Šoková doktrína po slovensky
Ivana Komanická: Dobiehajúca kultúra
Sledovali ste otvárací ceremoniál Trenčín – Európske hlavné mesto kultúry 2026? Ochkali ste nad jeho produkčnou pompou a európskou fazónou? A patríte medzi tých a tie, ktorí očakávajú šťastnejší príbeh ako v prípade Košíc, ktorým z niekdajšieho titulu kultúrneho epicentra ostali len pár vyšťavených jednotlivcov a unavených hashtagov? Ak áno, knihu Dobiehajúca kultúra by som odporučil práve vám.
Publikáciám košického vydavateľstva Horská lucerna sa redakcia Kapitálu venovala neraz – a nie, nie je to skrytá reklama. Len máloktorý slovenský edičný plán ponúka tituly, ktoré uplatňujú kritickú teóriu v kryštalickej podobe a popularizačným jazykom interpretujú kľúčové témy súčasného európskeho ľavicového diskurzu. Filozofka a teoretička umenia Ivana Komanická nekompromisne vyvracia ilúzie, ktorým podľahla aj nezanedbateľná časť kultúrnej verejnosti: koncept EHMK neprináša spásu, ale fragmentované, bezkonfliktné zóny kultúrneho komfortu. Hipsterský barista vás spacifikuje bezlaktózovým kapučínkom, streetartová estetika uhladí ostré hrany gentrifikácie a bezcharakterní regionálni politici a političky premenia európske granty na odrazový mostík vlastných ambícií. Kultúra sa mení na kulisu – pekne nasvietenú, no politicky vyprázdnenú.
Aspoň z týchto pseudokultúrnych prešľapov obžalúva Komanická projekt EHMK Košice z roku 2013, pričom ich vsádza do širších prejavov novodobého vývoja slovenskej kultúry. V krátkych textoch rôzneho dáta prvých dvoch dekád 21. storočia sleduje, ako sa už od prelomu milénií pod ťarchou privatizácie a komercionalizácie drobí verejný priestor: námestia sa vyľudňujú, do historických budov prenikajú banky či secondhandy, turizmus vytláča aj posledné zvyšky dejinnej autenticity.
Slovenský príbeh po vstupe do Európskej únie môžeme podľa Komanickej čítať ako bukolickú elégiu, v ktorej sa občania redukujú na štafáž podnikateľských plánov v panenskej krajine. V nej sa naplno prejavil aj „košický sen“, z ktorého zostali státisícová kauza predražených poradenských, PR a reklamných služieb v réžii súkromnej agentúry Excelence, socialistické kultúrne praktiky v trhových podmienkach a vyprázdnený branding o „umení pre všetkých“. Scenár košického EHMK nápadne pripomínal šokovú doktrínu kanadskej filozofky Naomi Klein: narýchlo sa vytvoria značky a právnické subjekty, ktoré vykradnú symbolické zdroje tradície pre účely kreatívneho priemyslu (!) a ako bonus pre realitné trhy posypú popraskaný asfalt sídlisk pouličnými umelcami a umelkyňami zo zahraničia.
Sledujeme typickú neoliberálnu transformáciu kultúry. Najprv sa z verejných zdrojov vybuduje krehká infraštruktúra a značka (čítaj ideológia). Následne sa zredukuje príliv podpory do zabezpečenia fungovania kultúrnych inštitúcií, ktoré sa nakoniec z núdze uchýlia k ziskovým aktivitám. Túto transformáciu umiestňuje autorka do postkomunistickej situácie, v ktorej sa – citujúc filozofa Borisa Budena – kolektivistický étos zahodil a začal tróniť kalamitný kapitalizmus. V súvislosti s budovaním neoliberálnej infraštruktúry cez kultúrny a spoločenský angažmán autorka spomína „predchodcu Fondu na podporu umenia“ – nadáciu Georga Sorosa. Prostredníctvom svojich Centier pre súčasné umenie zaviedol nové systémy práce a kapitalizácie, ktoré kultúrne inštitúcie aj dnes preberajú čoraz horlivejšie, čím sa dostávajú do pasce závislosti od trhovej logiky. Čím intenzívnejšie hľadáme sponzorov v dôsledku radikálnych rozpočtových škrtov, tým zraniteľnejší sme voči trhu. Dopad monopolizácie súkromného kapitálu na slovenskú kultúru vplýva nielen na to, ako sa umenie (re)prezentuje. Ekonomické zmeny podmieňujú životnú situáciu umelkyne či umelca, ktorých každodenný život sa redukuje na súťaživosť, pachtenie po grantových výzvach či zbieranie ocenení ako Pokémon kartičiek.
Dobiehajúca kultúra však nie je iba kronikou o premárnenej príležitosti „metropoly Východu“. Väčšina textov vznikala z rôznych impulzov pre rozličné časopisy o architektúre (ARCH), vizuálnom umení (Jazdec, Flash Art, Artalk) a literatúre (Romboid). Žánrovo ide o komentáre, glosy, pár recenzií i kurátorských textov o konkrétnych výtvarných dielach. Škoda, že práve tieto texty trpia nedostatkom kontextualizácie a zrozumiteľnej argumentácie – akoby ani neboli určené čitateľstvu, ale slúžili ako denníkový záznam vysoko vnímavej teoretičky. Tým sa možno dostávam k najzásadnejšej slabine knihy a ňou je nekonzistentný adresát.
Na základe zvoleného hravého a drzého jazyka by som predpokladal, že sa Horská lucerna snaží cieliť na laické čitateľstvo, ktoré sa v marxistickej filozofii (či aspoň skromným poznámkam o vývoji Slovenska z ľavicovej pozície) túži zorientovať. V takom prípade by mu však pomohli chýbajúce vysvetlivky pojmov, odvážnejšie zásahy editorstva, autorské dôvetky a systematická bibliografia. S podobnou rozpačitosťou sa stretávam aj pri iných publikáciách tohto vydavateľstva.
Napriek týmto výhradám je Dobiehajúca kultúra ojedinelou plastickou mapou vývoja slovenskej kultúry tretieho tisícročia. Nie je to príjemné čítanie, skôr boľavé memento. Pripomína nám, že sme až príliš ochotne a bez boja zamenili umelca za kreatívca, víziu za participáciu, udalosť za príjemný networking a radikálne gesto za „jemnučké hryzkanie“. A práve preto má zmysel túto knihu čítať dnes – skôr než sa ďalšie „hlavné mestá kultúry“ premenia na hlavné mestá marketingu.
Ivana Komanická: Dobiehajúca kultúra. Košice: Horská lucerna, 2025.
Tento text bol podporený finančným príspevkom z Fondu LITA.