Voľné piatky možno nebudú len pre vyvolených

Kým pravicový ekonóm si dnes nevie predstaviť plošné skrátenie pracovného týždňa, a už vôbec nie bez sekania platov, ľavicový ekonóm to považuje za historickú nevyhnutnosť. Okolnosti naznačujú, že svet speje nielen do slepej uličky, ale aj k radikálnemu zlomu.

Na jeseň roku 1967 začalo približne 140 podnikov v socialistickom Československu experimentovať s päťdňovým pracovným týždňom. Súdruhovia chceli otestovať, či je možné zvýšiť efektivitu práce, a zároveň skrátením pracovného času nesiahnuť na plat zamestnanectva. Experiment uspokojil vedenie štátu. A zhodou okolností krátko po obsadení Československa vojskami „spriatelených“ krajín – od jesene 1968 začal v celom štáte platiť päťdňový pracovný týždeň s občasnými pracovnými sobotami. Muselo ubehnúť takmer polstoročie, kým sa začalo vážne diskutovať o skrátení pracovného týždňa na štyri dni. Niektoré firmy či samosprávy to už stihli otestovať, ďalšie štvordňový model skúšajú a vyhodnocujú. Najnovšie experimenty prichádzajú v čase, keď proti sebe stoja dve zásadné okolnosti.

Priveľa aj primálo pracujúcich

Na jednej strane je vysoká nezamestnanosť: v Európskej únii dlhodobo na juhu, no v posledných rokoch napríklad aj vo Švédsku či vo Fínsku. Skrátením pracovného týždňa by sa teoreticky mohli vytvoriť pracovné miesta, ktoré by obsadila časť nezamestnaných.

Na druhej strane stojí neudržateľný konzum a demografická kríza v bohatšej časti sveta. Ak pod tlakom starnúceho a už aj ubúdajúceho obyvateľstva či drancovania prírodných zdrojov klesne dopyt, padne aj výroba a nezamestnaných môže byť toľko, že ľudia budú ochotní pracovať dlhšie a za menej peňazí, len aby nejakú prácu mali.

Zároveň však platí, že zamestnávatelia dlhodobo bojujú s nedostatkom vysokokvalifikovaných či dokonca dostatočne kvalifikovaných odborníkov a odborníčok v mnohých sektoroch národného hospodárstva, vrátane služieb, pričom nejde len o často pertraktované IT alebo zdravotníctvo. Po príklady stačí zájsť do Grécka zápasiaceho dlhodobo s vysokou nezamestnanosťou (v júni 2024 sa podľa gréckeho štatistického úradu pohybovala na úrovni 9,6 percenta). Vyše desaťmiliónová krajina nariadila špecialistom a špecialistkám, ktorých a ktoré nemá kto nahradiť, dokonca šesťdňový pracovný týždeň.

Naším zámerom však nie je analyzovať možné scenáre vývoja konzumu či schopnosti obyvateľstva prekvalifikovať sa na nedostatkové profesie. Otázkou je, či a za akých okolností je možné plošne skrátiť pracovný týždeň z piatich na štyri dni.

Názory odborníkov sa v tomto smere rôznia, a to zásadne. Kým analytik pravicového Inštitútu ekonomických a sociálnych štúdií (INESS) Róbert Chovanculiak je skeptický, že by sa v súčasnosti podarilo plošne presadiť kratší pracovný týždeň, ekonomický analytik Konfederácie odborových zväzov SR (KOZ SR) Ján Košč považuje skrátenie pracovného času za historickú nevyhnutnosť.

Zlatá éra

Obaja analytici sa zhodujú v tom, že k redukcii pracovného týždňa zo šiestich na päť dní prispela vo vtedajšom Československu vyššia výkonnosť ekonomiky. „Produktivita rástla najmä z dôvodu zavádzania nových postupov a technológií, čo umožnilo vyrobiť viac tovarov a poskytnúť viac služieb s menej odpracovanými hodinami v globále,“ hodnotí v skratke Košč. „Určite pomohla postupná mechanizácia a rast produktivity,“ dodáva Chovanculiak.

Na ilustráciu postačí pár čísel. Vďaka traktorom či priemyselným hnojivám sa výnos pšenice z jedného hektára pôdy podarilo v Česku zvýšiť zo zhruba dvoch ton až na 2,4 tony v rokoch 1950 až 1965 a na 3,6 tony v rokoch 1966 až 1975. Počet dokončených bytov v Československu vzrástol zo zhruba 182-tisíc v rokoch 1956 až 1960 na takmer 280-tisíc v rokoch 1965 až 1970 (v rokoch 1976 až 1980 sa ich dokončilo dokonca 415-tisíc). Priemerná cena ropy, ktorá poháňala stroje nahrádzajúce lopotu ľudských rúk, klesla v celosvetovom meradle z viac ako 30 dolárov za barel v roku 1960 na približne 26 dolárov za barel v roku 1970.

Chovanculiak i Košč sa zhodujú tiež v otázke pôvodu myšlienky – a to, že kratší pracovný týždeň sa rozšíril zo Západu. „V kapitalistických krajinách bol prechod na päťdňový pracovný týždeň viac postupný a evolučný proces. Napríklad už v roku 1926 ho vo svojich fabrikách zaviedol Henry Ford. Takto postupne klesal odpracovaný čas zamestnancov v rôznych krajinách počas celého 20. storočia,“ poznamenáva analytik INESS.

Odborník KOZ SR dopĺňa, že Francúzi zaviedli päťdňový pracovný týždeň hneď po skončení vojny v roku 1945. „Zvyšok západoeurópskych krajín sa pridal najmä v 60. rokoch minulého storočia, keď vypukli sociálne nepokoje a protesty, a socialistický tábor následne musel reagovať, pretože svojmu obyvateľstvu tvrdil, že socializmus/komunizmus je najpokrokovejší systém – a pritom už takmer celá Európa robila len päť dní v týždni,“ vysvetľuje Košč.

Analytik Chovanculiak zároveň upozorňuje, že zrušenie práce počas soboty sa v našich končinách nezaobišlo bez čiastočného krátenia mzdy či iných negatív. „Časť nákladov dopadla na ľudí, ktorým klesli reálne mzdy. V komunistickom Československu s administratívne stanovovanými cenami a nedostatkovou ekonomikou je však ťažšie to spozorovať. Ľudia museli možno dlhšie stáť v radoch alebo sa na niektorých častejšie nedostalo, ale tieto efekty sa rozpustili v každodennej všednosti socialistického života,“ konštatuje.

Málo detí, „veľa“ seniorstva, nedostatočná produktivita

Každý z oslovených ekonómov vidí problém skrátenia pracovného týždňa v niečom inom.

Chovanculiak je skeptický v otázke plošného zrušenia piateho pracovného dňa za súčasných okolností. Poukazuje najmä na radikálny pokles pôrodnosti a tempo rastu životnej úrovne. „Hlavný rozdiel je v demografii. V súčasnosti začína ubúdať ľudí v produktívnom veku a rastie počet ľudí v dôchodkovom veku.“

Štatistiky ukazujú, že obyvateľstvo prakticky v celej severnej časti zemegule odkladá manželstvo i rodičovstvo do neskoršieho veku. Zároveň klesá počet novonarodených detí a primárne bohaté ekonomiky čelia až na výnimky demografickej kríze. Ekonómovia vypočítali, že na udržanie populácie treba udržať pôrodnosť na úrovni 2,1 dieťaťa. No takzvaný fertility rate klesol v USA v roku 2023 na 1,6, vo Veľkej Británii na 1,4, na Slovensku na 1,6 a napríklad v Južnej Kórei len na 0,7 dieťaťa. V Taliansku, Španielsku, Japonsku či v Rusku, a to i pred rozpútaním plnoformátovej vojny na Ukrajine, sa proces už dostal do fázy, keď počet pohrebov prevyšuje pôrody.

Pokiaľ ide o rast bohatstva, cena spomínanej kľúčovej energetickej suroviny – ropy – stúpla v roku 2023 na približne 74 eur za barel (v rokoch 2011 a 2012 sa držala dokonca nad 99-timi eurami). Jej zdroje sa budú postupne vyčerpávať, čo by sa mohlo odraziť na ešte vyššej cene. Spaľovanie ropných produktov navyše devastuje planétu a postupne mení mnohé regióny na neobývateľné územia. Východiskom zo slepej uličky sú obnoviteľné zdroje energie. Tie sú však zatiaľ menej výkonné než energetické „konzervy“, ktoré príroda vytvárala milióny rokov v podobe uhlia, ropy a zemného plynu. Cena ostatne menovanej sa pred plynovou krízou vyvolanou kremeľským diktátorom Vladimirom Putinom v závere roka 2021 držala pod hranicou 30 eur za megawatthodinu (MWh). V druhej polovici roka 2024 vyskočila nad hranicu 40 eur za MWh, no bola stále nižšia ako cena energie produkovaná vetrom na pevnine (odhadovaná priemerná cena približne 50 za MWh) či slnkom (60 eur za MWh).

V praxi to znamená, že náklady, ktoré majú priamy dosah na zaopatrenie nevyhnutných potrieb, ako sú strava či bývanie, rastú, no efektivita až tak nie. Chovanculiak je presvedčený, že „produktivita práce a bohatstvo ľudí stále nevzrástli na takú úroveň, aby sme sa postupne priblížili k štvordňovému pracovnému týždňu“.

Nekonečný apetít 

Expert odborárskej organizácie Košč upozorňuje na nekonečný apetít ľudstva hladného po nových výdobytkoch a pôžitkoch. „Problémom je rast spotreby a konzumu, ktorý najväčším spôsobom limituje snahy o skracovanie pracovného času,“ zdôrazňuje.

Jednoducho, ak by sa ľudia uspokojili s tým, čo mali k dispozícii v 50. či 60. rokoch 20. storočia, nebolo by ani zďaleka potrebné produkovať toľko, ako v súčasnosti. K práčke či chladničke sa však medzičasom zaradili ako štandardná nevyhnutnosť televízor, auto, počítač či mobilný telefón, nehovoriac o väčších bytoch, „povinnom“ víkendovom cestovaní alebo letnej dovolenke pri mori. Hoci to neplatí plošne pre väčšinu obyvateľstva Slovenska, väčšina po tom túži.

Naše rastúce a nezriedka úplne nadbytočné potreby majú priamy dosah na tvorbu pracovných miest. V prvom kvartáli roka 2024 pracovalo podľa výberového zisťovania Štatistického úradu spomedzi 2,6 milióna našincov viac ako 644-tisíc ľudí v priemysle. Zamestnanectvo za výrobnými pásmi fabrík tak tvorilo najväčšiu skupinu pracujúcich. Ďalších takmer 272-tisíc ľudí pôsobilo v stavebníctve. Pre porovnanie, v poľnohospodárstve, lesníctve a rybolove našlo uplatnenie 63-tisíc mužov a žien, vo vzdelávaní 214-tisíc a vo veľkoobchode a maloobchode 315-tisíc pracujúcich.

Práve pre jedno z rozhodujúcich priemyselných odvetví na Slovensku – automobilovú výrobu – by bolo podľa Chovanculiaka skrátenie pracovného týždňa ťažko prekonateľným problémom. A to aj v prípade, že by sa zamestnanectvu znížila mzda: za deň voľna o pätinu. „Výsledkom by bolo, že životná úroveň by klesla o viac ako 20 percent. V realite k tomu musíme pripočítať aj problém nájsť dodatočných 20 percent zamestnancov. To je dnes pre automobilky nemožná úloha,“ tvrdí.

Oslovení zástupcovia samotných automobiliek reagovali zdržanlivo na otázku, či by zvládli prechod na štvordňový pracovný týždeň, ak by zamestnanci súhlasili so znížením platov. „Táto téma je pre mnohé sektory skôr v hypotetickej rovine, a to z viacerých dôvodov, ako sú napríklad technológia výroby, nedostatok pracovnej sily,“ uviedol hovorca Tomáš Potoček z Kia Slovakia, ktorá zamestnáva na Slovensku približne 3800 ľudí.

Tretí svet a dlhy

Neprehliadnuteľným fenoménom v úvahách o skrátení pracovného týždňa ostáva situácia v Afrike, Južnej Amerike a mnohých štátoch Ázie. Neľudské pracovné podmienky v textilných fabrikách v Bangladéši viedli k takým tragédiám, že z času na čas ich zaznamenali aj svetové médiá. A to bola iba špička ľadovca vytŕčajúceho nad pomyselnou hladinou celosvetového pracovného trhu, pod ktorou tikajú časové bomby napríklad v podobe migrujúceho zamestnanectva, otrockej práce (osobitne detí) či obchodu s ľuďmi.

Pre lepšiu predstavivosť si dovolíme ponúknuť iba niekoľko faktov. Vo Vietname pracujú tamojší obyvatelia aj 17 hodín denne a neraz i v sobotu a nedeľu. V roku 2020 bolo podľa správy UNICEF vo svete nútených pracovať približne 160 miliónov detí. Na rozdiel od Európy, Číny či Japonska čelia napríklad Nigéria, Egypt alebo Pakistan naďalej populačnej explózii nehovoriac o nedostatočnom či nefunkčnom vzdelávacom systéme, čo znamená ďalšie zdroje ľahko ovládateľnej pracovnej sily.

Po vypuknutí hospodárskej krízy v roku 2008 sa situácia výrazne zhoršila aj v krajinách, ktoré mali ambície doháňať najbohatšie štáty – napríklad v Rusku, Brazílii, Turecku alebo Indii. Ruské HDP v prepočte na obyvateľa dosiahlo podľa Svetovej banky vrchol v roku 2013 na úrovni necelých 14 400 dolárov. Na túto úroveň sa hospodárstvo nevrátilo ani po rozpútaní vojny na Ukrajine a „nafúknutí“ HDP neudržateľnou zbrojárskou výrobou.

Turecké HDP sa síce zdvihlo z necelých 10-tisíc eur na hlavu v roku 2008 na takmer 12-tisíc eur v roku 2023, no ide o malý posun a tamojšie obyvateľstvo už viac než dva roky drví inflácia niekedy presahujúca 70 percent. Zaostávanie spomínaných štátov výstižne ilustruje nárast HDP Slovenska. V prepočte na obyvateľa sa zdvihlo zo 17-tisíc eur v roku 2008 na vyše 22-tisíc eur v roku 2023.

Jasať však rozhodne nemôže ani Západ. Ekonomiky síce rastú, no ešte rýchlejšie rastú dlhy, ktoré ekonomický rast udržujú. HDP USA stúplo z približne 44-tisíc eur na hlavu v roku 2008 na takmer 74-tisíc eur v roku 2023. Avšak verejný dlh sa vyhupol z necelých 29-tisíc na obyvateľa na viac než 84-tisíc eur. Slovenský verejný dlh stúpol v rovnakom období v prepočte na obyvateľa z menej než 4000 eur na približne 13-tisíc eur.

Pre vyvolených alebo pre každého?

V takomto prostredí sa v bohatších krajinách sveta začalo experimentovať so skracovaním pracovného času a neskôr aj so skracovaním pracovného týždňa. V roku 2014 sa objavila správa, že radnica švédskeho Göteborgu umožní časti zamestnanectva odpracovať len šesť hodín denne bez krátenia platu, aby zistila, aké to bude mať výsledky. V roku 2018 pribudla informácia, že novozélandská firma Perpetual Guardian zaviedla štvordňový pracovný čas a vraj sa osvedčil natoľko, že ho bude uplatňovať natrvalo. V roku 2023 sa hovorilo o skracovaní pracovného času na štyri dni v Portugalsku, v roku 2024 preletela médiami zmienka o podobnom testovacom programe v 45-tich firmách v Nemecku.

O jednoznačných výsledkoch zatiaľ nepočuť a trend akoby dával za pravdu skôr analytikovi pravicového inštitútu Chovanculiakovi. Z jeho odpovedí vyplýva, že predpokladá skôr pozvoľné zmeny a len v niektorých profesiách. „Počas 20. storočia klesal počet odpracovaných hodín z úrovni okolo 3000 hodín do roka na dnešné úrovne okolo 1500 hodín a tento pokles pokračuje aj v 21. storočí. Napriek tomu, že politicky oficiálne nikto nezaviedol štvordňový pracovný týždeň, tak od 60. rokov neustále klesá počet odpracovaných hodín,“ argumentuje.

Analytik INESS predpokladá stret dvoch dlhodobých a stabilných trendov, ktoré idú proti sebe. „Na jednej strane je to viac ako storočie trvajúci proces skracovania pracovnej doby, vyplývajúci z nárastu produktivity práce a bohatstva ľudí. Na druhej strane je to negatívny demografický vývoj, ktorý znamená, že klesá počet ľudí v produktívnom veku a zároveň rastie počet ľudí na dôchodku,“ konkretizuje dôvody.

Analytik KOZ SR Košč je napriek okolnostiam presvedčený, že skrátenie pracovného času je nevyhnutné. Odmieta tiež možnosť, že by sa ruka v ruke s rozširovaním voľných dní museli znižovať mzdy. „Ani v roku 1918, keď sa v Československu zavádzal osemhodinový pracovný čas, ani v roku 1968, keď sa menil šesťdňový pracovný týždeň na päťdňový, sa nekrátili mzdy. Nekrátili sa nikde na svete, kde dochádzalo a dochádza ku skracovaniu pracovného času.“ Ak by sa podľa neho siahlo na mzdy, nešlo by už o skracovanie pracovného času, ale o skrátené úväzky. A tie už dávno fungujú.

Praktické riešenia

Analytik KOZ SR Košč je presvedčený, že napríklad reštaurácia či obchod by mohli zachovať prevádzkové hodiny aj bez prijatia nových pracujúcich. „Môžu zmeniť pracovné postupy, môžu zmeniť technológie, môžu zaviesť mnohé ďalšie iné inovácie. Mnohé firmy tieto zmeny robia dlhodobo a kontinuálne.“

Skrátenie pracovného času pre väčšinu pracujúcich považuje za možnú aj pri zachovaní miezd. Za spochybňovaním tohto kroku vidí ekonomické think tanky a niektorých zamestnávateľov.

„Názov mojej knihy, ktorú som k tejto téme napísal, som začal slovom (R)evolúcia. A tým som chcel vyjadriť, že ak túto zmenu neprijmeme ako nevyhnutnosť a neuskutočníme ju ako prirodzený vývoj (evolúciu), tak k tomu určite dôjdeme nejakou revolučnejšou cestou. Takže, buď čoskoro začneme s touto zmenou experimentovať ako v 60. rokoch minulého storočia v ČSSR a na základe toho zavedieme zmenu, alebo spoločnosť dotlačí politikov k tomu, aby prijali legislatívnu zmenu,“ zdôraznil.

Napriek technologickému pokroku (technológie potrebujú energiu) zostávajú visieť nad plošným skracovaním pracovného týždňa – bez zníženia miezd, poklesu životnej úrovne či aspoň dobrovoľnej a uvedomelej redukcie vlastných potrieb – otázniky. A nejde len o takú „drobnosť“, ako skôr o to, kto v súčasnej demografickej kríze nahradí už aj tak chýbajúcich lekárov, lekárky, zdravotné sestry a zdravotných bratov, ktorí a ktoré tiež majú právo na kratší pracovný čas.

Nespochybniteľným faktom však je, že ľudstvo vyčerpalo prírodné zdroje planéty do takej miery, že prudší rast životnej úrovne je na celosvetovej úrovni neudržateľný. Úplne inou otázkou je, či je nevyhnutný. K tomu treba pripočítať demografickú krízu v bohatšej časti sveta verzus demografickú explóziu v tej chudobnejšej. Opomenúť nemožno ani starnutie obyvateľstva, ktoré zvyčajne potrebuje omnoho viac zdravotníckych či sociálnych služieb, ale výrazne menej nových mobilov, áut alebo viacizbových nehnuteľností, čo bude mať dopad na dopyt, a tým pádom aj výrobu a služby. V kombinácii s gigantickými dlhmi tak môže byť západný svet napokon donútený k takým rozsiahlym zmenám, popri ktorých bude „voľný piatok“ vyznievať len ako kozmetická úprava.

Autor je novinár, ktorý sa venuje ekonomike a ekológii

Text vznikol s podporou nadácie Rosa Luxemburg Stiftung, so zastúpením v Českej republike.