Cena vzdoru

Tento týždeň som sa ocitol na viacerých odovzdávaniach cien z oblasti kultúry. Viac než o kvalitách laureátov a laureátok mi však tieto ceremoniály povedali niečo o stave kultúrnych inštitúcií a možnostiach či absencii občianskeho vzdoru.

„Vytáhl jsem papír se svým textem z náprsní kapsy saka a přečetl jej, byť možná trochu rozechvělým hlasem. Přirozeně se mi třásla kolena. Nebyl jsem ještě u konce se svým textem, když se v sále začal šířit neklid, vůbec jsem netušil proč, neboť text jsem přednášel klidně a téma bylo filosofické, třebaže snad, jak jsem cítil, poněkud hlubokomyslné, a několikrát jsem použil i slovo stát. Myslel jsem si, že to je mírný text a že s ním, protože mu nikto neporozumí, mohu více méně bez povyku trochu rozvířit prach, protože se týkal smrti a její svrchované moci a směšnosti všech lidských věcí, neschopnosti a smrtelnosti lidství, jakož i nicotnosti všech států. Ale ješte než jsem text dočetl, vymrštil se ministr kultury s narudlým obličejem ze svého místa a vyběhl ke mně a urážel mne nějakými nadávkami, kterým jsem nerozuměl. Nanejvýš rozčilen sa přede mne postavil a hrozil mi, dokonce se ke mně plný hněvu blížil s napřaženou rukou. Udělal ještě dva tři kroky mým směrem, potom se na podpadku otočil a opustil sál. Bez doprovodu se vyřítil ke skleněným dveřím audienčního sálu a dveře s hlasitým třeskem zabouchl,“ popisuje preberanie Štátnej ceny za literatúru rakúsky spisovateľ Thomas Bernhard. Na jeho texty z knihy Moje ceny som si v týchto dňoch neraz spomenul. Bernhard v nich premýšľa nad podstatou umeleckých cien a najmä vzťahom laureáta ceny k inštitúcii, ktorá ich odovzdáva, a k štátu, v ktorom žije.

Anasoft, not so soft

Tento vzťah som mal možnosť pozorovať aj ja, a to hneď trikrát počas dvoch dní. Na nasledujúcich riadkoch sa ale nechcem venovať obľúbenej disciplíne (najmä) literárnych kruhov po každom odovzdávaní cien: posudzovaniu toho, či si to daný laureát alebo laureátka zaslúžili. V tomto prípade ma zaujíma skôr samotný priebeh podujatí, ich podoba, význam a spoločenský rozmer.

V pondelok sa v bratislavskom Divadle P. O. Hviezdoslava odovzdávala cena Anasoft litera za najlepšiu slovenskú prozaickú knihu roka. Tohto ceremoniálu som sa zúčastnil už viackrát, často s rozpačitými pocitmi. Napríklad minulý rok, keď už v slovenskej kultúre naplno zúrili čistky, pôsobilo odovzdávanie až na menšie náznaky takmer úplne apoliticky. Bol to smutný pohľad. Mal som pocit, že vtedy niečo ani nie tak odovzdali, skôr len vzdali.

Neviem, či to bolo jubileom (tento ročník bol dvadsiaty) alebo nahromadenou spoločenskou frustráciou, no tento ročník veľmi sebavedomo vystúpil z tieňa tých predchádzajúcich a jeho organizátorky predviedli niečo, čo sa na našej literárnej scéne tak často nedeje: zaujali jasný občiansky postoj. Ten bolo počuť od všetkých zúčastnených: moderátorského dua, herečky Rebeky Polákovej a českého spisovateľa Jana Němca, špeciálnych hostí a hostiek, aj v parodických scénkach v réžii Jána Mikuša, ktorý mal pod palcom veľmi vydarený koncept celého ceremoniálu. Kritika súčasných spoločenských pomerov, a to najmä v oblasti kultúry, bola otvorená, priama a často adresná. „Ak sa ctenej Rade Fondu na podporu umenia zdá, že súčasnú slovenskú literatúru, literárnu históriu či klasiku nemusí poznať, že stačí iba zopár fígľov či dobrý reklamný alebo marketingový ťah, osudovo sa mýli. Jej rozhodnutiam chýbajú základy, a štipľavý, jedovitý dym, ktorý sa z obhajoby jej rozhodnutí valí, nevychádza z komína,“ zaznelo napríklad z úst Miroslavy Vallovej, ktorá prečítala list od spisovateľky Veroniky Šikulovej.

To však neznamená, že sa z odovzdávania ceny stala čisto politická protestná akcia, ako už niektorí jej kritici naznačujú – v konečnom dôsledku to bol stále večer venovaný hlavne literatúre. Organizátorky si v dokrútke pripomenuli prvého držiteľa ceny Pavla Vilikovského, cenu za najpopulárnejšiu knihu dvadsaťročnice získala Jaroslava Blažková a básnik Richard L. Kramár predviedol veľmi pôsobivú poetickú performanciu. Ukázalo sa však, že občianska angažovanosť sa s literatúrou nevylučuje, práve naopak, navzájom sa podporujú a obohacujú. Viem, že viacerí sú dnes už alergickí na slovné spojenie „svedomie národa“, ktoré sa v súvislosti so spisovateľmi a spisovateľkami objavovalo za minulého režimu, no niečo z toho svedomia bolo v ten večer cítiť. Môžeme to nazývať inak, snáď menej pompézne, ale nepochybne v tom rezonuje odhodlanie, porozumenie širším politickým súvislostiam a nemalá dávka odvahy.

Nebojím sa pána!

V podobnom duchu sa na druhý deň, pri príležitosti začiatku festivalu Jeden svet, uskutočnilo odovzdávanie Ceny Eleny Lackovej. Cena má širší rámec: udeľuje sa za umelecký projekt, ktorý prispel k dôležitej pozitívnej zmene v spoločnosti na Slovensku. Nebudem chodiť okolo horúcej kaše, tak ako okolo nej nechodili organizátorky ceny: od začiatku bolo cítiť, že festival Jeden svet už nemá vo vzťahu k oficiálnym štátnym inštitúciám čo stratiť (hoci ide o najväčší festival dokumentárnych filmov, tento rok nedostal dotáciu od Audiovizuálneho fondu). Všetky tri projekty, ktoré získali nomináciu, boli veľmi explicitne politicky kritické. V dvoch prípadoch priamo voči ministerstvu kultúry: či už šlo o protestnú akciu Pozor, padá kultúra alebo protestnú pieseň Nebojím sa pána/Počujte, vážená Martina. Cenu nakoniec získali Lucia Nogová a Mária Brdárska za spomenutú pieseň. Víťazky sa najprv so zrejmým dojatím poďakovali za podporu a potom si pieseň spolu so všetkými návštevníkmi a návštevníčkami kina Lumière zaspievali. Celý ceremoniál bol krátky, výstižný, úderný, tak ako víťazná pesnička.

Nie je to také zlé

Ešte s touto melódiou v ušiach som sa presunul o niekoľko sto metrov ďalej, do divadla Nová scéna, na odovzdávanie Národnej ceny za dizajn v oblasti produktového dizajnu. A tam ma nálada veľmi rýchlo prešla. Už si ani nespomínam, kedy naposledy som prežil dve hodiny plné toľkej nudy a trápnosti, a to som videl Invalida. Keby však šlo len o chabý humor, nepísal by som tento text – to sa stáva, niekedy ceremoniál vypáli lepšie, inokedy horšie. Udivovala ma však úplná absencia akéhokoľvek kontaktu so spoločenskou a s politickou realitou, v ktorej žijeme.

Je prirodzené, že nie každý sa chce k spoločenskej klíme v krajine vyjadrovať, prípadne na to chce využiť inú platformu, v inom čase. Od nikoho nemôžeme žiadať, aby z ďakovnej reči spravil politický manifest, nemôžeme očakávať, že začínajúci tvorcovia, pre ktorých môže byť ocenenie dôležité v ich ďalšej kariére, budú na pódiu hlásať svoje politické názory. Ale to, že nikto z ocenených, ani tých etablovaných, ktorí pracujú v zahraničí, nikto z hostí ani poroty nevyjadrí ani len v najmenšom náznaku vedomie reality, ktorá nás obklopuje, bolo veľmi trpké sledovať. Mal som pocit, že som sa odrazu ocitol v nejakej inej krajine, kde všetko bezproblémovo funguje a kde sa už len radujeme z pekne nadizajnovaných vecí.

Vrchol prišiel v momente odovzdávania Ceny za kultúrny prínos dizajnu, ktorú v spolupráci so Slovenským centrom dizajnu (SCD) udeľuje ministerstvo kultúry. Nikto z ministerstva neprišiel cenu odovzdať, na pódiu sa namiesto toho objavil riaditeľ SCD Maroš Schmidt, ktorý situáciu okomentoval, asi ako pokus o vtip, slovami: „Bol som dnes na ministerstve, nie je to také zlé, ako to vyzerá.“ A s úsmevom sa v odovzdávaní cien pokračovalo.

Napriek úpornej snahe tváriť sa celý večer, že sa nič nedeje a ceny sa odovzdávajú niekde vo Švajčiarsku, bolo z pódia cítiť akúsi vnútornú nervozitu. Akoby sa všetko odohrávalo v akýchsi potemkinovských kulisách, ktoré sa neustále nakláňajú a môžu sa každú chvíľu zrútiť. Keď to skončilo, s úľavou som si vydýchol.

Drobné gestá

Áno, pódia, na ktorých sa odovzdávajú ocenenia, nie sú námestia, často to ani nie sú priestory a podujatia, na ktoré má prístup širšia verejnosť. Ich prvoradým zmyslom nie je kultivovať politickú diskusiu, ale oceňovať a vyzdvihovať talentovaných tvorcov, tvorkyne a kolektívy. Nemôžeme od nich chcieť, aby suplovali širšie spoločenské hnutia a procesy. Ale takisto sa nemôžeme tváriť, že sa konajú vo vákuu. Ak to budeme robiť, dobehne nás to – doplatia na to inštitúcie, ktoré zostávajú ticho, a nakoniec my všetci.

Pritom vyjadrenie občianskeho postoja a vzdoru voči neprávosti môže mať rôzne podoby. Nemusí ísť o explicitné, politické prejavy, nie každý je samozrejme skúsený a dobrý rečník, a nie každý sa v takej situácii cíti komfortne. Často môže ísť o napohľad drobné gesto: niekedy stačí pred budovou štátnej inštitúcie padať na chodník, inokedy zaspievať folklórnu pieseň. Ako ukazuje príbeh Thomasa Bernharda zo začiatku tohto textu, predstavitelia vládnucej moci sa často zhrozia aj náznakov iného, abstraktného či filozofického myslenia, pretože práve kreatívne myslenie v nás aktivuje politickú imagináciu.

A tá je vždy začiatkom ich konca.