Love Island: Továreň na identické telá

Ak ste si niekedy kládli otázku, ako by vyzeral Instagram, keby sa zhmotnil do tropickej vily, odpoveď je jednoduchá: Love Island. Realita tu vyzerá ako dokonalý instagramový feed – všetci majú rovnako bezchybné telá, rovnaké prvotriedne úsmevy a rovnaký nádherný styling, až by sa dali baliť do škatúľ po desiatich kusoch. Diverzita? Zabudnite. Love Island je najlepšia reklama na konformitu a normalizáciu, akú ste kedy videli – a ešte vám ju predávajú zabalenú v lacnej romantickej telenovele.

Love Island je televízny formát, ktorý vznikol vo Veľkej Británii v roku 2005 a po úspešnom reštarte v roku 2015 sa stal jednou z najúspešnejších reality show na svete. Vysiela sa vo viacerých krajinách, od USA po Austráliu, a patrí medzi najvýnosnejšie relácie britskej stanice ITV2. Zarába nielen na reklame a licencovaní, ale aj na product placement-e – oblečenie, kozmetika či nápoje, ktoré účastníci používajú, sa stávajú okamžite súčasťou biznisu. Československá verzia sa prvýkrát objavila v roku 2021 v spolupráci TV Markíza, TV Nova a streamovacej platformy Voyo. Aj u nás sa reality šou rýchlo stala súčasťou televíznej ponuky, zacielenej najmä na mladých divákov. Love Island je úspešný aj preto, že ponúka jednoduchý a chytľavý formát, ktorý sa dá ľahko prispôsobiť rôznym krajinám. Diváci sa necítia len ako pasívne publikum – zapájajú sa cez hlasovanie v aplikácii, sledujú účastníkov na sociálnych sieťach a stávajú sa súčasťou celého príbehu. V kombinácii s atraktívnym prostredím, krásnymi mladými ľuďmi a jasným cieľom súťaže to vytvára silný televízny produkt.

AI napodobenina skutočnosti

Love Island má jednoduchý recept: vezmite skupinu mužov a žien, ktorí vyzerajú ako klony vyrobené v jednej fabrike na influencerov, zavrite ich do luxusnej vily a čakajte, čo sa stane. Casting sa riadi prísnejšími pravidlami než prijímacie konanie na elitné školy. Ak si muž, tvoje telo má vyzerať ako reklama na permanentku do posilňovne. Ak si žena, musíš mať proporcie, ktoré sú výsledkom kombinácie fitnessu, kozmetických zásahov a genetického šťastia. Všetko ostatné je neviditeľné.

Nič, čo by pripomínalo „bežného človeka“, sa do vily nedostane. Žiadne bruchá, žiadne strie, žiadne náznaky, že ľudské telo je v skutočnosti plné „nedostatkov“ a bežnej telesnej životnej skúsenosti. Love Island nám ukazuje realitu, ktorá by pokojne mohla byť iba AI napodobeninou skutočnosti.

Najväčší paradox je, že čím viac sa snaží pôsobiť dynamicky, tým viac odhaľuje svoju nudu. Telá sú identické, charaktery uhladené, konflikty predvídateľné. Diverzita je len predstieraná: účastníci majú síce „rôzne“ povahy, ale všetko sa pohybuje v úzkom pásme estetickej normy.

Divákovi sa predáva predstava chaosu a nepredvídateľnosti, ale v skutočnosti sleduje excelentne zrežírovanú jednotvárnosť. Dokonalosť sa mení na karikatúru. Je tak presne vyrobená, že sa stáva neznesiteľne nudnou.

Táto estetická uniformita nie je náhodou, ale súčasťou logiky neoliberálneho trhu s krásou. Krása sa tu stáva kapitálom, vstupenkou do hry, prácou, ktorú treba neustále vykonávať. Priemysel krásy stojí na veľmi jednoduchom mechanizme: vyvolá v nás pocit nedostatočnosti a hneď nato ponúkne riešenie, ktoré má túto „chybu“ opraviť. Ilúzia dokonalého tela funguje ako nekonečný projekt, ktorý sa stále zdá byť na dosah, no nikdy k nemu naozaj nedôjdeme. Ideál sa posúva, mení a uniká, čím udržiava kolobeh nespokojnosti a spotreby. Výsledok? Telá sa homogenizujú, stávajú sa produktom, ktorý sa dá predávať znova a znova, zatiaľ čo dokonalosť zostáva len reklamnou fikciou.

Panoptikon lásky

Love Island sa predáva ako šou plná emócií, drám a nečakaných zvratov. V skutočnosti je to šablónová rutina. Jazyk účastníkov sa zlieva do jedného dialektu: všetko je o „tvojom type“, „chémii“ či „energii“. Ich spoločný žargón vytvára ilúziu, že títo bezchybní ľudia majú k dispozícii jazyk, ktorý odráža realitu neprístupnú bežným smrteľníkom. Výsledkom je dojem uzavretej komunity s takmer sektárskym nádychom.

Ani prejavy emócií nie sú autentické. Všetko je dokonale nacvičené: hlasné výkriky, dramatické gestá, dojemné priznania pred kamerou. Každý prejav individuality je okamžite vyhladený. Byť iný, by totiž znamenalo riskovať svoje miesto vo vile, ale aj zosmiešnenie. Niet divu, že účastníci si strážia nielen telá, ale aj každý pohyb či vetu. Vila prakticky funguje ako moderný Panoptikon: návrh väznice od Jeremyho Benthama, ktorý Foucault použil ako metaforu pre novodobé formy moci. Ide o väznicu s vežou uprostred, z ktorej môžu byť väzni sledovaní neustále, hoci nikdy nevedia, či ich niekto skutočne pozoruje. Zo strachu z možných dôsledkov neuposlúchnutia subjekt kontroluje samého seba a snaží sa správať podľa vyžadovaných noriem (aj keď netuší, či je v danej chvíli pod dohľadom), ktoré nemonitorujú len druhí, ale aj subjekt sám (self-monitoring). Aj v Love Islande je všadeprítomný pohľad kamier, divákov a samotných srdiečok. Účastníci internalizujú či prijímajú pravidlá hry, správania a vzhľadu za svoje a veria, že ak by sa odchýlili od normy, prichádza trest vo forme vylúčenia, výsmechu, prípadne zániku šance na vlastnú značku. A tak sa rodí poslušné telo – disciplinované, uhladené, normalizované. Uniformita, ktorá sa navonok tvári dobrovoľne, je v skutočnosti výsledkom neúprosného tlaku byť vždy dokonalý.

Krása je práca na plný úväzok

Telá účastníkov sú výsledkom neustálej práce – fitness, diéty, kozmetické procedúry. Love Island sa stáva veľkolepou reklamou na glamour labour: tú neviditeľnú, nekonečnú prácu, ktorú musia ľudia (najmä ženy, ale čoraz viac aj muži) vykonávať, aby vyzerali „prijateľne“. Toto všetko je súčasťou neoliberálneho diktátu krásy: telo nie je dar, ale nikdy neukončený projekt. Každá jeho časť má svoj presne určený ideál; obmeny sú síce možné, ale len v rámci úzkeho povoleného spektra. Normou je mladý, heterosexuálny, chudý či správne osvalený a zdravý človek s mladistvo vyzerajúcou symetrickou tvárou. Tento model platí pre ženy aj mužov: ženy musia byť štíhle, oholené, s dokonalými krivkami, muži zase vysokí, svalnatí, opálení a vždy pripravení predvádzať vyrysované telo. Výsledkom tlaku na prispôsobenie sa, je homogenizácia – telá sa začínajú podobať a splývať do jedného štandardizovaného obrazu. Tí, čo presne zapadnú do šablóny, sa stávajú živým logom Love Islandu – chodiacou reklamou na to, ako má vyzerať správny súťažiaci.

Aby sme boli fér – Love Island nie je žiadny unikát. Je len hyperbolizovanou verziou toho, čo bežne robíme my všetci. Aj my, mimo ostrova, venujeme nespočetné hodiny posilke, esteticky vyzerajúcemu self-care vo forme masiek na tvár a predstieranej sebaláske. Postfeministická kultúra sa nám v kontexte Love Islandu núka ako na tácke. Napriek tomu, že úprava zovňajšku či správania je podľa tejto logiky dobrovoľná a vychádza z individuálnej iniciatívy, v konečnom dôsledku je výsledok stále rovnaký – konformná krása podľa trhových štandardov.

Love Island ako manuál neoliberalizmu

Za lesklým obalom romantiky sa skrýva ideologické jadro. Love Island reprodukuje neoliberálne hodnoty: individualizmus, súťaživosť a sebaprezentáciu. Telo sa stáva kapitálom, vzťah transakciou, láska komoditou. Oficiálne je v hre 80 000 € (2 mil. CZK), ale kto by si to ešte pamätal? Oveľa dôležitejšie je, že každý hrá aj o vlastnú značku: o followerov, spolupráce, mediálne príležitosti. Oficiálnou výhrou sa však pre každého stáva získanie svojej druhej polovičky, ktorú si prišiel na ostrov lásky hľadať.

No v skutočnosti Love Island funguje ako dobre naolejovaný stroj konzumerizmu. Sponzorské zmluvy, spolupráce a mediálne príležitosti čakajú hneď za bránami vily. Predstava, že väčšina účastníkov prišla hľadať iba lásku, je naivná – všetci veľmi dobre vedia, že skutočná výhra začína až po skončení šou.

Ak sa pozrieme na širší kontext, každý účastník je malý podnikateľ seba samého. Investuje do svojho vzhľadu, aby zvýšil svoju hodnotu na trhu lásky, sledovanosti aj sociálnych médií. Kto neuspeje, vypadáva. Šou tak odhaľuje podstatu neskorého kapitalizmu: nič nie je prirodzené, všetko je produkt. Aj city sa musia predávať, aj emócie musia byť predajné.

Komodifikácia vzťahov, ktorú vidíme v tejto aj iných šou o hľadaní partnerky/a je viditeľná aj v bežnej spoločnosti mimo žiary reflektorov. Ľudia sa cítia čoraz viac vystresovaní, odcudzení alebo stratení v hľadaní zmyslu, a korporácie sú pripravené zaplniť túto medzeru ďalším produktom či službou, ktorú si môžete kúpiť. Láska, intimita, pochopenie – všetko na predaj, všetko v akcii.

Krása, ktorá zabíja

Nie je tajomstvom, že Love Island v minulosti čelil obrovským kritikám. Niekoľko účastníkov zahraničných verzií spáchalo po skončení šou samovraždu, iní otvorene hovorili o psychickom tlaku, ktorý zažívali. Najviac sa spomínajú prípady Sophie Gradon a Mika Thalassitisa, pričom Gradon pred smrťou otvorene hovorila o online šikane a útokoch. Len dvadsať dní po nej si siahol na život aj jej priateľ. Mike Thalassitis zápasil po skončení šou so psychickým vyčerpaním, finančnými problémami a tlakom médií, čo podľa vyšetrovania prispelo k jeho samovražde. V roku 2020 tragicky zomrela aj dlhoročná moderátorka šou Caroline Flack, hoci jej smrť nesúvisela priamo s účinkovaním v Love Islande, ale so silným tlakom bulváru a verejnosti.

Byť nonstop pod dohľadom, musieť vyzerať dokonale, byť neustále porovnávaný – to všetko má svoje následky. Účasť v Love Islande mení život v priebehu pár dní: z anonymného človeka sa stáva verejná postava pod drobnohľadom kamier aj sociálnych sietí, čo prináša tlak na vzhľad, online útoky a stratu súkromia. Love Island tak nie je len nevinná zábava, ale aj stroj, ktorý drví ľudí, aby ich premenil na produkty. Diváci často vnímajú len lesk a drámu, ale v zákulisí si tento mechanizmus berie svoju psychickú daň. A tá je vysoká.

Prečo sa na to pozeráme?

Možno preto, že v tom vidíme sami seba.

Love Island nie je len reality šou, ale aj zrkadlo. Ukazuje nám, ako veľmi sme posadnutí krásou a konformitou. Ako sa bojíme byť iní. Ako sa dobrovoľne podriaďujeme normám, hoci nás zväzujú. Možno nás táto šou fascinuje práve preto, že v nej vidíme samých seba. Vidíme, že aj tí „dokonalí“ ľudia majú úzkosti z toho, či sú dosť. A to nás zvláštne upokojuje: v estetickej továrni na uniformitu nie sme sami.

Autorka navštevuje doktorandské štúdium filozofie na UPJŠ v Košiciach.

Text je súčasťou projektu PERSPECTIVES – novej značky pre nezávislú, konštruktívnu a multiperspektívnu žurnalistiku. Projekt je financovaný Európskou úniou. Vyjadrené názory a postoje sú názormi a vyhláseniami autora(-ov) a nemusia nevyhnutne odrážať názory a stanoviská Európskej únie alebo Európskej výkonnej agentúry pre vzdelávanie a kultúru (EACEA). Európska únia ani EACEA za ne nepreberajú žiadnu zodpovednosť.