Nebude stačiť nasrdenosť a frustrácia

Keď podpisujem ďalšiu nevýhodnú zmluvu o dielo, handrkujem sa aspoň o preplatenie cestovných nákladov, a nad každoročným daňovým priznaním si utieram pot z čela, vynára sa mi v hlave stále tá istá otázka: poskytuje mi moja práca vôbec elementárny pocit dôstojnosti? Posledné tri roky na slovenskej divadelnej scéne ukazujú, že hoci sme sa stali majstrami v networkingu a zakladaní rôznych iniciatív či profesijných združení, skutočnú moc kolektívneho vyjednávania má až odborové organizovanie sa. Tomu sa však na domácej divadelnej scéne veľmi nedarí. Akým spôsobom sa teda ľudia pracujúcich v divadlách môžu zbrojiť proti zhoršujúcim sa pracovným podmienkam?

Pred pár rokmi som sa v trilógii textov pokúsil popísať, v akom stave je súčasná slovenská divadelná kultúra a s akými pracovno‑právnymi či etickými problémami zápasí. Ako sa však medzičasom ukázalo, ani viaceré inšpiratívne debaty, konferenčné príspevky či podcasty nezabránili masovému prepúšťaniu, ktoré sa v posledných mesiacoch udialo v Činohre Slovenského národného divadla alebo Štátnej opere v Banskej Bystrici, ani nezabrzdili sťahovanie a priškrcovanie rozpočtov pre Divadelný ústav či vyhodenie celých podprogramov v rámci štruktúry Fondu na podporu umenia. Ibaže formulovať diagnózu len s vonkajším nepriateľom, znamená živiť prevládajúci dojem, že sú divadelníci a divadelníčky iba kolektívne obete politických rozhodnutí. Naopak, ako ukázala napríklad správa o šikane, zosmiešňovaní a ohrozovaní zdravia zo strany umeleckého šéfa v Divadle Jonáša Záborského (v súčasnosti ju preveruje aj inšpektorát práce), svoj podiel na prekarite má aj časť divadelnej obce. Ak chceme porozumieť, prečo sa divadlo ocitlo v tejto pozícii skrčenca, nestačí hovoriť len o vonkajších faktoroch, ktoré zhoršujú našu pozíciu. Musíme sa pozrieť aj na spôsoby myslenia a fungovania, ktoré majú prekaritu zapísanú priamo v sebe. V novej sérii článkov sa zamyslím nad možnosťami odporu, a to zvnútra organizácií či „tlakom zdola“, a na záver sa pokúsim našu žitú realitu konfrontovať s prebiehajúcou diskusiou o pracovných podmienkach v divadlách vo viacerých európskych štátoch. V úvodnom texte sa zamyslím nad úlohami a stavom odborových organizácií od roku 1989, ktoré by mali zabezpečovať elementárny pocit dôstojnosti.

Nie sú odbory ako odbory

O odboroch v kultúre sa v posledných rokoch – a to nielen v Kapitáli – písalo pomerne dosť. Divadlo z týchto úvah však konštantne vypadávalo, akoby sa javilo, že si divadelníctvo svoj boj za lepšie podmienky už odžilo. Spomínam si, keď som nastúpil do Divadla Jána Palárika v Trnave v roku 2023, a okrem pozície dramaturga mi bolo ponúknuté aj vedenie tamojšej základnej odborovej organizácie. Ako motivovaný zamestnanec som ale netušil, že zdedím vykostený pozostatok kedysi funkčného nástroja sociálneho dialógu, z ktorého ostala hŕstka vytrvalých členov, pár eur na bankovom účte a kytica za dosiahnutie životného jubilea ako posledný schválený benefit pre odborové členstvo. Okrem svojej hlavnej agendy som preto musel odbory u nás resuscitovať a vniesť im nový zmysel a, snáď, i očakávané výsledky.

Podobným procesom si zrejme museli prejsť aj odborári a odborárky po roku 1990, kedy zaniklo monopolné Revolučné odborové hnutie s – a to uznajme – pofidérnou reputáciou. Aj keď spätne nemožno ROH uprieť, že medzi rokmi 1948 – 1989 aj v divadlách zaviedli rekreačné poukazy, regulovali nadčasy či lobovali za zvyšovanie platov, boli až rigidným spôsobom v zastupiteľskej roli s nefunkčným byrokratickým aparátom. Odbory v časoch komunizmu nepodnecovali k emancipácii zamestnanectva a ani sa v našich zemepisných šírkach nestali účinným nástrojom na mobilizáciu. Naopak, výmenou za kolaboráciu s oficiálnou štátnou mocou získali prístup do nových orgánov, prostredníctvom ktorých pre svoje členstvo poskytovali servisné služby.

Nemožno sa preto hnevať na tie divadlá, ktoré po Nežnej revolúcii odborové organizácie zrušili. Vzápätí však prišli prvé neoliberálne ekonomické škrty a bolo jasné, že stratou centrálneho nástroja kolektívneho vyjednávania prídu temné časy. Preto už v roku 1990 existovalo na Slovensku až deväť odborových zväzov vo sfére kultúry. Dňa 22. augusta 1990 vznikol aj Zväz divadelných odborov Slovenska (ZDOS), ktorý už o pár mesiacov v spolupráci so Združením divadelníkov na Slovensku a Kolégiom riaditeľov profesionálnych divadiel začal lobovať za nový divadelný zákon, ktorý mal užšie špecifikovať podmienky, za akých môže divadlo fungovať a rozširovať aj základnú pojmológiu jednotlivých profesií. Návrh ale vláda Vladimíra Mečiara v roku 1994 neprijala a ZDOS sa preto začal orientovať na posilnenie kolektívnych zmlúv vyššieho stupňa svojich členských divadiel. Napriek kontinuálnemu priškrcovaniu dotácií, skracovaniu úväzkov vo viacerých divadlách a útočnému postoju Ministerstva kultúry voči odborom sa ZDOS-u medzi rokmi 1991 až 1996 podarilo do kolektívnych zmlúv presadiť viacero kompenzačných článkov, medzi inými napríklad príspevok na cestovné na pracovisko a späť do miesta trvalého bydliska, rekreačné príspevky vzťahujúce sa aj na rodinných príslušníkov zamestnanca alebo podporu v oblasti bývania. Trnavské divadlo malo napríklad povinnosť uchádzať sa o dispozičné právo na byt a prideliť ho zamestnancovi so zreteľom na individuálne sociálne aspekty. Ach, koľkí by takýto benefit pri dnešnej bytovej kríze uvítali… 

V roku 1994 malo z celkového počtu 31 stálych zriaďovaných scén až 23, a v roku 1995 až 28 svoje základné odborové organizácie. ZDOS poskytoval svojmu členstvu sociálnu výpomoc, bezplatnú konzultačno-poradenskú službu pri kolektívnom vyjednávaní, pracovnoprávnych sporoch, konzultáciách o bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci, príspevok na detskú rekreáciu i na športové podujatia. Zväz na čele s predsedom Vladimírom Durdíkom však čakala vážna skúška legitimity.

Už na II. zjazde ZDOS-u vo Zvolene dňa 25. 11. 1995 sa diskutovalo o možnom zámere Ministerstva kultúry zriadiť regionálne kultúrne centrá a transformovať celú divadelnú sieť. Následne od 1. januára 1996 vstúpil do platnosti nový zákon, ktorý zlúčil Divadlo Janka Borodáča v Košiciach (vrátanie štúdia Smer) a Divadlo Jonáša Záborského v Prešove (vrátane historickej budovy) a vzniklo Východoslovenské divadlo v Košiciach ako príspevková organizácia. O štyri dni na to inicioval prezident Konfederácie odborových zväzov (KOZ) Alojz Engliš uznesenie, aby sa predseda ZDOS-u V. Durdík pokúsil rokovať s ministrom kultúry Ivanom Hudecom, pretože podľa neho došlo k porušeniu zákona č. 303/1995 Z. z. o rozpočte a pravidlách štátnych príspevkových organizácií, Zákonníka práce a tripartity. Minister Hudec dialóg blokoval a ako odpoveď mu až 15 členských divadiel ZDOS-u vyhlásilo štrajkovú pohotovosť, avšak iba päť z nich bolo ochotných vstúpiť do ostrého štrajku.¹ Situácia bola kritická. Predseda divadelných odborov V. Durdík rezignoval a na jeho miesto bola menovaná Jarmila Kočíšková, ktorú však MK SR začalo obchádzať: „Ako sme sa dozvedeli, ministerstvo kultúry nepovažovalo za nutné odborárov o zmenách v divadlách informovať, ani to s nimi prekonzultovať, hoci to jednoznačne vyplýva z platnej dohody“, opísal v článku pre odborársko-občiansky týždenník KOZ SR Odborárske spektrum redaktor Stanislav Gula.²

Kríza sa z východného Slovenska preniesla do celej krajiny, a celý rok 1996 a čiastočne aj 1997 prebiehala kaskáda rôznych štrajkov a protestov. K prvému júlu 1996 zriadilo ministerstvo 38 regionálnych kultúrnych centier, pod ktoré prešli múzeá, galérie, knižnice, osvetové strediská, hvezdárne, planetáriá i divadlá. ZDOS sa v obavách z personálnych zmien a hromadného prepúšťania pokúšal obnoviť právnu subjektivitu divadiel, kritizoval prax menovania nových predstaviteľov umeleckých súborov bez transparentného výberového konania, a trval na úprave autorského a divadelného zákona. Ťahal však za kratší koniec.

Tretieho októbra 1996 vstúpila do štrajku Činohra Slovenského národného divadla (SND) na protest proti odvolaniu jej šéfa Petra Mikulíka. Štrajk ukončili po jednom dni. Urobili tak na základe listu generálneho riaditeľa SND Miroslava Fischera, v ktorom prijal dve z troch ich požiadaviek. Sľúbil vypísanie konkurzu na riaditeľa Činohry SND a na svoj post sa do konca sezóny vrátil odvolaný Mikulík. Piateho februára 1997 zasa do štrajku vstúpili zamestnanci a zamestnankyne Bábkového divadla v Nitre. Impulzom bolo najmä odvolanie riaditeľa Karola Spišáka z funkcie a nesúhlas so zaradením divadla pod Ponitrianske kultúrne centrum a odňatím právnej subjektivity. Činnosť divadla obnovili bábkoherci a bábkoherečky až 7. apríla, a to po prísľube prednostu Krajského úradu v Nitre, že do vypísania a realizácie konkurzu na riaditeľa divadla nebude štátna správa – Ponitrianske kultúrne centrum v Nitre – zasahovať do prevádzky divadla. Do konca sezóny divadlo nemalo svojho riaditeľa, umeleckého šéfa ani stanovený reálny rozpočet na svoju činnosť. Štrajk nitrianskych bábkohercov mal veľký význam z hľadiska judikatúry ohľadne problematiky zákonnosti štrajkov mimo sporov pri kolektívnom vyjednávaní. Žalobca žiadal, aby súd vyhlásil štrajk za nezákonný, lebo sa neuskutočnil podľa zákona o kolektívnom vyjednávaní. Rozsudok Najvyššieho súdu (NS) SR sp. zn. 1 Co 10/98 však dal za pravdu štrajkujúcim herečkám a hercom. Právo na štrajk zaručuje podľa súdu každému občanovi Ústava SR, a preto neexistencia zákona, ktorý by stanovil podmienky výkonu tohto práva aj mimo kolektívneho vyjednávania, nemôže viesť k spochybneniu existencie a realizácie ústavného práva na štrajk.³

Stanoviská a odozvy na prebiehajúcu politickú krízu neboli jednotné. Kým v Spišskej Novej Vsi po každom predstavení prečítali publiku vyhlásenie a dôvod k štrajku, v prešovskom Divadle A. Duchnoviča požadovali od odborov bojovať o sociálne istoty a svoju účasť na štrajku divadlo podmienilo zvyšovaním platov. Predsedníčka Združenia divadelníkov Slovenska Darina Kárová sa na krízovom aktíve 21. februára 1997 obávala najmä argumentačného blafovania zo strany ministerstva, ktoré pod rúškom konsolidácie prijalo nelogickú a škodlivú transformáciu divadiel: „S nástupom transformácie sa radikálne znižujú finančné príspevky pre inštitúcie, niektoré dostali o desatinu, niektoré o tretinu menej. Ministerstvo kultúry vydalo rozhodnutie celoplošne znížiť počet zamestnancov vo všetkých inštitúciách o 11 percent. (…) Štrajk vyhlásený ZDOS-om je legálny, ústavný, hoci nemáme zákon o štrajku. Navyše KOZ SR štrajk podporila. Svojím spôsobom spor o koncepciu divadelníctva je sporom politickým v tom zmysle, že politikum je v kultúrnom živote nepretržite prítomné.“⁴ Vláda na protesty a ostré štrajky reagovala prerušením tripartitných rokovaní a minister I. Hudec označil iniciatívu za „stav trucovitosti“.

Kríza odborov a kolektívnych vyjednávaní vo viacerých divadlách skončila napriek zabráneniu transformácie celej infraštruktúry trpkým konsenzom a prijatím iba čiastočných opatrení. Činnosť Zväzu divadelných odborov Slovenska a Združenia divadelníkov na Slovensku na prelome milénií začala stagnovať, až bola de facto prerušená. Na ich miesto sa postavil Slovenský odborový zväz verejnej správy a kultúry (SLOVES) a Únia – odborový zväz profesionálnych hudobníkov Slovenska, no ich mobilizačný potenciál už nikdy nenapodobnil situáciu z roku 1996 a 1997.

Do roka a do dna

Od roku 2000 až do súčasnosti odborová organizovanosť v slovenských divadlách kontinuálne upadá. Percentuálne spolufinancovanie rekreačných poukazov či cestovných nákladov nahradili vágne formulácie v pracovnom poriadku, že ich štatutár „primerane preplatí“ alebo „optimálne nastaví“. Na mieste niekdajšieho ZDOS-u vznikali rôzne profesijné združenia a asociácie, ktoré ale poväčšine zastupovali iba špecifickú skupinu. V roku 1999 vznikla ako občianske združenie Herecká obec Slovenska, ktorá reagovala na nevyplácanie honorárov hercom a herečkám od súkromných dabingových štúdií. V roku 2002 sa z obce stali regulárne odbory s približne 300 členmi a súčasťou medzinárodnej odborárskej organizácie FIA, no po roku 2005 činnosť utíchla. Medzičasom vznikali (ale aj zanikali) ďalšie zastrešujúce organizácie ako Asociácia Divadelná Nitra, Asociácia súčasného tanca či nezávislé združenie Medzičas, ktoré chcelo podchytiť najmä rozvíjajúcu sa sieť nezriaďovaných kolektívov.

Paralelne s úpadkom odborov pozorujeme nielen na Slovensku, ale v celej západnej civilizácii všeobecný trend zvyšovania celkovej pracovnej doby a nových foriem prekarizácie.⁵ Začali u nás bujnieť nezriaďované divadlá, turbulentne sa vyvíja pomer pracovných úväzkov a dohôd o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru, a tento trend trvá dodnes. Podľa štatistických zistení Divadelného ústavu malo v roku 2024 celkového počtu 6 931 osôb zabezpečujúcich činnosť divadiel na Slovensku iba 2 745 úväzok (39,6%), z toho 2 502 plný úväzok (36,1%). Ďalších 334 osôb fungovalo na dobrovoľnickej báze. V odboroch je podľa mojich zistení zastúpených iba 1 217 osôb a to primárne v ÚNII a v SLOVES-e. Súčasné divadelné odbory s nízkou členskou základňou tak nemajú dostatok financií na poskytovanie ťažko vyjednaných benefitov, chýba vzájomná kooperácia či sebavedomejší tlak voči súčasnému politickému establišmentu. Ba čo viac, medzi odborármi sú aj takí, ktorí priamo (a protizákonne!) kooptujú so zriaďovateľom, ako sme mohli vidieť na tlačovej konferencii vedenia Divadla Jonáša Záborského v Prešove. Tamojší predseda odborov Andrej Havrila sa svojich kolegýň a kolegov v kauze šikany a porušenia pracovnej etiky nezastal. Nepochopiteľné je aj to, že SLOVES dodnes nevydal verejné stanovisko k dianiu ku kultúre, no namiesto toho mu v deň veľkej kultúrnej mobilizácie (31. 3.) vygenerovala umelá inteligencia pár veľkonočných zajačikov a sviatočné prianie na sociálnych sieťach.

Odborová organizovanosť v slovenských divadlách v roku 2025

Na Slovensku v roku 2025 pôsobilo:

• 19 divadiel v pôsobnosti VÚC
• 7 štátnych divadiel
• 3 mestské divadlá
• 134 nezriaďovaných divadiel (z toho 21 prerušilo svoju činnosť)

Divadlá a divadelné inštitúcie so základnou odborovou organizáciou:

• Bábkové divadlo Žilina
• Divadlo Andreja Bagara
• Divadlo Jána Palárika
• Divadlo Jonáša Záborského
• Divadlo Jozefa Gregora Tajovského
• Jókaiho divadlo v Komárne
• Slovenské komorné divadlo
• Spišské divadlo
•  Štátna opera Banská Bystrica
• Slovenské národné divadlo
• Národné divadlo Košice
• Divadelný ústav

Ako odbory vzkriesiť, aby slúžili svojmu poslaniu? Prvým krokom je už samotný pocit, že nebudeme naďalej akceptovať nevyhovujúcu situáciu, v ktorej sa ako jednotlivci na pracovisku ocitáme. Kvalita a životaschopnosť odborov sú kondenzáciou pomerov síl v štruktúre moci a jej distribúcie. Všimol som si rozpaky zo strany kolegov a kolegýň z nezriaďovanej scény, že do odborov môžu vstúpiť iba ľudia s pracovným pomerom. Európska únia však už v roku 2022 vydala pokyny k uplatňovaniu právnych predpisov, ktoré umožňujú zakladať odbory a ponúkať individuálne členstvo aj pre SZČO a živnostníkov. Toto už začína dobre fungovať v Holandsku alebo v Nemecku, najmä v oblasti performatívnych umení a súčasného tanca. U nás individuálne členstvo poskytuje ÚNIA a novovzniknuté Kultúrne odbory. Aj výkonní umelci a umelkyne (ale aj technici, produkčné, osvetľovači či maskérky) môžu vďaka tomu jednať o neplatených nadčasoch, nízkych mzdách alebo nerešpektujúcom zaobchádzaní zo strany nadriadených, respektíve objednávateľa diela. Bude to ale ešte dlhý boj, pri ktorom nebude stačiť nasrdenosť a dostatočný počet rovnako frustrovaných ľudí. Kľúčové je túto nespokojnosť strategicky pretaviť v organizovanú a koordinovanú silu, ktorá môže dosiahnuť skutočné zmeny. Také, ktoré nebudú zahŕňať iba jubilejnú kyticu alebo „servisnú“ poukážku do kníhkupectva.

Zatiaľ čo ešte na sklonku 20. storočia boli snahy divadelných odborov o zlepšenie pracovných podmienok v divadlách – a nutno dodať, že najmä v inštitúciách – rysované pomocou klasickej definície práce, dnešná situácia je v mnohých aspektoch odlišná. V nasledujúcom texte si preto ukážeme, že dnes už neplatia tradičné formy sebaorganizácie, výrobných procesov ani delenie na „pracovný“ a „voľný“ čas.

Autor je dramaturg a odborár

1. Gula, Stanislav. Je to stav trucovitosti? In: Odborárske spektrum, 1997, roč. 8, č. 9, s. 2. ↩︎
2. Gula, Stanislav. Dôsledky zablokovanej komunikácie. In: Odborárske spektrum, 1996, roč. 7, č. 3, s. 2. ↩︎
3. Zachar, Dušan. Triparita: História a súčasnosť sociálneho dialógu v SR so zameraním na štrajky; štrajková legislatíva. Centrum vzdelávania MPSVR SR, 2011, s. 11. ↩︎
4. Szabová, Mária. Ide o všetkých a všetko. In: Odborárske spektrum, 1997, roč. 8, č. 10, s. 7. ↩︎
5. Gershuny, Jonathan. Gender Symmetry, Gender Convergence and Historical Work-time Invariance in 24 countries. Budapest, IATUR, 2018, s. 12. ↩︎

Text je súčasťou projektu PERSPECTIVES – novej značky pre nezávislú, konštruktívnu a multiperspektívnu žurnalistiku. Projekt je financovaný Európskou úniou. Vyjadrené názory a postoje sú názormi a vyhláseniami autora(-ov) a nemusia nevyhnutne odrážať názory a stanoviská Európskej únie alebo Európskej výkonnej agentúry pre vzdelávanie a kultúru (EACEA). Európska únia ani EACEA za ne nepreberajú žiadnu zodpovednosť.