Keď sa Odysseus počas dlhej púte domov vylodil na ostrove Aiaia, časť jeho posádky sa vydala preskúmať okolie. Našli palác bohyne Kirké, ktorá ich spevom nalákala dnu a následne pohostila jedlom a vínom. Jedine Eurylochus zostal vonku, lebo šípil, že niečo nesedí.

Zažili ste to určite aj vy. Napríklad rande, na ktorom išlo všetko podozrivo hladko. Rovnaký vkus, humor, záujmy, žiaden moment trápneho ticha, žiaden sporný bod, akokoľvek drobný. Cítite sa zvláštne nesvoj. Neviete celkom prečo, ale máte pocit, že aj absencia red flags je sama o sebe red flag. Človek zjavne potrebuje aspoň náznak nedokonalosti, aby sa cítil pohodlne.

Nový seriál Vinca Gilligana (Breaking Bad, Better Call Saul) je o víruse, ktorý napojí takmer celé obyvateľstvo planéty na jedno zdieľané vedomie, takzvaný hivemind, a odstráni všetok nešvár. Svet bez sporov, hnevu či klamstiev je oveľa hrozivejší, než sa na prvý pohľad zdá.

Vírus konformity

Pôvod „vírusu“ nie je biologický, ale informačný: seriál začne tým, ako ho zachytia v podobe signálu vysielaného z hlbín vesmíru. Je to opakujúci sa kód, ktorý zodpovedá RNA štruktúre. Ľudstvo sa ju rozhodne syntetizovať v laboratóriu, z ktorého unikne a v priebehu hodín infikuje celý svet. Pluribus je o ideovom víruse – o myšlienke extrémnej konformity a totálnej kolektivizácie. Infikovaní nie sú zombíkovia ani agresívne príšery, naopak, sú (zdanlivo) šťastní, mierumilovní a ochotní splniť takmer každé prianie.

Tento sci-fi koncept má dlhú tradíciu: Arthur C. Clarke ho načrtol už v roku 1953 v románe Childhood’s End, kde mimozemská nadvláda prinesie materiálny blahobyt za cenu ľudskej kreativity. Vince Gilligan priznáva, že Pluribus bol inšpirovaný kultovým filmom Invasion of the Body Snatchers (1978). Mnohí z vás poznajú epizódu Rick and Morty (Auto Erotic Assimilation), kde si Rick užíva drogovo-sexuálne orgie s benevolentným, ale mocichtivým hivemindom Unity. 

Pluribus robí niečo iné: jeho hivemind nie je zákerný infiltrátor ani aktívny zvodca. Namiesto toho ponúka utópiu bez konfliktov či klamstva. Jeho jediná cena je strata všetkej rozmanitosti. To, plus životy 886 miliónov ľudí – zhruba 10 percent svetovej populácie. Pripomína to decimáciu, tvrdý trest rímskej armády: desatina potrestanej légie bola popravená za účelom zvýšenia poslušnosti a súdržnosti zvyšku.

Pohodlnosť versus rozmanitosť

Hlavná postava Carol (Rhea Seehorn) je jednou z hŕstky imúnnych a je zatrpknutým, nedôverčivým Eurylochusom tohto seriálu. 

Pred príchodom vírusu bola komerčne úspešnou, ale duševne stagnujúcou autorkou série romantických noviel. V tvorbe sa držala klišé pravidiel tohto žánru, a dokonca aj keď jej partnerka navrhla do filmovej adaptácie obsadiť zaujímavejší typ (Brazílčana s dredmi namiesto Georga Clooneyho), Carol to zmietla zo stola. Chcela klasiku. Chcela to, čo by zaručene fungovalo na čo najviac ľudí. Neskôr zistíme, že milostným partnerom jej hlavnej hrdinky mala byť pôvodne žena, ale Carol na poslednú chvíľu od svojho nápadu upustila.

Carol sa vnútorne decimovala ešte skôr, než prišiel vírus. Sebacenzúra, konformita, bezpečné voľby – všetko sú to malé obety našej jedinečnosti, ktoré každý z nás robí výmenou za pohodlnejší život. Avšak iba pre ňu nastavuje vírus zrkadlo a posúva túto logiku do extrému: absencia akéhokoľvek konfliktu za cenu nulovej rozmanitosti. Nemôžeme sa preto čudovať, že väčšinu seriálu osciluje medzi hnevom, smútkom a alkoholizmom. Carol ponuku šťastia konzistentne odmietala aj pred príchodom vírusu. Vtedy ju zožieral najmä pocit viny, lebo nevidela zmysel v písaní romantickej literatúry. Chcela napísať a vydať svoju debutovú „vážnu“ knihu – niečo, čo považovala za skutočný umelecký počin, na rozdiel od braku, z ktorého zaplatila dom s výhľadom na Albuquerque. 

Jej túžba po tvorbe skutočného umenia napriek úspechu komerčnej knižnej série zrkadlí jej prianie ostať nezmenenou aj za cenu nešťastia. Prečo vlastne túžime po rozmanitosti aj za cenu diskomfortu? Prečo si chceme komplikovať život umením, keď sa môžeme radšej zamerať na komerciu? 

V kybernetike je princíp známy ako Ashbyho pravidlo: systém dokáže zvládať iba takú mieru vonkajšej rozmanitosti, aká zodpovedá jeho vnútornej rozmanitosti. Pravidlo vieme aplikovať takmer na všetko: ľudská imunita, prírodné ekosystémy, ekonomika – zníženie rozmanitosti síce zvyšuje jeho účinnosť v niektorých smeroch, ale zároveň klesá naša schopnosť prispôsobiť sa novým podmienkam.

Kultúra je špecifická, lebo na rozdiel od zdravotníctva, priemyslu či školstva ju nevieme celkom uchopiť a kvantifikovať jej výsledky. Je to práve umenie, teda konkrétnejšie originalita, výstrednosť a posúvanie hraníc, čo zabezpečuje našu rozmanitosť. Inými slovami, nie je to luxus, je to mechanizmus prežitia spoločnosti. Snahy súčasnej vládnej koalície o decimáciu kultúry na Slovensku sú v istom zmysle paralelou pre horor Pluribusu – ukazuje nám svet úplnej konformity, kde nielenže neexistuje rozmanitosť, ale ani akýkoľvek dôvod si ju pestovať. 

Every meal is a choice

Podobne ako Eurylochus z Odysey, aj Carol odmieta prijať chutné jedlo, ktoré jej „oni“, teda hivemind, pripravia na základe jej (dokonca aj nevyslovených) želaní. Namiesto toho ide do supermarketu, ale nájde ho vyprázdnený. Zavolá im a povie, že si želá mať svoj obchod späť. Okamžite prichádzajú kamióny, armáda synchronizovaných pracovníkov, police sa zapĺňajú. Potom odídu a nechajú ju samu vo vysvietených uličkách medzi regálmi. Na stene vidíme slogan: EVERY MEAL IS A CHOICE.

Supermarket je priestor koncentrovaného rozhodovania: počas 20-minútového nákupu spravíme viac rozhodnutí, než vykonali ľudia v praveku za niekoľko mesiacov. Voľba vyžaduje preferenciu, preferencia vyžaduje rozdiel a rozdiel vyžaduje rozmanitosť. Carol blúdi medzi regálmi nie preto, že potrebuje potraviny, ale preto, že potrebuje cítiť váhu rozhodovania sa – aj nad niečím tak banálnym, ako je výber večere. Odmieta pohodlie ponúkané hivemindom, dokonca aj v lietadle dobrovoľne ostáva v ekonomickej triede. Možnosť voľby, utrpenie a nepohodlie sú jediné veci, ktorými sa vie spoľahlivo odlíšiť od ostatných.

Protiargumentom k tejto interpretácii je ďalší z imúnnych: pán Diabaté, pôžitkár, ktorý by sa na prvý pohľad mal v tomto svete cítiť ako doma. Prichádza na stretnutie s Carol v luxusnom lietadle, obklopený supermodelkami so šampanským, a využíva nový svetový poriadok na splnenie najprízemnejších túžob. Lenže práve na ňom seriál ukazuje, kde sa táto logika láme. Keď mu hivemind jeho bondovskú casino fantáziu splní až príliš dokonale a bez akéhokoľvek odporu, tak sa ilúzia scény zrúti. Zapnite cheat code, a hra prestáva byť hrou – to aj pre hedonistu dokazuje, že naplnenie všetkých potrieb až príliš ľahko nevedie k vnútornému šťastiu, ale k pocitu duševnej prázdnoty. Psychológia tento jav pozná pod pojmom „hedonic treadmill“: človek sa rýchlo adaptuje na príjemné stimuly a ich neustále navyšovanie nevedie k uspokojeniu, ale paradoxne k otupeniu. Pluribus túto skúsenosť neukazuje ako osobné zlyhanie jednotlivca, ale ako systémový problém bezkonfliktného sveta.

Dráma bez konfliktu

Priznám sa: Pluribus ma fascinuje, ale emocionálne ma zatiaľ nevtiahol tak, ako to dokázali Gilliganove predošlé seriály. Okolo štvrtého/piateho dielu začne strácať tempo. Koncept sa opotrebuje a chýba mi pocit, že sa nedokážem odlepiť od obrazovky. Možno je to štrukturálny problém zabudovaný priamo do premisy. Dráma potrebuje konflikt: vyprofilované postavy so súperiacimi túžbami a nevyriešeným napätím. Seriál o svete, ktorý odstránil všetok konflikt, má pochopiteľný problém generovať drámu. Gilligan sa pokúša o niečo formálne riskantné, a je to zaujímavá ambícia, no ambícia sama o sebe nerieši dramaturgický problém.

K tomu sa pridáva fakt, že Carol, zatiaľ jediná hlavná postava, je mizantropka, s ktorou sa človek nevie úplne stotožniť. Chýba jej akákoľvek zvedavosť ohľadom entity, ktorá ovládla jej planétu: nepýta sa veľa otázok, nezaujíma ju, čo robia celý deň a väčšinu času pije a tvári sa rozhorčene. Chcela by vrátiť svet do starých koľají, no nedisponuje výnimočnou silou vôle alebo špeciálnymi vedomosťami, ktoré by jej v tom pomohli. Spôsob, akým je postava Carol napísaná, je legitímna autorská voľba, ale v kombinácii s abstraktnou hrozbou vytvára u diváka odstup, ktorý sa zväčšuje každým dielom. Pluribus sa skôr z diaľky obdivuje, než prežíva – príbeh sledujete s intelektuálnym záujmom, ale nie s empatickým napätím. V Odysei sa napokon Eurylochová váhavosť osvedčila, keď Kirké zmenila hostí na jednomyseľné prasatá, ktoré stratili schopnosť rozprávať ako ľudské bytosti. Podobné je to aj v tomto seriáli, kde je dvojdimenzionálna Carol zatiaľ obklopená charakterovo-sterilným hivemindom. Po prvých šiestich dieloch pôsobí Pluribus ako formálne odvážny seriál, ktorý ale zatiaľ nedosahuje dramatickú intenzitu na to, aby sa dal považovať za „must-see TV“. No my, na rozdiel od Eurylocha, nemáme dôvod predčasne odísť z hostiny. Gilligan má sklony k postupnému budovaniu napätia a dramatické vyvrcholenia prichádzajú až v posledných dieloch. Hlavný chod nás teda pravdepodobne ešte len čaká – a možno budeme príjemne prekvapení z toho, čo nám Kirké vyčaruje.

Autor je študent scenáristiky.

Text je súčasťou projektu PERSPECTIVES – novej značky pre nezávislú, konštruktívnu a multiperspektívnu žurnalistiku. Projekt je financovaný Európskou úniou. Vyjadrené názory a postoje sú názormi a vyhláseniami autora(-ov) a nemusia nevyhnutne odrážať názory a stanoviská Európskej únie alebo Európskej výkonnej agentúry pre vzdelávanie a kultúru (EACEA). Európska únia ani EACEA za ne nepreberajú žiadnu zodpovednosť.