Je suis post-sedliak

Už počas cesty preplneným vlakom z Bratislavy som si prečítala, že by bolo lepšie, keby som na ďalšej stanici vystúpila a požiadala o vrátenie peňazí za lístok: „V Marikovej idú krúžkovať toho, čo dal Matovičovi do držky. Asi tam však vyhrá Republika.“ Výborne. Reportáž Andreja Bána z miesta, kde som vyrastala a kam som práve smerovala kvôli voľbám, ma rozčúlila, ale neprekvapila.

Zmienka o „Marikovej“ nastoľuje špecifický rámec očakávaní – v 90. rokoch to boli hlavne vtipy (veľa mojich spolužiakov na stredoškolskom internáte si nebolo istých, či tá dedina existuje v skutočnosti alebo len vo vtipoch, ako generické označenie zapadákova), teraz sú to skôr očakávania pitoreskných titulkov typu „opitý syn postrelil podnapitého otca“. Reportáž Andreja Bána je napísaná presne v tomto bulvárnom duchu a dôsledne napĺňa stereotypy, ktoré predznamenáva už samotný nadpis. „Dať niekomu do držky“. A som doma.

Na osobnej rovine sa ma text nedotýka. Od detstva som bola konfrontovaná s tým, že pri zmienke o tom, odkiaľ pochádzam, príde úškrn, údiv, pauza, pokus o vtip. Počítam s tým, ale zároveň rozumiem rozpakom Didiera Eribona, ktorý v Návrate do Remeša popisuje, ako v kruhoch liberálnych a umeleckých elít pri otázke o jeho triednom pôvode vždy zneistel, zaklamal alebo sa snažil presmerovať debatu inde. Je to smiešne aj smutné, ako kedy, pristihnúť sa pri tom, že je v podobných situáciách nutné vyťahovať diplomy zo zahraničných škôl a podvedome zápasiť s internalizovaným pocitom menejcennosti v kruhoch, ktoré si potrpia na vlastnú otvorenosť, inkluzivitu a citlivosť.

Som asi posledná, kto by teraz písal obranu v štýle „rodný môj kraj“, veľa vecí tu takisto vnímam kriticky a od pätnástich rokov žijem inde. Reportáž Andreja Bána ma ale irituje ako antropologičku a autorku publicistických textov. Z profesionálneho a etického hľadiska ide o text, ktorý sa nijakým spôsobom nesnaží konfrontovať existujúce stereotypy o zaostalých primitívoch v hladových dolinách, ale, naopak, s neskrývaným pôžitkom sa na nich nesie a reprodukuje ich. S akým cieľom vytvára obrazy „premrštenej maskulinity“ a primitivizmu at its finest a koncentruje ich práve sem? Francúzsky filozof Jacques Rancière považuje práve delenie ľudí na pokrokových a zaostalých za kľúčovú dichotómiu súčasnej politiky. V tejto súvislosti hovorí o „čistom rasizme“ liberálnych elít, ktoré sa spasiteľsky prezentujú ako posledná hrádza pred „špinavým rasizmom“ zaostalých vrstiev.

Reportáž Andreja Bána je toho dokonalým príkladom: Prinášam vám pohľad na zaostalosť v pornografickom detaile. Je tu všetko, čo má tento žáner obsahovať: Drsnosť a vulgarizmy, ktoré sú „niekde hlboko v miestnych“, ktorým „imponuje deštruktivita, schopnosť zničiť všetkých naokolo“, izolovanosť a uzavretosť voči svetu, chudoba, násilie, alkoholizmus, antisemitizmus, toxická maskulinita, iracionalita. Zoznámte sa s divoškou (ako miestni „pôvabne prezývajú“ poslednú obyvateľku gated chatárskej osady), zoznámte sa so starostom, ktorý nastražil kontajnerovú fotopascu na bankára z Bratislavy. Takáto sociálna pornografia poskytuje istý typ instantnej úľavy, čo je presne jej cieľom: Toto sú temné sily, ktoré  to hodia Ficovi alebo Uhríkovi a zničia nám budúcnosť! Dôvody nehľadajme v udržiavanej a starostlivo reprodukovanej segregácii: Dodnes tu verejná správa, ktorej miestni tak iracionálne a pudovo nedôverujú, nevybudovala ani základnú infraštruktúru vrátane verejného vodovodu, kanalizácie alebo plynového vykurovania, oni si už poradia. Prímestský autobus sa tu točí a je to to najlepšie, čo môže urobiť. Cesta je v tejto doline jediná: vedie preč. Najlepšie by však bolo to tu celé obohnať ako skanzen a prístup umožniť len vybraným novinárom, ktorí presvedčivo popíšu stav a predostrú správu o tom, že miestni zaostalí sa z neznámeho dôvodu nedokážu stotožniť s progresívnymi víziami, ktoré ich rámcujú ako ultimátne zlo a príčinu všetkých svojich zlyhaní. Podľa všetkého im to len nedochádza, treba na nich pomaly a dobre pri tom artikulovať: „Od civilizovanej a slušnej časti Slovenska, ktorou sme my, vás oddeľuje len a len vaša vlastná zaostalosť. Málo ste sa snažili. My sme poslednou hrádzou pred expanziou vášho primitivizmu. Načisto nechápeme, prečo to nehodíte nám.“

V Hornej Marikovej vyhral SMER so 42 % hlasov, nasleduje Hlas so 16 %, SNS s 12 %. Republika získala len o dve percentá hlasov viac ako Progresívne Slovensko. V Dolnej Marikovej skončilo PS na treťom mieste, pričom predbehlo SNS, aj Republiku.