Trieda plná feministiek, Gabčík ako fašista. Čo som zistil na ceste po slovenských stredných školách

Tomáš Hučko27. septembra 2023820
Foto: Tibor Czitó

V podzemnej sále prešovského klubu Stromoradie sedí asi dvadsať ľudí. Je nedeľa večer a v rámci koncertnej série Tepláreň vystupuje speváčka Katka Koščová. V posledných týždňoch čelila nevídanej vlne nenávisti len preto, že uverejnila video, v ktorom otvorene pomenovala svoje volebné preferencie: bude voliť progresívnu, prozápadnú politickú stranu. Medzi pesničkami robí pauzy a hovorí o neznášanlivosti medzi ľuďmi, krehkom postavení menšín, nenávisti na sociálnych sieťach. „Sára šla s Jákobom a nik ich viac nevidel, Sára šla s Jákobom, nik ich viac nevidel…,“ spieva na záver koncertu v piesni Čo zostane. Mám zimomriavky, pocit, ktorý zažijem v najbližších dňoch niekoľkokrát. Do volieb ostávajú dva týždne.

Na druhý deň ráno sa pred budovou Evanjelického kolegiálneho gymnázia v Prešove stretávam s členmi hudobného zoskupenia Dystopic Requiem Quartet, huslistami Davidom Danelom a Annou Veverkovou, violistom Adamom Pechočiakom, čelistom Andrejom Gálom a skladateľom a dušou celého projektu – Mirom Tóthom. O niekoľko minút sa do impozantnej historickej knižnice kolégia nahrnie asi dvesto študentiek a študentov miestnych gymnázií, ktorí si vypočujú skladbu Black Angels Song.

Konečne na školách

Miro Tóth ju napísal na počesť Vojtecha Gála, otca filozofa Egona a sociológa Fedora Gála. Vojtech Gál zomrel v posledných dňoch druhej svetovej vojny, počas pochodu smrti z koncentračného tábora Sachsenhausen. „Doteraz sme skladbu hrali v kultúrnych centrách a na festivaloch, pre ľudí, ktorým je všetko jasné. Nápad ísť do škôl nám vnukol Egon Gál, vraj tam je to najviac potrebné. A mal pravdu,“ súhlasne prikyvuje Tóth.

Som zvedavý, ako na študentov a študentky skladba zapôsobí. V pôvodnej podobe má dve časti, akustickú a elektronickú, a trvá takmer hodinu. V školách zaznie len druhá časť: trýznivá zmes elektronickej a živej hudby. Dvadsaťpäť minút čistej hrôzy z holokaustu. Ako to prijmú mladí ľudia, o ktorých sa zvykne hovoriť, že sa dokážu sústrediť nanajvýš na niekoľkosekundové video na TikTok-u? Prekvapivo dobre. Nikto si za celý čas neskontroluje mobil, nikto si nešepká so spolusediacim kamarátom či kamarátkou. A hoci vidieť, že tento typ hudby je pre študentstvo novým zážitkom, udržia po celý čas pozornosť.

Foto: Tibor Czitó

Tá sa však rozbije v momente, keď doznie posledný tón skladby. Namiesto ticha, ktoré by sa po silnom katarznom zážitku žiadalo, vtrhnú z ulice do knižnice megafónom zdeformované hlasy. „Táto vojna je len zámienkou Západu na boj proti našim slovanským bratom,“ ozýva sa spod okien kolégia. Keď sa študenti vyvalia na ulicu, naskytne sa im pohľad na skupinku seniorov zhromaždených rovno oproti dverám školy, pred budovou poľského honorárneho konzulátu. Zväčša predstavitelia a priaznivci strán Vlastenecký blok a Komunistická strana Slovenska (KSS) protestujú proti dodávkam poľských zbraní na Ukrajinu. Slovo si berie vedúci okresného výboru KSS, dôchodca Michal Mamrilla. Hlása, že vojna je dielom západných kapitalistov, ktorí ohrozujú Rusko. Následne sa z reproduktora ozve pieseň Nie, svojich synov vám nedám, do ktorej sa účastníci protestu snažia trafiť svojím spevom. Darí sa im to so striedavým úspechom. Študenti stoja niekoľko metrov od nich, pijú kávu z papierových téglikov a niektorí si akciu nahrávajú na mobil.

Potom sa vrátia do kolégia, kde ich čaká druhá časť programu: prednáška riaditeľa Múzea holokaustu v Seredi Martina Korčoka a diskusia s Petrom Chudým, ktorého mama a stará mama prežili koncentračný tábor. Po diskusii očakávam otázky študentov, ale v hľadisku panuje ťaživé ticho. Neskôr sa na to pýtam pána Chudého. „Podobné diskusie robím po celom východnom Slovensku. Niekedy sa študenti pýtajú viac, inokedy menej. Aj tu sa pýtali, ale až po debate. Prišli za mnou a chceli vedieť, aký má židovská obec postoj k LGBTI komunite. Povedal som im, že sme, samozrejme, tolerantní k všetkým menšinám, veď inak by sme šli sami proti sebe,“ vysvetľuje.

Po obede sa presúvame do Michaloviec. Po ceste míňame volebné bilbordy Republiky a ĽSNS, vyskakujú na nás na každom rohu. Pred očami nám defilujú sľuby, vyhrážky aj varovania: urobíme poriadok v osadách, neverte médiám, radšej rebel ako otrok, vystúpime z EÚ a NATO… V rómskej osade na okraji Sečoviec sa zas na polorozpadnutej budove vyníma bilbord SASky: zaistíme ekonomický rast.

Pod bustou Lenina

V Michalovciach som ešte len necelú polhodinu. Práve som sa ubytoval v hoteli a prechádzam centrom mesta, keď okolo mňa preletí rómsky chlapec, vytrhne zo stojana pred obchodom s oblečením pár kusov šiat a uteká ďalej. Vzápätí sa na pešej zóne objaví policajné auto, ktoré ho prenasleduje. Nerozumiem, kde sa tak rýchlo vzalo. Chlapec odhadzuje oblečenie, auto flekuje s hlasným škrípaním bŕzd. Otvoria sa dvere, vyskočia dvaja policajti a po pár metroch, v úzkej uličke, chlapca dobehnú a naložia do auta. Prechádzam okolo dvoch kusov oblečenia z obchodu so zľavneným tovarom, ležiacich na ulici. Akú majú hodnotu? Pár eur. A výrobnú? Snáď niekoľko centov. Policajné auto potichu odchádza.

Večer sa stretávam s organizátormi v reštaurácii. Sme hladní, viac pozeráme do jedálneho lístka než po okolí. Až keď dojeme, všimneme si, že sedíme pod vlajkou americkej Konfederácie. „The South will rise again,“ stojí na nej veľkými písmenami. S chvatom odchádzame. Radi by sme však pokračovali v rozhovore, vydáme sa preto do najbližšej krčmy pri hoteli. Keď k nej prídeme, na bočnej strane terasy zbadáme veľký volebný plagát Republiky. Niekoľko ľudí z tímu sa otočí a nasmeruje si to do hotelového baru. Rozumiem im. Keďže celý deň hovoríme, pred študentami i medzi sebou, o potrebe dialógu medzi názorovými tábormi, nedá mi to a prehovorím troch členov hudobného kvarteta i oboch zvukárov, aby šli so mnou do podniku.

Foto: Tibor Czitó

Sedíme v miestnosti s drevenými stolmi, pokrytými červenými obrusmi s dierami po cigaretách. Steny zdobí eklektický mix fotografií, obrazov a sošiek. Vedľa seba visia čierno-biele fotky starých Michaloviec, maľby Zemplínskej Šíravy, odznaky Jednotného roľníckeho družstva (JRD) a busta Lenina. V rohu vlajka Sovietskeho zväzu. Za výčapom stojí majiteľ podniku, šesťdesiatnik Michal. V maskáčových nohaviciach a tričku motorkárskeho gangu s vycerenou lebkou. Spočiatku si nás podozrievavo obzerá. Keď sa však spýtame na fotky na stenách, rozhovorí sa o Michalovciach, usmeje sa a nenútene si k nám prisadne. Je to hrdý lokálpatriot.

Akoby to inak ani nešlo, o pár minút sa už rozprávame o politike. Nasleduje neprekvapivý repertoár názorov, s akými sa stretnete na každom proruskom konšpiračnom webe. Prekvapivý je však spôsob, akým spolu komunikujeme. Neskáčeme si do reči, a Michal, hoci nesúhlasí, si vždy vypočuje naše názory, potom pomerne konzistentne odpovedá. Občas zvýši hlas, ale nikdy sa neuchýli k vulgárnostiam. Niekedy dospejeme dokonca k názorovej zhode, napríklad v otázke potreby ochrany miestnej prírody či podpore udržateľného poľnohospodárstva. Keď sa lúčime, všetkým je jasné, že na väčšine vecí sa nezhodneme, ale neodchádzame ako nepriatelia. Michal nám s úsmevom podáva ruku. Na hotelovej izbe premýšľam, čo si z tohto zážitku odniesť. Presvedčili sme jeden druhého aspoň o niečom? Ani náhodou. Napriek tomu, hoci to neviem vysvetliť, zdá sa mi, že to malo zmysel. Zaspávam so zmiešanými pocitmi.

V aute s Justinom Bieberom

Ráno sa presúvame do Gymnázia Pavla Horova v Michalovciach. Okrem obdobného programu ako v Prešove nás čaká aj odhalenie pamätnej tabule na nádvorí školy, kde boli počas druhej svetovej vojny zhromažďovaní Židia, posielaní do koncentračných táborov. Po koncerte v telocvični nasleduje beseda s Jurajom Sternom, svetovo uznávaným ekonómom, ktorý ako vojnové dieťa čelil s rodinou prenasledovaniu.

Po jeho pôsobivom rozprávaní zájdem za dvomi študentkami, tretiačkami Alžbetou a Barborou, a pýtam sa ich, ako na ne program zapôsobil. „Ešte som taký typ hudby nepočula, veľmi sa mi to páčilo. Dokázala som si pod tým predstaviť príbeh, o ktorom predtým hovorili,“ zhodnotí Alžbeta. O fašizme a holokauste sa obe učili už na základnej škole, tento rok by to mali preberať dôkladnejšie. Som zvedavý, či sa s extrémistickými názormi stretávajú aj vo svojom okolí. „Je veľmi smutné, že fašistické strany majú aj u mladých úspech. O politike sa s kamarátmi a kamarátkami rozprávame… Väčšinou sa však stretávame len tí, ktorí máme rovnaké názory. Nechceme sa o politike hádať. A ľudí s fašistickými názormi nechceme mať v živote,“ vysvetľuje Barbora. Keď zisťujem, či v triede dochádza k názorovej konfrontácii so sympatizantkami či sympatizantmi extrémizmu, dostávam zaujímavú odpoveď. „V triede sme samé dievčatá, tam prevládajú feministické názory,“ smeje sa Alžbeta.

Foto: Tibor Czitó

Nasledujúcich šesť hodín trávim s členmi Dystopic Requiem Quarter v aute, presúvame sa do Topoľčian. Prekvapuje ma, že David Danel, ktorý ešte pred chvíľou s oduševnením hral na husle ťažké party v Black Angels Song, púšťa v aute Justina Biebera a Travisa Scotta. „Keď idem v aute, dobieham, čo počúva môj syn,“ zdôveruje sa mi so smiechom. Zvyšok cesty si navzájom púšťame český a slovenský rap. Popritom mi vysvetľuje, aký hlboký význam má preňho koncertovanie na školách. „Tento projekt sa pre mňa stal niečím veľmi osobným. Aj môj dedko počas vojny schovával Židov, no nerád o tých časoch hovoril. V poslednej dekáde som sa zúčastnil viacerých projektov, ktoré sa zaoberali témou šoa, boli to však skôr archiválne, skanzenové projekty. Miro naopak reflektuje niečo osobné a ilustruje to na príbehu jednej rodiny. Spočiatku som nevedel, čo si mám o Mirovom aktivizme v hudbe myslieť. Keď som ho však spoznal lepšie, zistil som, že uňho to inak nejde, že je to autentické,“ približuje mi David Danel nielen príčiny vlastného postoja, ale aj genézu vzťahu s Mirom Tóthom.

Zo zadného sedadla to komentuje huslistka Anna Veverková. „Aj mne je projekt veľmi blízky. A nielen preto, že sa ma osobne dotýka, že sme s babičkou vždy na sv. Štefana spomínali na našich židovských príbuzných, ktorí odišli alebo zahynuli v koncentračnom tábore. Keď na cestách po Slovensku vidím niektoré predvolebné bilbordy, ešte viac si uvedomujem, aké dôležité je chodiť s témou holokaustu po školách,“ uzatvára.

Nie je to len téma na najbližšiu písomku

Posledný deň s „dystopikmi“ trávim v Topoľčanoch. Študentky a študenti Súkromného konzervatória Dezidera Kardoša a neďalekého gymnázia si môžu okrem koncertu vypočuť aj prednášku nášho popredného historika Ivana Kamenca, ktorý prežil holokaust. „Poslaním histórie je dávať otázky, a to najmä mladým ľudom,“ hovorí na úvod Kamenec. „Nech už sa pýtame čokoľvek, dôležité je najmä to, aby na konci diskusie nebol z môjho názorového oponenta môj ľudský nepriateľ,“ radí historik študentom, a ja si spomeniem na krčmu v Michalovciach. Potom už počúvam Kamencovo rozprávanie o povojnovom protižidovskom pogrome v Topoľčanoch a som rád, že príbeh zaznieva aj tu, medzi mladými ľuďmi.

Foto: Tibor Czitó

Zaujíma ma, či o pogrome vo svojom meste predtým počuli. „Vedel som, že sa v Topoľčanoch stal pogrom. O udalostiach holokaustu mám, myslím si, celkom bežný prehľad, informácie čerpám najmä z filmov a umenia. Učili sme sa o tom síce aj v škole, ale tam to vo mne tak nezarezonovalo. Spojenie osobných príbehov, historických faktov a umenia je podľa mňa najlepšou cestou k tomu, aby si študenti uvedomili, že holokaust bola skutočnosť, nielen téma na najbližšiu písomku. Umenie dokáže tému lepšie priblížiť, aj preto som rád, že sa dejú také podujatia, aké sme videli dnes,“ oceňuje osemnásťročný Dávid, ktorý študuje na konzervatóriu herectvo. Súhlasí aj jeho kamarátka Terézia, sedemnásťročná študentka gymnázia. „Ja som sa o holokauste vzdelávala najmä sama. Aj preto si myslím, že školy by tomu mali venovať viac priestoru,“ navrhuje. A priznáva, že najväčšou školou v tomto smere bola pre ňu návšteva Osvienčimu.

Obaja sa aktívne zaujímajú o spoločenské dianie a verejný život v krajine. „Samozrejme, že sa o politiku zaujímam, hoci ešte nemôžem voliť. To je jedna z vecí, na ktorú sa veľmi teším. Vnímam, že komunikácia politikov zvulgárnela, kladie sa dôraz na vyvolanie emócií a ako sa to zneužíva. Obávam sa, že sa to stane novým štandardom, a my zabudneme, že politika by mala byť nudná a nezaujímavá,“ vysvetľuje Terézia. „Problémy v našej politike sa netýkajú len súčasnosti, nesú sa s nami snáď od vojnového štátu a Jozefa Tisa. Akoby sme nemali pamäť, a to sa teraz týka napríklad aj strany Smer. Je to len päť rokov, čo umrel Ján Kuciak, a my sme zabudli na všetky odhalenia, ktoré sa s touto stranou spájajú,“ dopĺňa ju Dávid. Obaja by chceli ísť na vysokú školu a študovať herectvo, Terézia zvažuje aj politológiu, sociológiu či medzinárodné vzťahy.

Juraj Stern. Foto: Tibor Czitó

Poteším sa, keď spomenú, že chcú po štúdiách zostať na Slovensku. „Ak tu nezostaneme my, tak kto? Treba robiť umenie, kultúru, vzdelávať ľudí, a rozhodne to chcem robiť tu, na Slovensku,“ má jasno Dávid. Pýtam sa ich aj na skúsenosť s rovesníkmi s iným politickým presvedčením. „Už na základnej škole sme mali v triede pár spolužiakov, ktorým imponovali fašistické strany. Väčšinou to boli chlapci, nespokojní so svojím životom. Často si to doniesli z rodiny. Snažila som sa pochopiť ich situáciu, a zistila som, že keď k nim pristupujete k rešpektom, otvoria sa vám. Na gymnáziu som sa zatiaľ s extrémistickými názormi nestretla,“ konštatuje Terézia. Dávid priznáva, že má priateľov z detstva, ktorým vo všetkom verí, no v politických názoroch sa rozchádzajú. A preto o politike radšej nehovoria. „Viem, že ak by sa spomenula napríklad vojna na Ukrajine, pohádali by sme sa,“ uzatvára.

Štefánik a Masaryk v Slovenskom štáte

Hoci študenti a študentky, s ktorými som mal možnosť hovoriť, mi zhodne tvrdili, že o dejinách holokaustu sa učili a majú o ňom dosť informácií, celoslovenská skutočnosť je iná. Do Topoľčian prišiel aj riaditeľ Nadácie otvorenej spoločnosti Fedor Blaščák, ktorý prezentoval výsledky výskumu agentúry Focus, analyzujúci názory verejnosti na Slovenský štát a holokaust. Zistenia sú značne znepokojivé: iba necelá tretina opýtaných vedela, čo bola arizácia a ani polovica nevedela uviesť kľúčových ľudáckych politikov.

Menší prieskum si Blaščák urobil aj medzi študentami v Topoľčanoch. Pýtal sa ich na arizáciu, počet deportovaných Židov a požiadal ich o meno aspoň jedného politického predstaviteľa vojnového slovenského štátu. Zozbierané odpovede som si po diskusii pozrel a trochu som z prehnaného optimizmu vytriezvel. Niekoľko žiakov a žiačok síce zaradilo medzi predstaviteľov vojnového slovenského štátu Jozefa Tisa, viac než polovica však doplnila aj Milana Rastislava Štefánika, Tomáša Garrigue Masaryka (niekoľkokrát ako Masarika) či Jozefa Gabčíka. „Tie výsledky sú také preto, že osvetové aktivity sa robia nárazovo, a namiesto štátu ich organizujú občianske združenia a umelecké kolektívy. Pokiaľ sa to nebude robiť kontinuálne a v oveľa vyššej miere, nezlepší sa to,“ vysvetlil Blaščák dôvody nízkeho povedomia o našej histórii.

Foto: Tibor Czitó

Pred odchodom z Topoľčian som zašiel za Mirom Tóthom, ktorý práve balil zvukovú techniku. Chcel som vedieť, prečo sa zapojil do projektu a či bol spokojný s výsledkom. „Robím to preto, ako to v tejto krajine vyzerá. Robím to pre svoje deti. Robím to preto, že cítim historickú krivdu, ktorá je nevypovedaná. Holokaust je trauma, o ktorej sa stále nevieme rozprávať, ale bude sa s tým musieť niečo urobiť. Aj toto podujatie robíme preto, lebo Slovensko sa stále točí v kruhu. Každé štyri roky ho zachraňujeme pred extrémistami a fašistami. Ľudia sú už unavení, nemajú žiadnu víziu,“ vysypal mi z rukáva hlavné dôvody. „Vo viacerých mestách za mnou prišli študenti, ktorí na koncert reagovali veľmi pozitívne. Nám však nejde o to, aby sa to niekomu páčilo. Nerobíme to pre krásu, skôr pre Hansa Krásu,“ uzavrel.

Hans Krása bol československý hudobný skladateľ, autor detskej opery Brundibár, ktorú naštudoval a viac než päťdesiatkrát predviedol detskému publiku v koncentračnom tábore Terezín. Sedemnásteho októbra 1944 zahynul v plynovej komore v koncentračnom tábore Osvienčim.

Mňa sa to (ne)týka. Kultúrno-vzdelávacia iniciatíva ICEJ a Dystopic Requiem Quartet. 18. – 21. 9. 2023

Text je súčasťou projektu PERSPECTIVES – novej značky pre nezávislú, konštruktívnu a multiperspektívnu žurnalistiku. Projekt je financovaný Európskou úniou. Vyjadrené názory a postoje sú názormi a vyhláseniami autora(-ov) a nemusia nevyhnutne odrážať názory a stanoviská Európskej únie alebo Európskej výkonnej agentúry pre vzdelávanie a kultúru (EACEA). Európska únia ani EACEA za ne nepreberajú žiadnu zodpovednosť.

 
 
V rámci projektu Perspectives si k téme Vzdelávanie môžete prečítať aj tieto texty či vypočuť podcasty z partnerských médií:
Kateřina Stündová: Každý si něčím procházíme. Reportáž z přehlídky mladého umění Pokoje 2023 (Revue Prostor)
Magdalena Šipka: Jak vzdělávat pro budoucnost, kterou si ani neumíme představit? (Revue Prostor)
Monika Brenišínová, Nina Wanča: Stávka není sprosté slovo aneb Reportáž ze zákulisí největší akademické stávky od roku 1989 (Revue Prostor)
Hana Trojánková Biriczová: Jan Bičovský VS. vysokoškolská stávka (Revue Prostor)

Napíšte komentár

Vaša emailová adresa nebude publikovaná. Povinné polia sú označené *

Partneri: