Vitajte v Doniolande

Vo verejných zbierkach sa skladáme na kultúrne centrá, festivaly, rozpadajúce sa školy či jednoducho na to, aby mali naši blízki prístup k adekvátnej liečbe a nezomreli. Dokedy ale môžu tieto zbierky sanovať štát?

Vyplatenie miesta na urnu (250 eur). Vyplatenie pôžičky na pohreb (700 eur). Oprava strechy na gymnáziu v Košiciach (60 000 eur). Záchrana literárneho festivalu (75 000 eur). Aktivity kultúrnych centier (500 000 eur). Liek na záchranu chlapca so svalovou dystrofiou (3 963 500 eur). Ak navštívite niektorý zo slovenských fundraisingových webov či darovacích portálov – napríklad Donio, Startlab či Darujme, zistíte, že je len málo oblastí súkromného či verejného života, ktoré by neboli do tej či onej miery súčasťou nejakej darovacej kampane. Vrátane média, v ktorom tento text čítate. Dnes už neplatí, že všetky cesty vedú do Ríma, ale na Donio – iba na tejto jedinej platforme sa zvýšila celková vyzbieraná suma z 226 675 eur v roku 2021 na 9 036 255 eur v roku 2024. 

Národ sebe

Verejné zbierky majú pritom v spoločnosti svoje miesto, zmysel aj tradíciu. Stačí si spomenúť na slávnu zbierku na Národné divadlo v Prahe, známu pod heslom „Národ sobě“, ktorá sa začala v roku 1851 a stala sa symbolom českej národnej hrdosti a kultúrnej sebaúcty. Asi jej najsilnejší moment prišiel v roku 1881, po požiari divadla, keď sa za 47 dní vyzbieral milión zlatých. 

Menej šťastným príkladom je zbierka na národný poklad Matice slovenskej, na ktorú sa občania Slovenska skladali v rokoch 1993 až 1996. Z trojmiliónovej zbierky sa jedna časť „stratila“, respektíve „zmizla“ alebo znehodnotila a poškodila nesprávnou manipuláciou a skladovaním. Týkalo sa to najmä predmetov zo zlata a iných vzácnych kovov. O ďalšiu časť Matica prišla, keď investovala v prepočte viac ako 800-tisíc eur do podielového družstva, ktoré skrachovalo. 

Tieto zbierky sa však v mnohom líšia od tých dnešných, ktoré zaplavujú sociálne siete. V oboch spomínaných prípadoch išlo o celonárodné kampane podporované štátom, zriaďovanými inštitúciami a samosprávami. Ich ambíciou bolo okrem dosiahnutia propagovaného cieľa (divadlo, národný poklad) aj posilňovanie národnej identity. Dalo by sa povedať, že štát a jeho erbové inštitúcie išli v týchto zbierkach s občanmi ruka v ruke. 

V jednej aréne

V súčasnosti však zbierky na darovacích platformách prebiehajú, naopak, bez podpory štátu, prípadne priamo pre jeho deštruktívny zásah do verejného a kultúrneho života. Dobre sa to dá ilustrovať v oblasti kultúry, kde je nárast a množstvo darovacích kampaní priamo úmerný zásahom do fungovania grantového systému štátnej podpory, najmä do Fondu na podporu umenia. Aj v časoch, keď tento fond prerozdeľoval financie podľa čitateľných, transparentných pravidiel a o pridelení podpory rozhodovali odborné komisie, vznikali fundraisingové zbierky pre umelecké diela či zoskupenia. Bolo ich však nepomerne menej. Zároveň šlo väčšinou o začínajúce projekty, ktoré potrebovali „nakopnúť“, nie o etablované kultúrne inštitúcie.

Dnes sa však na Doniu zbierame na chod organizácií, umelcov a umelkýň, ktorí vo fungujúcej spoločnosti nemajú na týchto platformách čo robiť: sieť kultúrnych centier Anténa, ktorá združuje to najlepšie, čo v tejto oblasti máme; najväčší literárny festival na Slovensku BRaK; oceňovaný (a jediný) časopis pre umelecký preklad Verzia. Tieto veľké a zavedené inštitúcie sa na darovacích platformách stretávajú s novými projektmi, diela rešpektovaných autoriek a autorov s nováčikmi, výzvy na záchranu toho či onoho festivalu s podporou nových mediálnych projektov. Novinári a novinárky, ktorí odchádzajú z verejnoprávnych či veľkých súkromných médií, si zakladajú vlastné streamovacie služby. A každý z nich začína darovacou kampaňou, ktorá navyše darujúcim spravidla nezaručuje prístup k obsahu na vznikajúcej mediálnej platforme. 

Denne o našu pozornosť súťažia desiatky výziev o záchranu – inštitúcií, festivalov, slobodných médií, demokracie. Organizácie, ktoré by sa mali venovať úplne iným veciam, sú odrazu vhodené do arény attention economy, kde sa chtiac-nechtiac stávajú rivalmi tých, s ktorými by za normálnych podmienok mali spolupracovať. Navyše im to odčerpáva obrovské množstvo kapacít, času aj kreativity. Namiesto práci na dramaturgii festivalu natáčajú videá, ktoré musia zaujať do troch sekúnd. Namiesto písania novej prózy vymýšľajú chytľavé slogany. Frustrácia a vyhorenie čakajú na každom rohu. 

Spriaznení voľbou

To pritom hovorím len o súťažení v rámci jedného odvetvia – kultúry. Výzvy na záchranu nezávislého umenia však súperia o pozornosť s ďalšími oblasťami, v ktorých štát dlhodobo zlyháva, napríklad so zdravotníctvom a školstvom. So zbierkami na liečbu, ktorú súkromné poisťovne, v tichej dohode so štátom, nevedia, respektíve nechcú zabezpečiť. Na nemocnice a školy v kritickom stave. Na tých najzraniteľnejších, ktorí zostali bez akéhokoľvek záchranného pásu. 

Pred aké Sofiine voľby nás tento nefunkčný štát stavia? 

A nielenže nás stavia pred nemožné voľby, ale čoraz viac nás atomizuje a núti k tomu, aby sme sa podriadili podmienkam trhu – či už ide o trh s pozornosťou, ľútosťou alebo možnosťami osloviť bohatých sponzorov. Na rozdiel od vyššie spomenutých historických zbierok, sú tie dnešné totiž uzavreté v bublinách a komunitách, na ktoré sú zároveň cielené. A hoci sa niektoré iniciatívy  – ako napríklad kampaň Antény – snažia o celonárodný apel, preraziť za hranicu vlastnej bubliny je aj pre ne veľmi ťažké. Chýbajú im na to nielen materiálne podmienky, ale aj rokmi (ne)budované vedomie o dôležitosti širšej solidarity. 

Viniť, samozrejme, nemožno iniciatívy – tie len v rýchlosti zachraňujú, čo je v ich silách. Keďže sa súčasná vládna moc odcudzila aj tým najbazálnejším potrebám svojich občianok a občanov (právo na zdravý život či dôstojné vzdelanie) a neprestajne atakuje aktérov a aktérky kultúrneho i mimovládneho sektora, nič iné im ani nezostáva. 

Každému, kto sa vo verejných zbierkach angažuje, je pritom jasné, že to nie je udržateľný model. A už vôbec nejde o systematické riešenie. Čo teda v tejto situácii robiť? 

Určite nemá zmysel hovoriť človeku, ktorý celý zafúľaný od dymu vybieha z horiaceho domu len s tým najnutnejším, že má premýšľať nad štrukturálnym riešením svojho problému. 

Teraz mu treba pomôcť vyniesť z horiaceho domu, čo sa dá. 

Ale tí a tie z nás, ktorí na to majú silu a platformu, by mali okrem pomoci aj kričať, kto je za ten požiar zodpovedný. A nástojiť na tom, aby voči nemu bola vyvodená  zodpovednosť. Inak si len staviame ďalší krehký dom, ktorý nám v budúcnosti ľahko podpália.