Koniec inotajom. O bodliakoch, živých reťaziach a občianskej neposlušnosti
Na Slovensku sa už takmer dva roky diskutuje o tom, či môžeme to, čo u nás prebieha, nazývať novou normalizáciou. Čím iným je však stav, keď kritiku podávame v obrazoch a dúfame, že ju nepozorné oko cenzora prehliadne?
Minulý týždeň som sa v Bratislave zúčastnil protestu proti prepusteniu desiatok zamestnancov a zamestnankýň STVR, medzi nimi prominentných redaktoriek ako Zuzana Golianová, Andrea Makýšová Volárová či Soňa Gyarfášová. Ideologickú motiváciu prepúšťania nebolo možné prehliadnuť, o prácu prišli ľudia zo štrajkového výboru či redaktorky a redaktori, kritickí voči krokom tejto inštitúcie.
Chcem veriť, že takýto brutálny útok na slobodu verejnoprávneho média by pred dvomi rokmi vyvolal búrlivé reakcie a rozsiahle protesty. Ten minulotýždňový bol ale komorný, na Námestí slobody sa nás zišlo len niekoľko stovák. Po niekoľkých prejavoch sme sa presunuli pred budovu Slovenského rozhlasu, okolo ktorého sme mali vytvoriť živú reťaz. „Ako za covidu, veľké rozostupy,“ inštruovali nás organizátori, keďže nás nebolo dosť na to, aby sme stáli bok po boku. Medzi ľuďmi zívali prázdne miesta, každý stál osamote. Ťažko vymyslieť priliehavejšiu vizuálnu metaforu odovzdanosti, ktorá visela nad týmto zhromaždením. Po niekoľkých neveľmi úspešných pokusoch o spoločné skandovanie sme sa rozišli.
Po búrke
O niekoľko dní na to sa v tom istom verejnoprávnom médiu vysielal živý prenos z odovzdávania cien Krištáľové krídlo. Reflexia kritickej situácie v STVR, rušenia kultúrnych podujatí zo strany Fondu na podporu umenia, ako aj iných problémov v kultúre a napokon aj spoločnosti, sa však počas večera neobjavila. Až na jednu výnimku. „Po každej búrke vyjde slnko. Po každej búrke sa rieky upokoja. Po každej búrke lúky rozkvitnú, bodliaky vyschnú a vietor ich odveje do zabudnutia,“ zarecitoval pri preberaní ceny za audiovizuálnu tvorbu herec Milan Ondrík a jeho slová ovládli nasledujúci deň sociálne siete.
Prejav kritického postoja, akokoľvek zaobalený do inotajov, si zaslúži uznanie, najmä v prostredí, kde sú všetci ostatní ticho. A nechcel by som ani upierať poetickému jazyku možnosť formulovať a vyjadriť, neraz s nečakanou silou, odvážny občiansky postoj. Stojí však za to premýšľať nad tým, čo tento prejav – a následné nadšenie, ktoré vyvolal v časti spoločnosti – znamená v kontexte krízy verejnoprávnej služby a nášho vnímania občianskej neposlušnosti.
Kritika formou inotaju je dvojsečná zbraň. Na jednej strane dáva možnosť povedať veci, ktoré v niektorých situáciách inak vyjadriť nejde, a pritom zaisťuje rečníka pred možným postihom. Na druhej strane kryje aj jeho adresátov – tí sa vždy môžu tváriť, že sa ich to netýka, že daná kritika nie je smerovaná na nich.
Zároveň je to ďalší prejav tzv. preaching to the choir, presvedčovania presvedčených. Kto vie, na čo rečník naráža, vie. Kto nevie – prehliadne, odignoruje, potlačí. Poetické obrazy nevyvolajú diskusiu, len upokoja tých, ktorí s nimi už súhlasia. Lajky a srdiečka rozdané, občianska povinnosť splnená.
Doma prorokom
Nejde samozrejme len o slovenský fenomén, toto utiekanie sa k obraznosti bolo pred pár dňami vidno napríklad aj na odovzdávaní Oscarov. Napriek všetkému, čo sa teraz v Spojených štátoch deje, sa počas večera všetka kritika Trumpovho režimu zhmotnila len do jedného podobenstva, keď sa moderátor Conan O’Brien objavil na scéne ako egocentrický kráľ – ľahko čitateľná a v podstate nevinná metafora. Pokojnú atmosféru narušil na pár sekúnd politickým prehlásením len španielsky herec Javier Bardem.
Niečo podobné nastalo aj na odovzdávaní Českého leva, tu pre zmenu ticho zo strany českej filmovej obce narušili slovenskí umelci, svojím adresným prejavom najmä Jonatán Pastirčák. Česká kultúrna obec má pritom tiež dosť dôvodov nahlas protestovať, či už je to pre snahu ovládnuť verejnoprávne médiá, symbolizovanú najmä odchodom známeho moderátora Václava Moravca, či pre avizované škrty v kultúre. Doma však asi niekto nie je prorokom.
Späť na Slovensko: áno, potrebujeme aj obraznú, kreatívnu kritiku, potrebujeme bodliaky, rieky a búrky. Ale to nám v dnešnej situácii už nemôže stačiť. To, že tento prejav je jedinou podobou protestu počas odovzdávania cien v hlavnom vysielacom čase na verejnoprávnej televízii nás má alarmovať, nie nadchnúť. Oveľa akútnejšie dnes potrebujeme otvorenú a veľmi adresnú kritiku, zaznievať musia konkrétne mená a činy. Treba poukazovať na jednotlivé deštruktívne kroky Matúša Oľhu, Martiny Šimkovičovej, Tomáša Tarabu, Lukáša Machalu a mnohých, mnohých ďalších. Skutočne je z čoho vyberať. Ak nezačneme veci pomenovávať aj na takých populárnych platformách, aké poskytujú napríklad vysoko sledované televízie, živé reťaze pred sídlami moci budú čoraz redšie a redšie, až pred nimi nakoniec nebude stáť nikto.