Ukrajinský Robinson: 46 dní za nepriateľskou líniou

Ruský vojak, ktorého zastrelil, mal vo vrecku denník. Volodymyr z neho vytrhol stránky s Rusovými zápiskami a začal si písať vlastný. Poznamenal si napríklad to, ako zabitému Rusovi zobral tri konzervy šunky a bolo to jeho jediné jedlo na tri týždne. Ako si ošetroval ranu po odseknutom prste. Ako sa s myšami delil o potraviny. Ako uvažoval, že v noci prebehne k svojim, ale vedel, že pole bude pravdepodobne zamínované a keď sa plazil okľukou, zablúdil. Ako pil vlastný moč. Lebo práve vďaka tomu sa mu podarilo prežiť. Volodymyr Sergejevič Gudim, callsign (vojenské meno, pozn. red.) Tichon, je ukrajinskou vojnovou verziou Robinsona. Pri ústupe svojej jednotky sa ocitol za frontovou líniou, na pozíciách, ktoré dobyli Rusi. Prežil tam 46 dní.

Na svojom mieste

Domov do Chersonu sa vrátil len 10. februára 2024, deň pred naším stretnutím. Takmer sedem týždňov bol v nemocnici, museli mu amputovať nohu v členku. Doma má už aj medailu Hrdina Ukrajiny. „Hrdina som vlastne preto, lebo som neušiel, ale zostal na svojom mieste,“ hovorí 54-ročný muž.

Sedíme v byte jeho mamy Tatiany, je tu aj sestra Angela a švagor Sergej. Volodymyrova žena sa už dávnejšie odsťahovala do Poľska, dospelý syn žije v Česku.

Volodymyr pracoval na železnici. No mal už skúsenosť s vojnou – v 80. rokoch minulého storočia bol ako vojak základnej vojenskej služby v Afganistane. Patril k tankistom. Ocitol sa v situácii, keď musel prežiť dva mesiace v tanku zasypanom snehom. Možno aj to mu o štyri dekády neskôr pomohlo zvládnuť situáciu za nepriateľskou líniou.

Do vojenkomatu, ako tu hovoria úradu územnej vojenskej správy, sa dobrovoľne prihlásil hneď v deň ruskej invázie do Ukrajiny – 24. februára 2022. Odmietli ho. Dôvod? „Zle počuje, zle vidí, zle rozpráva,“ konštatuje sestra Angela. „A je starý.“

Cherson čoskoro obsadili Rusi. V novembri 2022, hneď po oslobodení mesta, išiel Volodymyr do vojenkomatu znovu. Chcel brániť svoju krajinu. Tentoraz mu to už vyšlo. Absolvoval výcvik na Ukrajine a v Nemecku – na pamiatku visí v obývačke fotografia na plátne, ktorú mu dal vyrobiť syn. A išiel na front. Bol dvakrát ranený. Vždy sa vrátil k svojej jednotke.

Dvanásť zabitých

Bojovali práve pri Kliščijivke, necelých desať kilometrov od Bachmutu. Volodymyr si pamätal, že pri presune na pozície prekročili železničnú trať. Boje boli ťažké. Volodymyrova jednotka sa bila v prvej línii. Muži, ktorí ich mali vystriedať, ani nemohli doraziť. „Potom Rusi zaútočili. Videl som, ako idú vpred a že sa dostávam do obkľúčenia. Ešte som mohol ujsť, ale zostal som,“ vysvetľuje. Všetci jeho spolubojovníci padli. On si v zákopoch našiel bezpečné miesto a skryl sa. Bolo 1. novembra 2023.

Volodymyrova myšlienka bola čakať v tyle nepriateľa, kým sa Ukrajinci pokúsia o protiútok, a potom im pomáhať paľbou Rusom do chrbta. Munície mal v zákopoch dosť. Ešte 7. novembra mal pocit, že zbadal dvoch ukrajinských vojakov na susednej pozícii. O deň neskôr boli všade okolo Rusi. Ukrajincov nikde nevidel a od 4. novembra nemal so svojimi ani rádiové spojenie.

Volodymyr sa ukryl dobre: Ruskí vojaci o ňom netušili. Nepriatelia sa pritom občas pohybovali priamo v blízkosti jeho zákopu. „Ak bol Rus jeden alebo dvaja, trúfol som si na nich. Do väčšej skupiny som sa nepúšťal. Dvoch by som dokázal zabiť, ale tretí či štvrtý by mohol zabiť mňa,“ objasňuje Volodymyr jednoduchú matematiku. Prví, ktorých zabil, skočili k nemu do zákopu, keď začalo ostreľovanie. „Skočili, aby sa skryli – a Vova tam!“ zasmeje sa švagor Serjoža. „Dobrý deň – a hodil do nich granát.“ Volodymyr ich zabil. Takto postupne zabil dvanásť mužov.

Rusi mali vždy pri sebe veľa cigariet. A keďže Volodymyr je tuhý fajčiar, hodili sa mu. No potreboval aj vodu a jedlo. „V zákopoch už nebolo nič. U jedného Rusa som našiel prídel obhryzený myšami. To, čo ohlodali, som odrezal a zvyšok dojedol.“ Vodu si zbieral malou lyžičkou ráno z rosy alebo z mlák po daždi. Keď pršalo, rozprestrel pršiplášť, aby vodu zachytil. Nemal k dispozícii nič, čím by ju vydezinfikoval alebo prevaril, ale veril, že to bude v poriadku.

Vytrhnuté strany

U jedného zabitého Rusa našiel malý zápisník. Denník. „Vytrhol som jeho strany a začal som si písať vlastný denník,“ približuje Volodymyr. Občas videl lietať drony. „Skrýval som sa pred nimi. Nevedel som, či sú naše alebo ruské. Keby ma spozorovali Rusi, doplatil by som na to životom.“

Skrýval sa tak dobre, že ho neobjavili ani Ukrajinci. Rodine oznámili, že je nezvestný. „Ale s tým, že bol v ťažkých bojoch a nech veľmi nedúfame, že ešte žije,“ rozplače sa mama Tatiana.

V polovici novembra 2023 sa začalo ochladzovať. Keď nasnežilo, bola síce zima, no Volodymyr aspoň jednoduchšie získal vodu. Uvažoval, že prebehne k svojim. Vychádzal v noci a hľadal cestu. Bol si istý, že pole bude zamínované, je to veľká otvorená plocha. Plížil sa okolo. Raz natrafil na železničnú trať. Keď ju prechádzal už tretíkrát, uvedomil si, že určite nejde správne. Podarilo sa mu vrátiť do svojho zákopu. „Ale ani na okamih som nepochyboval, že to celé prežijem,“ zdôrazňuje.

Prišiel 23. november 2023. Opäť sa pokúsil vyjsť von. Rusi však boli neďaleko. Dvaja vojaci ho zbadali. Bežal sa skryť, oni za ním. Skočil do zákopu. Nasledovali ho. Jedného dorazil automatom, do druhého hodil granát. Nevie, či to boli črepiny po výbuchu jeho granátu alebo Rus po ňom hodil vlastný granát, ale prišiel o ukazovák na pravej ruke a zranili nohu v členku, na kolene aj na bedre.

Čiapka s trojzubcom

O deň neskôr sa doplazil naspäť. Dvaja Rusi boli mŕtvi. Mali pri sebe lekárničku a tri konzervy šunky. „To bolo moje jediné jedlo na nasledujúce tri týždne.“ Neskôr v nemocnici sa lekári čudovali, ako si Volodymyr dokázal ošetrovať ranu na ruke celý mesiac tak, že sa mu tam nedostala infekcia. „Vďaka Rusom som mal k dispozícii všetko,“ vysvetľuje. „Ranu som si dezinfikoval a preväzoval.“

S poranenou nohou sa už nemohol hýbať po okolí. Aby prežil, pil vlastný moč. Noha puchla. Prsty mu očerneli. Gangréna. Volodymyr vedel, že je to zlé. Ležal v zákope. Počul Rusov, ako chodili okolo. Snažil sa byť potichu. Spoločnosť mu robil okrem denníka guľomet. Kým čakal na svojich, usiloval sa ho udržiavať v chode. „Rozobral som ho a vyčistil som hlaveň, no s odtrhnutým prstom som ho nedokázal zložiť naspäť,“ dodáva.

Dvadsiateho druhého decembra 2023, na 46. deň za nepriateľskou líniu, počul vonku zvláštne zvuky. Rusi sa sťahovali z pozícií. Dúfal, že nájde nejaké jedlo, tak sa vyplazil von. Zrazu niekto zakričal: „Poď sem!“ Rýchlo sklonil hlavu a cítil, ako ponad ňu zasvišťala guľka. „Pochopil som, že kričia na mňa, ale nevedel som, či Rusi, alebo naši.“ So zranenou nohou veľmi utekať nemohol. Ďalšie guľky už neprileteli. „Chlapci mi neskôr povedali, že sa mi posunula prilba dozadu a pod ňou videli čiapku s ukrajinským trojzubcom, tak vedeli, že som ich a prestali na mňa strieľať.“

Obdivuhodne chladná myseľ, ktorú si Volodymyr po celý čas zachoval, mu zachránila život. Vedomie, že ani na sekundu nezapochyboval o tom, že sa vráti domov. Jediné, čo nechcel, bolo dostať sa do plynu, do ruského zajatia.

Za 46 dní schudol zo 75 na 60 kilogramov. Keď ho previezli do stabilizačného bodu, zbadal vianočný stromček. Pochopil, že všetko je v poriadku. Odtiaľ ho viezli do nemocnice v Kostantinivke, potom do Dnipra. Tam mu nohu amputovali. Presne na Vianoce, 25. decembra 2023, ktoré Ukrajina prvýkrát slávila po novom, podľa západného kalendára. „Alebo po starom,“ smeje sa Volodymyr. „Kedysi sme ich slávili spolu s vami, potom nás ruská vlasť prinútila prijať jej kalendár.“

Na dlani bez prsta

„Vova, Vova, volá ti mamka!“ kričali na Volodymyra spolupacienti v nemocnici. Konečne si opäť nabil mobil a Tatiana, ktorá celých sedem týždňov volala na hluché číslo, počula v telefóne zvonenie. Konečne mohla hovoriť so synom. Na Nový rok cestovali aj s Angelou za Volodymyrom do Dnipra.

Neviem, ako sa ho opýtať, či mu bolo ťažko z toho, že prišiel o nohu. Volodymyr opäť reaguje pragmaticky: „Nie. Vedel som, že sa nedá zachrániť. Mal som v nej gangrénu, namiesto prstov som mal uhlie.“

Ukazuje mi medailu Hrdina Ukrajiny. Na dlani bez jedného prsta. Pri chôdzi používa barle, čaká ho rehabilitácia, učenie na protézu. Potom chce byť opäť užitočný armáde. „Čo horšie ešte môžem prežiť?“ pýta sa.

Chcem vedieť, čo cíti k Rusom. Odpovedá najprv Volodymyrov švagor Serjoža. Chvíľu nedokáže ovládnuť emócie. Rusi mu zničili dom neďaleko Antonivského mosta. Bol to dom s veľkou záhradou a bazénom, ktorý s Angelou budovali celý život. Schádzala sa tam rodina, priatelia, dom si pamätal veľa šťastných chvíľ. „Neodpustím a nezabudnem,“ kričí. „Napadli našu zem, toľkých pozabíjali, povraždili deti, nie sú to ľudia. Dobrých ľudí tam niet.“

Volodymyrova sestra Angela si spomína, ako ešte v roku 1984 pricestovala za prácou do Moskvy a keď zistili, že je z Ukrajiny, označili ju za chochoľku. Prvýkrát počula to slovo. „Zachráňme Rusko, chochli idú,“ utkvelo jej v pamäti. „Neodpustíme a nezabudneme,“ hovorí. „Alebo odpustiť možno, no zabudnúť nie. Veď sme boli jedna krajina, hovorili sme tým istým jazykom, tvrdili, že sme bratia…“

Volodymyr upokojuje Serjožu. „Všetci Rusi nie sú na vine. Ani v druhej svetovej vojne neboli vinní všetci Nemci, ale fašisti. Ani v Rusku dnes nie sú všetci rovnakí. Aj tam sú dobrí a zlí. A zlí sú tí, ktorí rozdúchavajú túto vojnu.“

Autorka je reportérka, fotografka a videožurnalistka. Pracovne s fotoaparátom precestovala desiatky krajín. Napísala knihy Dunaj – rieka príbehov a Humans – 30 tvárí lepšieho Slovenska. Zaujímajú ju príbehy konkrétnych ľudí žijúcich na rôznych miestach sveta vrátane konfliktných oblastí, krajín s komplikovaným medzinárodným statusom či regiónov zasiahnutých krízou alebo katastrofou.

V rámci projektu Perspectives si k téme vojny na Ukrajine môžete prečítať aj tieto texty či vypočuť podcasty z partnerských médií:
Filip Rudnik: Dwa lata wojny – pewność Kremla, defetyzm Zachodu (Kultura Liberalna)
Daryna Melashenko: Sirény v noci: Co dělá poplach s naší psychikou (revue Prostor)
Galyna Ostapovets: Jak Rusko každý den pustoší ukrajinské pohraničí (revue Prostor)
Oleh Kotsarev: Makrosnímky: Buča plná kontrastů (JÁDU)
Kristína Harmaňošová: „Ľudia chcú zo seba dostať svoje príbehy a emócie“ (JÁDU)
Peggy Lohse: Leto bolesti. Vojnová každodennosť na Ukrajine (JÁDU)
Serhiy Demchuk: Ukrajina je dnes amputačné centrum (JÁDU)
Oksana Shchur: Nad oponami. Ukrajinští umělci/umělkyně v exilu (JÁDU)
Tetyana Hrubenyuk: Prosiłam matkę, żeby zapomniała o dziecku, które miała, bo jej syn wróci z wojny jako kto inny (Kultura Liberalna)
WOJCZAL: Czy Ukraina jest niewdzięczna ? (Kultura Liberalna)
Witold Jurasz: Konflikt Ukraina – Polska. Zboże i embargo – kto ma racje? (Kultura Liberalna)
Aurelija Babinskienė: Lietuvoje besikuriantys ukrainiečiai: baiminamės, kad netrukus galime netekti darbo [Ukrainians setting up in Lithuania: we fear we may soon lose our jobs] (Bendra.lt)
Karolis Vyšniauskas: „Šitaip moteris paima ginklą.“ Eglė Murauskaitė apie moteris – karo nusikaltėles [„This is how a woman takes a weapon.“ Eglė Murauskaitė about women – war criminals] (NARA)