videl dvojčatá, pekné reálie a cítil som v tom filmový materiál. Rýchlo som si však uvedomil, že je to skvelý experimentálny priestor, plný akejsi detskej radosti, keďže oni dvaja nikdy úplne nevyrástli, nezaložili si rodinu, všetko investovali do seba, do alkoholu, do spoločenských a politických tém.“ Bratia Klišíkovci sú potomkovia rumunských Slovákov, ktorí prišli po vojne osídľovať Sudety. Od začiatku boli iní, mali iné zvyky, už od príchodu žili na okraji komunity. Navyše, ich matka bola alkoholička, takže chlapci mali problém s alkoholom od narodenia. Ondřej Removi opisoval, že alkoholikom bol už v prenatálnom veku. Zistil to, keď si v puberte prvýkrát vypil – až vtedy sa mu prestali triasť ruky.

Bratia, ktorí prežili väčšinu života spolu a aj v starobe dožívajú na šumavskej samote, si spočiatku nevedeli predstaviť, že by bol film iba o nich. František sa bál, že sa ukáže, ako nedokážu hospodárstvo držať na úrovni, že to nevyzerá tak, ako by si predstavovali, že upadajú do vzájomnej ponorky a alkoholizmu. Že to bude znechucovať obecenstvo a nakoniec z toho bude len rodinná hanba. „Ale práve to ma fascinovalo,“ priznáva Remo.

Zastavíme sa pod veľkým stromom, ktorý nás na chvíľu ochráni pred dažďom. Vyťahujem termosku s čajom, chvíľu len pijeme a potichu sledujeme krajinu. Keď sa trochu zohrejeme, pokračujeme v chôdzi a Remo nadväzuje tam, kde prestal. „Na Šumave som bol za ten čas asi štyridsaťkrát, strávil som tam šesťdesiat dní. Spoznal som nielen Šumavu, ale najmä ich dvoch. A obľúbil som si ich. V istom momente som mal aj tendenciu im nejak pomôcť vybŕdnuť z toho alkoholizmu, ktorý ich sprevádzal, ale časom som si uvedomil, že to nie je možné. Navyše, kto som ja, aby som niekomu kecal do života?“

Kríza sa prekonáva umením

Dlhý čas strávený na šumavskej samote sa prejavil aj na Removi. „Cítil som silný kontrast medzi týmto prostredím a tým, čo žijeme v meste, ako sa tam neustále snažíme presadiť. Na samote je to úplne jedno. Hoci aj tam preniká politika, sledoval som ju ja a aj bratia Klišíkovci. Často sa ma pýtali na situáciu na Slovensku a samozrejme sledovali aj českú politiku.“ Premýšľa niekedy nad tým, čo by mohol zo svojej pozície dokumentaristu v dnešnej spoločenskej situácii a v kríze na rezorte kultúry robiť? „Pre mňa je riešením proste naďalej tvoriť. Prirodzene, v istej chvíli je dôležité postaviť sa za správne veci, mne sa však táto kríza najlepšie prekonáva umením. Nech rozpráva na tribúne ten, kto to vie, ja som lepší za kamerou. Uvítal by som však, keby sa naša intelektuálna vrstva viac politicky angažovala, a to priamo, nielen vypisovaním po sociálnych sieťach. Mali by prísť so skutočným politickým programom. Lebo to, čo tu dnes máme, je len výsledkom toho, čo sa tu dialo posledných dvadsať rokov.“

Zastavujeme sa na lúke na okraji lesa, kde sa pasie niekoľko kráv. Remo, s detským nadšením, ktoré v niečom zrkadlí bezbrannosť bratov Klišíkovcov, k jednej krave pristúpi a ponúka jej vlhkému jazyku otvorenú dlaň. Krava pripomína tú z filmu, ktorá na divákov prehovára hlasom Jiřího Lábusa. Každú chvíľu očakávam, že aj táto sa ozve a pripojí sa do rozhovoru o postavení dokumentaristu a stave slovenskej kultúry. Namiesto nej však s úsmevom pokračuje Remo. „Uvidíme, ako sa to odrazí na podpore mojich projektov. S financovaním filmov som mal problémy odjakživa, pretože sa dotýkam vecí, ktoré nie sú konformné. Takže moje problémy len pokračujú,“ smeje sa, hoci mne sa to také smiešne nezdá. „Moje jediné šťastie je, že sme blízko Česka, kde sa na tie veci pozerajú inak. Konflikt tam neznamená pretrhnutie väzieb, skôr je súčasť tvorivého procesu a napredovania.“ Keď sa spýtam, či sa v Česku cíti ako umelec slobodnejšie, takmer skríkne. „Ježišmária, samozrejme! To sa nedá porovnať. Ale Slovensko mám rád, žije sa mi tu dobre, nechcem odtiaľto odchádzať,“ uzatvára.

Problémy so štátnym (ne)financovaním nie sú jediné, ktorým Remo čelí. V minulosti sa viackrát popálil pri spolupráci s producentmi, preto si dnes filmy produkuje sám. Ani to však neznamená, že sa dokumentárnou tvorbou ľahko uživí. Úspešnejšie tituly neraz len splatia dlhy za tie menej úspešné. A keď sa projekt nečakane predĺži, ako to bolo pri seriáli Lebo medveď, nakoniec skončí s mankom.

Aj film, ktorý nakoniec žne úspechy u kritiky aj divákov, si však treba často vybojovať, a to aj navzdory vlastným spolupracovníkom. Mnohí z tých najbližších ho odhovárali od uvedenia Raději zešílet v divočině, tvrdili mu, že film treba prerobiť, že je príliš ukričaný, že ho diváci neprijmú. Remo sa ale za svoje dielo postavil a uviedol ho v podobe, ktorej veril. A dobre urobil.

Smrť v rodine

Film bodoval hneď po uvedení – z 59. ročníka MFF Karlovy Vary si odniesol Krištáľový glóbus za najlepší film hlavnej súťaže. Toto ocenenie muselo byť pre Rema zadosťučinením, no trpkosladkým. V deň odovzdania ceny totiž prišiel o život jeden z protagonistov filmu, František Klišík. Nedá sa asi presne rekonštruovať, čo sa v ten večer stalo, no Klišík sa po návšteve krčmy, kde odovzdávanie ceny sledoval, zastavil po ceste pri rybníku, do ktorého nešťastne padol, pravdepodobne sa udrel do hlavy a utopil sa.

Smrť sa však v tomto príbehu neobjavila nečakane, Remo aj počas natáčania vnímal, že často visí vo vzduchu. „Začal som točiť film o kríze vzťahu a skončil som s filmom, ktorý rieši otázku života a smrti. Vnímal som, že život, aký vedú, nemusí mať dlhé trvanie. Obával som sa, že film nestihneme dokončiť, lebo otázka smrti tam bola neustále prítomná. Keďže obaja sú filozoficky nastavení, tieto základné otázky života a smrti sa u nich objavovali prirodzene.“ Strata Františka pozostalých príbuzných spojila a utužila už tak silný vzťah s Remom. „Je to, akoby som aj ja našiel novú rodinu.“

Klišíkova smrť v Removi vzbudzuje uvažovanie nad smrteľnosťou a dočasnosťou nielen s ohľadom na túto novú, filmovú rodinu, ale aj na jeho vlastnú. „Čím som starší, tým je to pre mňa zásadnejšia otázka. Odkedy mám deti, vnímam veci inak. Napríklad si viac cením rodičov, uvedomujem si, že tu raz nebudú. Človek začne život vnímať zo smutnejšieho konca. V detstve je všetko nekonečné – a zrazu si uvedomuješ konečnosť. Hoci niekto vie vnímať našu konečnosť pozitívne, ja to nedokážem. A keďže už mám deti, najväčší strach mám dnes z toho, aby som neodišiel, kým ma ešte budú potrebovať. Nechcel by som, aby nejaký príliš skorý odchod ovplyvnil ich duševné zdravie. Človek potrebuje oporu.“

Pravdivejší ako život

Dážď v lese trochu ustáva, už len mrholí. Prichádzame k obrovskému, rozpadnutému dubu, pri ktorom stojí tabuľka, oznamujúca, že niektoré duby v tomto lese môžu mať aj šesťsto rokov. Tento si napríklad môže pamätať aj rok 1663, keď Turci vypálili Svätý Jur. Chvíľu pri obrovskom strome stojíme a opäť sa na chvíľu stíšime. Ja premýšľam nad tým, aké sú naše životy v plynutí času banálne; neviem, nad čím premýšľa Remo. Je to však dobrý rozprávač, a tak plynule nadviaže na svoje posledné slová.

„Oporu si poskytli aj bratia Klišíkovci, a to aj po smrti. Bol som pri tom, ako si sľúbili, že ten, kto prvý zomrie, príde za pozostalým bratom a povie mu, ako to tam, na druhom svete, vlastne je. Po prvých dvoch dňoch, keď Ondra prekonával žiaľ pomocou liekov na spanie, ich vysadil. V nasledujúcu noc za ním prišiel krásne oblečený Franta a povedal mu, že všetko je v úplnom poriadku, smrť je radosť. Nemáme sa dojímať a smútiť. Odvtedy akoby uťalo, a Ondra je v pohode. Všetci sme v pohode. Aj mne to v tých dňoch hrozne pomohlo. Veľkorysosť týchto dvoch ľudí, ich láska, mi dovolili nadýchnuť sa aj v takých ťažkých chvíľach. Toto bol jediný film, pri ktorom nás s protagonistami nerozdelila ani smrť.“

Dopršalo. Vychádzame z hustého porastu a kráčame po udupanej lesnej ceste. Blato sa nám lepí na topánky. Vraciame sa späť k bodu, z ktorého sme vyšli. Doslova, aj tematicky. Remo opäť rozpráva o outsideroch, svojej kľúčovej téme.

„Franta s Ondřejem ma naučili, že kvalita vzťahu, kamarátstvo a láska sú nadovšetko. Je to viac než ten film. Keď žijeme v kvalitných vzťahoch, vieme budovať aj lepší svet. Inak to nejde, bez toho ide každý len sám za seba. Všetci predsa vidíme, že bezbrehý kapitalizmus vytvára deštruktívne nevraživé prostredie. A zlé vzťahy.“ Vysvetľuje mi, že dobrý vzťah bratov Klišíkovcov súvisí s tým, že vystúpili zo systému. Práve preto vedeli veľmi trefne pomenovať symptomatické body nefunkčnosti zriadenia, v ktorom žijeme.

„Ja sám sa ale ako outsider necítim. Ani na to nemám. Na to mám až príliš rád výdobytky tohto sveta. Stret s outsidermi vo mne však nahlodáva moje vžité pohľady na život, rád sa tomu vystavujem. To ma v konečnom dôsledku na filme aj najviac baví – že je pravdivejší ako život. V živote si vyberieš nejakú dráhu, postupne sa hrany obrúsia tak, aby si v ňom vedel existovať. Ale vo filme, v umení, môžeš byť nekompromisný. A zároveň neubližuješ tou nekompromisnosťou iným tak, ako by sa to mohlo stať v živote. V ňom ťa nekompromisnosť môže priviesť na okraj, kde zostávaš sám.“

Je vidno, že keď Remo rozpráva o možnostiach dokumentárneho filmu, vzbĺkne v ňom tvorivé nadšenie, je cítiť, že svoju prácu skutočne miluje. Zrýchli krok, akoby inak nestíhal svoje rozbehnuté myšlienky, a ja mám čo robiť, aby som mu stačil. „Nielen ja, ale aj samotní protagonisti zisťujú vďaka filmu veci, ktoré o sebe predtým nevedeli. Franta a Ondra sa nikdy tak priamo a tak hlboko nekonfrontovali s otázkami bytia. To prišlo až s filmom. Niekde vo vzduchu to viselo, bublalo to v nich, ale až natáčanie bolo katalyzátorom toho, aby to preniklo na povrch. My sme sa o tých témach bavili, otvárali sme ich, chceli sme ich vyriešiť. Prišlo k totálnemu otvoreniu, z jednej aj druhej strany. A aj preto ich to bavilo, lebo to šlo za hranicu reality. Realita sama by takýto stret ich bytostí nepriniesla. Na to ale treba čas. To sa nedá naplánovať a spraviť za pätnásť dní. S reálnymi bytosťami sa pracuje inak,“ povie a opäť sa na chvíľu zamyslí. „Ale potom ti prinesú veci, na ktoré by si v živote sám neprišiel. To nevymyslíš.“