Paranoja aj obvinenia zo sabotáže. Príhody a skúsenosti bývalej zamestnankyne Fondu na podporu umenia
Fond na podporu umenia mal v sebe od svojho vzniku zakotvenú nevyhnutnosť vzájomnej spolupráce s prostredím, v ktorom pôsobí. Jedným zo základných princípov jeho fungovania bola vysoká miera umeleckej samosprávy, ktorá sa opierala o tri základné piliere. Väčšinu členov a členiek rady, teda najvyššieho orgánu fondu, nominovala umelecká obec. Prostredníctvom nej aktívne formovala jeho podpornú činnosť. Spomedzi seba tiež navrhovala členov a členky odborných komisií, ktoré mali rozhodujúce slovo pri udeľovaní podpory. V neposlednom rade, podpornú činnosť ovplyvňovala priamo, predkladaním návrhov a pripomienok.
Takýmto spôsobom vznikol napríklad program podpory tvorby digitálnych hier, ktorý sa neskôr vďaka ďalšej iniciatíve z prostredia rozšíril aj o podporu vzdelávania či medzinárodných mobilít. O výraznú úpravu podmienok poskytovania štipendií na tvorbu v oblasti vizuálneho umenia sa tiež priamo pričinili žiadateľky. Fondu predložili kvalitne vypracovaný zoznam nápadov, ako by mohli podmienky lepšie zohľadňovať potreby prostredia.
Spolu s komplexným systémom bŕzd a protiváh, ktorý bránil konfliktu záujmov, či vyvažoval moc jednotlivých častí fondu, tak vznikla v slovenskom kontexte neobvykle demokratická a transparentná verejná inštitúcia. Takáto inštitúcia na jednej strane vyžadovala, ale zároveň aj ďalej posilňovala, vzájomnú dôveru v rámci sektora. V spoločnosti poznačenej hlbokou nedôverou ľudí v inštitúcie ide o obzvlášť prínosný krok.
To sa však zmenou zákona začalo rýchlo rozpadať. V máji 2024 koalícia schválila novelu, ktorú predložil ako poslanecký návrh Roman Michelko (SNS) a niekoľko ďalších koaličných poslancov.
Výpoveď ako účelová zbraň
Samotná novela zákona narušila samosprávny princíp fondu. Väčšinové zastúpenie v rade získali priami nominanti ministerky kultúry. Ministerka taktiež odvolala niekoľko jej pôvodných členov a členiek, čím získala možnosť obsadiť svojimi ľuďmi až osem z trinástich miest. Rada tiež novelou získala právomoc rozhodovať o pridelení podpory. Úloha odborných komisií sa tak zredukovala z rozhodovacej na poradnú. Spočiatku bola výrazná časť umeleckej obce odhodlaná o fond zabojovať a udržať ho v čo najväčšej možnej miere demokratickým.
Ministerstvu kultúry aj rade fondu však začali dominovať ľudia, ktorí hlboko nedôverujú nielen vedeniu a zamestnanectvu, ale aj väčšine kultúrnej obce. Odmietajú s nimi komunikovať, neustále ich podozrievajú z komplotu, za každým ich konaním a návrhom vidia ohrozujúce tajomné sily. Namiesto toho, aby poriadne spoznali predpisy a postupy, všetko, čomu nerozumejú, automaticky pripisujú nekalým úmyslom. Za pravidlami preplácania cestovania osobným autom bolo spiknutie poisťovní. Každé vyradenie nesprávne podanej žiadosti bolo účelové. Zamestnanci fondu členom rady údajne hackovali kontá, organizovali občianske protesty, riadili médiá. Utajovali pred nimi informácie (voľne dostupné na webe) a sabotovali ich.
Paranoja rady sa naplno ukázala v súvislosti s odvolaním riaditeľa, Róberta Špotáka a mojou výpoveďou.
Niekoľko týždňov pred jeho odvolaním som podala výpoveď. Vo fonde som pracovala ako manažérka strategických činností. Jedna z mojich hlavných úloh spočívala v príprave Štruktúry podpornej činnosti a mimoriadnych výziev. Štruktúra je základný a jednoznačne najrozsiahlejší dokument definujúci podpornú činnosť fondu. Zhŕňa kompletné podmienky podpory pre všetky oblasti a každoročne sa aktualizuje. Jej príprava bola založená na aktívnej participácii umeleckej obce. Bol to veľký celoročný zber podnetov z kancelárie, odborných komisií, rady aj žiadateľstva. Tie som potom preosiala, spracovala a navrhla nové znenie na ďalší rok, spolu s vysvetleniami navrhovaných zmien. Štruktúru teda vskutku spolutvorili desiatky ľudí zo všetkých podporovaných oblastí.
V čase mojej výpovede sme už tušili, že sa blíži odvolávanie riaditeľa. Nevedela som si v takýchto podmienkach predstaviť prípravu ďalšieho textu Štruktúry. Rada navyše priebežne naznačovala plány na jej novú podobu a tie boli v príkrom rozpore s mojím presvedčením a zásadami. Moja výpoveď však bola interpretovaná ako účelová zbraň proti snahe dostať riaditeľa z fondu úplne.
Odvolaním z funkcie riaditeľovi pracovná zmluva s fondom nezaniká. Nasledovať musí riadna výpoveď podľa Zákonníka práce. To sme sa vraj pokúsili prekaziť uvoľnením môjho miesta. Fondu tak totiž vznikla povinnosť mu toto pracovné miesto ponúknuť. Namiesto komunikácie a hľadania dohody, samých seba presvedčili o tom, že odvolaný riaditeľ toto miesto prijme a ostane vo fonde ako opozičná sila. Po niekoľkých týždňoch hľadania riešenia prišli s geniálnym nápadom – miesto manažérky strategických činností jednoducho zrušia a spoja ho s pozíciou manažéra pre kontrolu vyúčtovaní. Bez toho, aby s tým vopred oboznámili kanceláriu a zistili, či manažér vyúčtovaní takúto zmenu náplne práce vôbec prijme. Neprijal ju a podal výpoveď. Znovu sa tak ocitli v rovnakej situácii. V kancelárii fondu mali voľné miesto, ktoré museli ponúknuť odvolanému riaditeľovi. Akurát mali o ďalšieho človeka, z beztak úzkeho manažmentu fondu, menej.
Po dvoch mesiacoch zamotanú situáciu vyriešil až nový, dočasne poverený, riaditeľ fondu – dohodou. Že bolo zrušenie miesta manažérky strategických činností účelové, dokazuje fakt, že od 31. júla sa do platnosti vrátil pôvodný organizačný poriadok, ktorý s týmto miestom opäť počíta.
Nová štruktúra v utajení
Fond však dodnes nemá človeka zodpovedného za strategické činnosti a prípravu Štruktúry. To má priamy dopad na participatívnosť jej zhotovenia a zapojenie umeleckej obce. Z predtým otvoreného procesu dnes nezostalo nič. Do kancelárie tiež prestali prichádzať akékoľvek konštruktívne podnety zvonka. Okrem žalôb a sťažností už kultúrna obec prakticky nevidí v komunikácii s fondom zmysel. O kontakt s prostredím sa nepokúša ani rada. Naopak, od začiatku sa uzatvára a dáva otvorene najavo pohŕdanie tými, s ktorých názormi sa nestotožňuje.
Nová Štruktúra aj zatiaľ neúspešný pokus o mimoriadnu výzvu vznikali v utajení, mimo kancelárie fondu. Ich texty písala jediná zamestnankyňa ministerstva kultúry na základe zadania rady. Bez zapojenia kohokoľvek, kto s ňou bude pracovať a na koho bude mať dopad. Kancelária, vrátane tajomníčky rady, bola vylúčená dokonca aj z pracovného stretnutia rady, na ktorom sa diskutovalo o návrhoch na úpravu Štruktúry.
Mesiace práce v takto otvorenej nedôvere sa však po čase začali podpisovať na nás všetkých. Sami sme začínali podliehať rastúcej paranoji. Odpočúvajú nás? Kto je koho človek, kto je tajný kolaborant? Čo stojí za rozhodnutiami rady, čo má za lubom? Týmto spôsobom začali postupne uvažovať aj odborné komisie. Počas zasadnutí začali prinášať komplikované špekulácie o tom, čo rada plánuje s predloženými projektami, komu sa chce pomstiť a za čo. Šírila sa podozrievavosť voči tým, ktorým rada zatiaľ na podporu nesiahla. A najmä, rástol v nich pocit zbytočnosti a bezmocnosti. Na zasadnutiach sme čoraz častejšie mohli počuť: „Však načo to toľko riešime, rada to aj tak zmení. Na čo budeme písať dôsledné zdôvodnenia nepodporenia, k ničomu to nebude. Prečo by sme mali hodnotiť prísne a zodpovedne, aj tak tie projekty nakoniec podporia.“
Časom tiež prestali do komisií prichádzať nové nominácie. Úbytok členstva prerástol prírastok a postupne sa z nich vytráca diverzita. To je vidno napríklad aj na komisii na programy obnovy kultúrnej infraštruktúry. Tretina jej členov sú z bardejovskej pobočky Matice slovenskej. Lepšie na tom, samozrejme, nie je ani zabezpečenie samosprávy prostredníctvom rady. Podmienkou členstva v nej je absolútna lojalita voči ministerstvu kultúry. To sa netýka iba „opozične“ naladených ľudí. Aj keď rada stále nie je v plnom zložení, svojich nominantov do nej po čase nedokázali presadiť ani koaliční poslanci Michelko a Malatinec. Napriek predloženým nomináciám chýbajú dvaja z piatich nominantov umeleckej obce (za oblasť literatúry a divadla) aj reprezentant územnej samosprávy.
Poslednou fungujúcou baštou zastupovania potrieb a záujmov umeleckej obce sa tak stala kancelária fondu. Aj tej však rýchlo dochádzajú sily a odhodlanie. Zamestnanectvo je mesiace zavalené množstvom zbytočnej práce. Každý pokus konštruktívne pripomienkovať nápady rady sa stretáva najmä s podráždeným mlčaním a obvineniami zo sabotáže. Postupne z nej preto odchádzajú skúsení ľudia. Z tridsiatich zamestnancov a zamestnankýň za posledné tri mesiace odišlo alebo odchádza osem ľudí a ďalší budú s najväčšou pravdepodobnosťou pribúdať.
Rúcajú sa tak všetky piliere dôvery, ktoré sú pre dobré fungovanie fondu nevyhnuté a rozpadli sa dlhoročné, postupne budované spolupráce. Práve toto považujem za najhorší dopad zmeny zákona o fonde. Opravený zákon je možné prijať pomerne rýchlo, ale vzájomná dôvera sa buduje roky. Aj po desiatich rokoch fungovania fondu sme mali pred sebou v tomto smere mnoho výziev.
Rade však stačilo len niekoľko mesiacov na to, aby dlho budovanú spoluprácu silno narušila. Ak sa budúce vedenia ministerstva kultúry a fondu rozhodnú situáciu napraviť, bude kľúčové, aby postupovali s veľkým dôrazom na transparentnosť a dôveryhodnosť svojich krokov.
Dúfam však, že skúsenosť s takou inštitúciou, akou bol fond pred zmenou zákona, predsa len ostane v našom vedomí a jeho oprava nebude trvať ďalších desať rokov.
Autorka pracovala v FPU od roku 2018 do 2025, posledné dva roky na pozícii manažérky strategických a výskumných činností.