Štrajkovať či neštrajkovať? To je otázka!

Kultúrna obec si aspoň na pár vianočných dní mohla vypnúť smartfóny, zatvoriť pracovné počítače a vzdialiť sa od krutej reality, ktorá sa hneď po vyparení síry zo silvestrovského ohňostroja hlási opäť o slovo. V závere roka sa naša pozornosť upriamila na Činohru Slovenského národného divadla, kde pod rúškom konsolidácie bolo vedenie donútené prepustiť piatich popredných členov a členky hereckého ansámblu. Následné vyjadrenia dotknutých ako aj širších zástupcov umeleckej sféry ukazujú, ako veľmi nám chýbajú funkčné nástroje kolektívneho vzdoru.

Posledné dva roky slovenské divadlá pociťujú dopady systematickej deštrukcie kultúrnej infraštruktúry. Zobudili sme sa však do nového roku, v ktorom viaceré nezriaďované kolektívy čaká pravdepodobne náročné rozhodovanie sa, či sa kvôli odrezaniu zásadnej časti dotácií z Fondu na podporu umenia a neutíchajúcej inflácii so svojou tvorbou nerozlúčia úplne (spomeňme aspoň Divadlo z pasáže, Divadlo Odivo, Slzy Janka Borodáča, Divadlo Kontra a ďalšie). Zriaďované divadlá zasa čelia komplexnejším problémom. Zamestnávatelia nemajú financie na úplné výplaty, umelecké vedenia šetria na výrobných procesoch tvorby inscenácií (pretože aj tie úzko závisia na vypadnutých grantových systémoch), dramaturgičky a dramaturgovia upúšťajú od mnohých sprievodných programov v mene uťahovania si opaskov atď. Najprekérnejšiu situáciu zažíva zamestnanectvo štátnych divadiel, ktoré okrem zmieneného marazmu bojuje aj s politickým tlakom, neodôvodneným prepúšťaním kolegov a kolegýň či otvorenými zásahmi do repertoáru. Po vyhodení dlhoročnej dramaturgičky Alžbety Lukáčovej zo Štátnej opery v Banskej Bystrici následne rezignoval aj generálny riaditeľ Šimon Svitok, ktorý dokonca kvôli dlhodobému pracovnému tlaku skolaboval priamo počas porady štatutárnych kultúrnych inštitúcií na ministerstve kultúry.

Búrka sa následne rozpútala v Slovenskom národnom divadle, ktoré bolo donútené zrušiť až desať percent pracovných miest. V činohre takto skončili herečky Táňa Pauhofová, Anna Magdaléna Hroboňová a herci Roman Poláčik, Martin Šalach a Daniel Žulčák. Dostali odstupné a budú pôsobiť na externých zmluvách. Interný súbor tak bude tvoriť historicky najmenej členov, čo spôsobí vážne komplikácie v hracom pláne a je veľmi pravdepodobné, že kvôli zníženému počtu predstavení divadlo príde o zisky. Obava, že nešlo o uvážené konsolidačné opatrenie, ale o účelové potrestanie a zastrašenie súboru, ktorý sa pravidelne a ostro vyjadruje k vedeniu ministerstva, je tým pádom na mieste.

Bezprostredne po mediálnom zverejnení situácie v SND publikovali viaceré médiá rozhovory nielen s dotknutými hercami a herečkami, ale aj s predsedom odborov Činohry SND Branislavom Bystrianskym, ktorý pripúšťa, že aj odborová organizácia je na štatutárku prikrátka. Uvádza, že napriek tomu, že umelecké vedenie činohry po prediskutovaní s hereckým kolektívom predložilo svoj návrh na prepustenie konkrétnych ľudí, generálna riaditeľka Zuzana Ťapáková sa finálne rozhodla inak. Vlajkovú loď profesionálneho divadelníctva teraz čaká ďalšia náročná výzva: ako na takéto bezprecedentné prepúšťanie reagovať, aby neohrozila ďalšie zamestnanectvo, no zároveň vyslala jasný signál zvyšku divadelného sveta.

Aj keď sú divadelníci a divadelníčky aktívnymi účastníkmi protestných akcií – či už osve, alebo v platforme Otvorená kultúra –, čítajú vyhlásenia v rámci klaňačiek po predstaveniach, stoja na tribúnach, natáčajú horlivé videá alebo, ako ja, píšu frustrované články, zdá sa, že všetky tieto nástroje majú iba obmedzený účinok. Samozrejme, vo všetkých prípadoch išlo o pôsobivé akty odvahy a nasrdenia, ktoré prebudili mnohých. No vedomie závažnosti situácie ešte nie je synonymom zmeny.

Jednou z možností by bolo vstúpiť do ostrého štrajku. Aj nedávno úspešný najdlhší štrajk v novodobých dejinách Slovenska – pracovníkov v poľnohospodárskej firme GeLiMa – dokazuje, že vybojovať si lepšie pracovné podmienky nemusí byť utopická predstava. Aby však bol štrajk úspešný, je potrebné zodpovedne zvážiť všetky premenné, ktoré do potenciálneho súboja so zriaďovateľom môžu vstúpiť. Časť laickej spoločnosti si zrejme myslí, že herci a herečky poberajú nadštandardné platy a užívajú si bohémsky život. Ak by preto vstúpili do štrajku, následný výpadok príjmov v dôsledku pozastavenia hrania predstavení, by ich predsa nemal existenčne ohroziť. Ibaže, nielenže platy v štátnej správe neboli už štyri roky valorizované, ale ani herci a herečky reprezentatívnej scény nemajú dôstojné výplaty. Administratívne a technické zamestnanectvo (garderobierky, technici, zvukári, inšpicientky…) má v niektorých divadlách dokonca platy na úrovni minimálnej mzdy a zamestnávateľ ich musí dorovnávať osobnými príplatkami. Vstup do ostrého štrajku by preto mnohým z nich značne strpčil život. Ďalšou premennou je vratká priazeň publika. Ak by národná inštitúcia na dlhší čas zamrazila svoju činnosť, mohla by štrajk časť verejnosti čítať ako rukojemníctvo obecenstva a nezodpovedné šafárenie s verejnými financiami. V polarizovanej spoločnosti sa štrajk ľahko stane zbraňou v kultúrnych vojnách. A v neposlednom rade môže prehĺbiť vnútorné napätie v samotnom SND a oslabiť kolektívnu solidaritu.

Napriek obrovským rizikám nezdaru a konsekvencií, však nie je iba pracovnoprávnym nástrojom, ale aj jazykom krízy. Ak zlyhávajú protestné iniciatívy a symbolické gestá, stáva sa štrajk neprehliadnuteľným momentom, ktorý sa môže preniesť do krajských či mestských kultúrnych inštitúcií a premeniť frustráciu na politický boj. Bez sebavedomých odborových organizácií to ale nepôjde. Z celkového počtu 29 zriaďovaných divadiel je iba deväť zastúpených Slovenským odborovým zväzom verejnej správy a kultúry (SLOVES) a ďalšie tri sú v zväze ÚNIA, pričom členstvo týchto divadiel v základných organizáciách tvorí často menej ako polovica z celkového zamestnanectva. Ak sa budeme naďalej prizerať na postupný normalizačný proces kultúry alebo iba dúfať vo výsledky nasledujúcich parlamentných volieb, prehrali sme. Alebo ako píše Ivana Rumanová v eseji Zahajujem protestný spánok: „(…) bezčasie štrajku môže byť v istom zmysle luxusným obdobím, keď môžeme skúsiť vedomie vlastnej komplicity na tom, čo sa nám hnusí, pretransformovať na uvažovanie o spravodlivejších spoločenských organizáciách. Veľa sa môžeme naučiť od tých, ktorí a ktoré čelia prekarizovaným podmienkam v ešte intenzívnejšej podobe – agentúrnych pracujúcich, migrantov a migrantiek, sexuálnych pracovníčok a ďalších ľudí v šedej zóne. Namiesto poučovania týchto pracujúcich z mesiášskej pozície umeleckej avantgardy môžeme vychádzať z ich skúseností a hľadať takú cestu z nehybnosti a páľavy permanentného vyhorenia, ktorá by nás nevrátila do predošlých kolobehov ani nezasekla v stave fetišizácie vlastného trúchlenia.“ Aj sociologička Zeynep Tüfekçi argumentuje, že zatiaľ čo v minulosti boli veľké pochody vyvrcholením dlhotrvajúcich príprav, výkričníkom na konci vety, v súčasnosti je protest skôr impulzom, explóziou rozhorčenia, ktorá môže v krátkom čase kontaminovať celý svet. A ak môžem vyjadriť jedno novoročné prianie, snáď bude náročná situácia kolegov a kolegýň v SND tou rozbuškou, ktorá povedie k nutnej zmene.

Autor je dramaturg a odborár

Text je súčasťou projektu PERSPECTIVES – novej značky pre nezávislú, konštruktívnu a multiperspektívnu žurnalistiku. Projekt je financovaný Európskou úniou. Vyjadrené názory a postoje sú názormi a vyhláseniami autora(-ov) a nemusia nevyhnutne odrážať názory a stanoviská Európskej únie alebo Európskej výkonnej agentúry pre vzdelávanie a kultúru (EACEA). Európska únia ani EACEA za ne nepreberajú žiadnu zodpovednosť.