Často si myslíme, že opatrovníci sú superhrdinovia, ale aj oni sú len ľudia

V 29. ročníku Medzinárodného filmového festivalu dokumentárnych filmov Ji.hlava sa v sekcii Česká radost objavil aj dokument Martina Trabalíka Co s Péťou?, ktorý získal Cenu študentskej poroty aj zvláštne uznanie. Film zachytáva čerstvého vdovca, ktorý musí prevziať zodpovednosť za svoje dve dospievajúce deti, dcéru Vanessu a syna Petra, ktorý trpí vážnou poruchou autistického spektra. Na starostlivosť nie je úplne sám. Raz za mesiac sa o Péťu týždeň stará združenie Nautis, ktorý otcovi poskytuje odľahčovaciu službu. Film vyvolal pozitívne ohlasy už na premiére v Grécku a má nadpriemerné hodnotenia v československej databáze filmov. Pred pár dňami vyhral československú sekciu na Medzinárodnom festivale dokumentárnych filmov Jeden svet. Premiéra v Českej televízii prebehne na konci novembra. S režisérom Martinom Trabalíkom v rozhovore analyzujeme jeho cestu k dokumentárnej tvorbe a dôvod, prečo sa rozhodol nakrúcať práve rodinu Jochecových.

Pri príprave na tento rozhovor som sa dočítala, že vy sám ste v minulosti pracovali ako sociálny pracovník. To je dosť neštandardná cesta k filmárčine…

V Nautise som pracoval asi pred desiatimi rokmi, potom som cestoval po svete, v roku 2016 som začal fotiť a hneď potom nakrúcať. Predovšetkým reportáže.

Momentálne pracujem v nízkoprahovom klube pre mládež. Vždy som chcel žiť dobrodružný život. Zároveň ma priťahuje umenie. Dokumentaristika zatiaľ prepája oboje a obsahuje aj tú sociálnu sféru, takže je priesečníkom úplne všetkých oblastí môjho záujmu.

Už dlho sa mi nestalo, že by som si po dopozeraní dokumentu povedala, že tam nebol ani jediný moment, ktorý by vznikol z vôle režiséra, alebo kvôli zachovaniu dramaturgického oblúku. Obdivujem, ako sa vám podarilo zachovať tú čistú observačnú metódu a až chameleónske splynutie s rodinou a pritom udržať pozornosť diváka.

Keď som išiel pred pár rokmi fotiť utečeneckú krízu v gréckej Idomínii, študoval som prácu mnohých reportážnych fotografov, ako sú napríklad Sebastião Salgado alebo James Nachtwey. Zaoberajú sa konfliktnou, vojnovou fotografiou, ktorú som aj ja chcel pôvodne fotiť. Zaujímalo ma, akým spôsobom pracujú. Obaja spomenuli jednu vec – musíte sa naučiť byť tak trochu neviditeľní, splynúť s prostredím a do nejakej miery sa „upozadiť“. A to som sa učil. Rád počujem, že sa to vo filme zúročilo.

Nemám rád, keď pri nakrúcaní cítim nejakú neautentickosť alebo prehnané inscenovanie. Oveľa radšej si počkám na autentický okamih. Je to, samozrejme, tak trochu o trpezlivosti. Nechávam ľudí, aby boli samými sebou, vôbec sa im do toho nemontujem a len ich pozorujem.

Potom síce vyvstáva otázka, do akej miery sa dá hovoriť o režírovaní, pretože ja som skôr v polohe pozorovateľa. Mám ale jasnú predstavu o tom, kde sa potrebujem dostať, a tak musím predvídať, čo sa asi stane v budúcnosti. Ak poznám dobre okolie a ľudí, potom môžem predpokladať, ako sa asi zachovajú. A v tej chvíli si musím vyhľadávať situácie a vedieť, kam sa pri nich postaviť.

K tomu, aby sa vám podarilo predpokladať pre niekoho nepredvídateľné správanie chlapca na autistickom spektre, vám určite dopomohol aj vzťah s Péťou, s ktorým ste sa už poznali, pretože ste s ním v združení Nautis pracovali.

To mi, samozrejme, veľmi pomohlo. Poznal som Péťove afekty, vedel som, čo od neho očakávať a predvídal som aj jeho zlé nálady.

Názov Co s Péťou? vnímam ako otvorenú otázku či apel smerom k spoločnosti. Dokumentaristi majú často ambície, aby ich filmy nejakým spôsobom rozbehli procesy v spoločnosti. Niektorí nadnesene deklarujú, že by chceli zmeniť svet. Ako to vnímate? Máte v rukách nástroj, ktorým sa dá skutočne urobiť nejaká zmena?

Je to trochu naivná a idealistická predstava, no nakoniec to je asi všetko, čo nám zostáva. Nakrútiť film – to je to, čo môžeme pre vec urobiť a dúfať, že sa niečo zmení.

Vo filme Co s Péťou? je mojou ultimátnou ambíciou, aby sa systém pohol a aby sa začalo hovoriť o tom, že sociálny sektor je finančne či spoločensky výrazne podhodnotený. Ukazuje to, akým spôsobom si ako spoločnosť vážime starostlivosť o našich blízkych, či už sa to týka handicapovaných detí, alebo starých ľudí. Je potrebné, aby sa zlepšili podmienky pre ľudí pracujúcich v tomto sektore, inak budeme aj naďalej čeliť nedostatku personálu a nedostupnosti služieb. A tiež by prospela menšia administratívna záťaž. Z výpovedí kolegov pracujúcich v iných organizáciách viem, že niektorí musia tráviť viac času zapisovaním toho, čo robia, než samotnou starostlivosťou. To je podľa mňa absurdné.

Sú to kvapky, ktoré pridávate do pohára – až kým pretečie. Náš film sa snaží prispieť do diskusie. Nie sme sami. V českom prostredí vzniklo v poslednom čase viac filmov. Napríkad Tá druhá (2024, réžia Marie-Magdalena Kochová) alebo Karavan (2025, réžia Zuzana Kirchnerová). Tie sa tiež dotýkajú témy starostlivosti či záťaže s ňou spojenou. Verím, že s každým filmom si spoločnosť bude túto tému všímať viac. A nakoniec sa snáď aj niečo zmení.

Máte pravdu, film Karavan vznikol nedávno a ja sama som niektoré významové priesečníky či podobnosti s vaším filmom našla. Existuje medzi vami – tvorcami aj nejaké bližšie prepojenie?

Čo sa týka tvorivého procesu, každý sme pracovali zvlášť a nijako sme sa neovplyvňovali. Spolupráca prišla až teraz. Tvorcovia filmu Karavan vystupovali v našej podcastovej sérii, v ktorej sme sa bavili o témach starostlivosti viac do hĺbky. Sme maximálne otvorení tomu spolupracovať aj naďalej.

Podcasty ste vytvorili ako sprievodnú kampaň k filmu? Mali ste pocit, že film nehovorí dostatočne sám za seba?

Film je príbehom rodiny, ktorý sleduje ich emocionálnu a osobnú linku, ale vyvstávajú z neho aj vedľajšie témy, ktoré v tomto žánri nemôžeme spracovať do hĺbky. Práve o to sme sa pokúsili v podcastovej kampani. Pozvali sme si význačné osobnosti českej sociálnej sféry, ale aj ľudí z rodín a terénnej práce. Na podcastovej sérii Co s nimi sme spolupracovali s Honzom Bodnárom aj s ľuďmi z Českej televízie. Diskutujeme v nej o rôznych aspektoch sociálnej práce, o tom, čo v nej treba zlepšiť. Séria je dostupná na všetkých podcastových platformách.

Zaznamenala som rozhovor, kde otec Péťu, Petr Jochec, ospevuje spoluprácu s vami, bol nadšený z toho, že film vznikol. Taká pochvala musí pre vás byť satisfakciou, keďže sa vo filme dotýkate aj tých menej príjemných záležitostí a protagonistov ukazujete často v nelichotivých situáciách. Aký je to pocit, keď intenzívne navštevujete nejakú rodinu, prirodzene sa s nimi zžijete, vytvoríte si nejaké puto a zrazu sa nakrúcanie skončí? Ako vnímate túto odluku vy a ako tá rodina? 

Je pravda, že sme v kontakte s rodinou omnoho menej. Vzhľadom na to, že robím ďalšiu sociálnu prácu, som spoločensky tak vyťažený, že sa nevídam ani s mojimi priateľmi. Je však veľmi pravdepodobné, že budem s Péťou opäť pracovať v Nautise na skrátený úväzok. A v kontakte s rodinou zostávame prostredníctvom spoločných debát a premietaní. Snažíme sa Jochecových maximálne podporiť. Urobili sme pre nich finančnú zbierku, aby sme im nejakým spôsobom pomohli z problémov. Vzali sme ich na svetovú premiéru do Solúna… Otca aj dcéru Vanessu. Je to aspoň malá odmena za celú tú absolvovanú prácu. Oni spoločne ešte nikde neboli. Snažím sa, aby mal film pozitívny dopad nielen na spoločnosť, ale aj na konkrétnu rodinu. 

Vo filme niekoľkokrát zaznie, že ľuďom na autistickom spektre nevidíme do hlavy. Akým spôsobom im teda prispôsobujeme aktivity? Péťa počas časového oblúku vo filme dosiahne plnoletosť, ale stále si stavia kocky alebo puzzle. Ako vieme, že je dostatočne stimulovaný? 

To je otázka skôr na expertov a terapeutov. Po prvé, diagnóza autizmus neznamená automaticky nejakú retardáciu. Ale tú Péťa bohužiaľ má, je nízkofunkčný, čo znamená, že má nízku mieru sociálnych schopností a pri mnohých činnostiach potrebuje asistenciu. Existuje na to zaužívaný termín – „správanie náročné na starostlivosť“.

Ale čo sa týka tej vývojovej fázy, áno, Péťa je dospelý, ale nebál by som sa povedať, že do veľkej miery zostal dieťaťom. Sám mám malú dcéru a Péťa je niekde vo fáze batoľaťa. Teraz poviem niečo, čo by som si ako sociálny pracovník nedovolil, takže to hovorím z pozície filmára: Péťa je malé bábätko. A keby sme naňho celý čas takto nazerali, tak by nás asi neprekvapilo, že má taký výbuch hnevu, pretože, keď ho má dieťa, tak toto robí a nie je to naschvál, ani vám nechce ublížiť, len sa rozhnevalo a nevie, ako naložiť so svojimi emóciami. Ale väčšinu času sa s ním hráte, baví vás to, je veselý. A to fungovanie s ním je samozrejme aj nejakým spôsobom naplňujúce.

V jednom rozhovore ste povedali, že by sa dalo vlastne točiť donekonečna, lebo tá starostlivosť sama prináša nové impulzy a podnety. Čiže tá výchova nie je iba stereotypná, Péťa občas prekvapí novým impulzom, vie byť všímavý, dokonca nežný… Napriek tomu starostlivosť náročná asi je. A hlavní protagonisti, v tomto prípade otec a sestra, s tým musia žiť. Niekedy sú na pokraji vlastných síl. Silno vo mne rezonovala scéna, keď otec vezie Péťu na týždeň do Nautisu a preventívne si obviazal ruku handrami – čo je dobrý ťah, pretože Péťa sa ho v aute snaží niekoľkokrát uhryznúť. Vtedy má toho prvýkrát plné zuby a rozplače sa.

Keď sa to stalo, scénu sme museli prerušiť, pretože nakrúcanie bolo natoľko intenzívne, že sme v ten deň nemohli pokračovať. Otcovi naozaj buchli nervy, takže vyšiel z auta a zanadával si. Vôbec sa mu nečudujem. Je to úplne prirodzené. My si často myslíme, že opatrovníci musia byť superhrdinovia, ale všetci sme ľudia a aj v rámci sociálnej práce sa vám stane, že stratíte nervy. Mne sa to stalo tiež. Je to znamenie, že potrebujete trochu spomaliť. Ako sociálny pracovník to ešte môžete zvážiť – napríklad si znížiť úväzok, tak, aby ste tú prácu začali zvládať. Ale rodičia si odpočinok dovoliť nemôžu.

Váš dokument ale nie je len o ťažkých situáciách. Nechýbajú odľahčujúce, často úsmevné momenty. Spomínali ste, že ste sa v prípravnej fáze zúčastnili niekoľkých medzinárodných scenáristických workshopov. Zaujímalo by ma, či ste sa radili aj o miere ťažoby, ktorej vystavujete diváka? 

Rád bolo mnoho. Neviem, do akej miery nám pomohli. Každý vám aj tak povie niečo iné. Jednému sa páči to, druhému ono. Tvorba je individuálna záležitosť a nikdy neoslovíte všetkých. To, čo nás zaujalo, bol fakt, že už po prvých verziách strihu náš film vyvolával veľmi vášnivé debaty. Bol to pre nás indikátor, že máme príbeh, ktorý v ľuďoch budí túžbu diskutovať a nenecháva ich chladnými. Rozhovory boli často veľmi vášnivé. Museli sme vysvetľovať, prečo sme si vôbec dovolili nahliadnuť na život tejto rodiny tak zblízka a znázorniť všetko naturalisticky a priamo.

Bral to niekto ako exploatáciu?

Áno, tiež. Boli tam aj narážky takéhoto typu. 

A ako ste váš pohľad obhájili?

Náš konečný argument bol, že sa snažíme ukazovať realitu takú, aká je. A to nie je exploatácia. Naopak, my sme sa vo filme často museli snažiť uberať intenzitu. Zaujímavé je, že mnohokrát sa filmári snažia prifarbiť realitu a svoj film nafúknuť. Ale ja sa väčšinou pohybujem v takých témach, že musím uberať a vyfukovať. Ten film je do veľkej miery vlastne poetický. Keď ho vidia rodičia, ktorí sa reálne potýkajú s intenzívnou starostlivosťou, veľmi dobre vedia, že situácia môže byť, a často aj je, ešte o dosť náročnejšia. Keď sa na to pozerajú bežní diváci alebo experti na workshope, sú zhrození z tej intenzity a pýtajú sa, ako si to môžem dovoliť. Dovoľujem si to preto, lebo si myslím, že by sa o tom malo vedieť a ľudia by mali práve tieto príbehy vidieť. Ale samozrejme sme na tieto výčitky niekde vzadu v hlave mysleli a diskutovali sme o tom, aby sme neprekročili mieru, kde by to bolo cez čiaru.

Ja si myslím, že keby ste chceli, mohli ste byť omnoho neúprosnejší. Mnohé nepríjemnosti či Péťovo problémové správanie sa spomínajú okrajovo v dialógu, nevidíme ho explicitne.

V tom filme je mnoho pekných momentov. Našim zámerom nebolo, aby človek odchádzal zdeptaný, ale s nejakým hrejivým pocitom a nádejou. Že aj napriek ťažkým momentom, sú ľudia, ktorí aj v náročnej starostlivosti vedia nájsť šťastie a krásu. Sú tam scény, ktoré sú vtipné a rozosmejú celú kinosálu. A to sú pre mňa chvíle, keď si hovorím, že sa nám to podarilo. Že film v ľuďoch vyvoláva celé spektrum emócií, nie len tie negatívne.

Prítomné sú aj okrajové témy, jedna súvisí aj s dcérou Vanessou. Pozornému divákovi neujde, že jej potreby nemajú šancu byť popri náročnej starostlivosti o chorého brata úplne naplnené.

Okrem nej sa vo filme objaví aj najstaršia sestra, ktorá už má svoju rodinu. Dá sa to čítať aj tak, že jej sa už podarilo vymaniť z ťažkej rodinnej situácie. Bol to zámer? Ukázať, že všetko môže dobre skončiť aj pre Vanessku?

Zaujímavé je, že tá staršia dcéra nie je biologická dcéra pána Jocheca. To je dcéra jeho ženy, ktorá zomrela. Je pekné, že má k nemu tak pozitívny vzťah, že ho berie ako svojho otca a pomáha aj jemu, aj nevlastným súrodencom. Nakrútili sme s ňou len pár scén, ale v rodine má veľmi dôležité a pevné postavenie.

Príbeh Vanessy je príbeh tzv. skleneného dieťaťa, tejto téme sa venuje film Ta druhá, ktorý naozaj stojí za to.

Keď máte handicapované dieťa, ktoré má zdravého súrodenca, je veľmi potrebné dávať patričnú pozornosť aj jemu/jej. Často sa totiž stáva, že zdravé deti sa pasujú do pozície pomocníka alebo automaticky samostatného jedinca. Je to prirodzené. My ľudia máme určitú obmedzenú kapacitu, takže rodič sa nemôže úplne rozdať. Ale nie je dobré zdravé deti preceňovať a tvrdiť, že zvládnu všetko.

Vanessa sa bude musieť starať sama o seba. Potrebuje starostlivosť, ktorá ju má pripraviť na samostatný život. Ten Péťu nečaká. Oňho bude vždy postarané. Vanesska nemá ideálne dospievanie, pretože s Péťom odmalička zažívala veľmi náročné a neštandartné situácie. Nečudoval by som sa, keby mala nejakú posttraumatickú stresovú poruchu. A k tomu všetkému jej v podstate zo dňa na deň zomrela maminka. Bude pre ňu extrémne náročné vyrovnať sa s tým. To by bol námet na samostatný film.

Mne sa zdalo, že celá rodina je v posttraumatickom šoku. Otec ide na plný plyn a bez zastavenia. Síce mu zomrela žena, ale ako keby nemal priestor na trúchlenie. Alebo sa mýlim a medzi smrťou pani Jochecovej a nakrúcaním bol nejaký výrazný časový posun?

Nebol. Pôvodne sme chceli nakrúcať s maminkou, ale niekoľko dní predtým, ako sme podávali žiadosť na Fond, zomrela. Úplne to rozbilo náš plán, ale zároveň to vytvorilo osu nového príbehu. Nie som fanúšik filmárčiny, ktorá je fingovaná. Snažili sme sa tam dostať viac neprítomnosť mamy, partnerky, ale keďže sa jej absencia nijako nerozoberala ani medzi členmi rodiny, netlačili sme na to. Absencia dialógu o jej neprítomnosti spôsobuje, že je strata ešte pálčivejšia. Pripisujem to tomu, že my chlapi nevieme o emóciách rozprávať. Myslím, že Vanesska by o mame hovorila rada, ale jej otec to nedokáže. Aj keď viem, že mu jeho žena hrozne chýba. Aj keď má Vanessku rád, jednoducho sa mu nedarí s ňou rozprávať. Ani ja by som to asi nevedel.

Autorka vyštudovala scenáristiku a dramaturgiu na VŠMU v Bratislave. Vo svojej literárne tvorbe sa venuje rôznym žánrom. Debutovala knihou Inak sa mám fajn (2015), ktorú neskôr adaptovala pre divadlo L+S. Niektoré z detských kníh spracovala pre rozhlas. Je autorkou scenárov k niekoľkým animovaným, dokumentárnym aj hraným sériám. Žije a tvorí v Prahe.

Text vznikol s podporou nadácie Rosa Luxemburg Stiftung, so zastúpením v Českej republike. Za obsah je plne zodpovedný vydavateľ; postoje prezentované v texte nemusia nutne predstavovať stanovisko nadácie.