„Nepotrebujeme nové umenie. Potrebujeme nové inštitúcie.“
Coco Fusco,
kubánsko-americká spisovateľka a vizuálna umelkyňa
Byť tanečným profesionálom alebo profesionálkou je z hľadiska miery sociálneho zabezpečenia obzvlášť hazardné. Ak vezmeme do úvahy dĺžku prípravy na výkon tohto povolania (ideálne od útleho detstva), dĺžku aktívnej kariéry (len výnimočne viac ako 15-20 rokov) a takmer úplný nedostatok inštitucionálnej podpory, v prípade zranenia alebo nutnosti sa po aktívnej kariére výkonného umelca rekvalifikovať, tak je zjavné, že ekonomický potenciál tanečníka je mizerný.
Hlavne zdravé, samostatne zárobkovo činné telo
Divadelný zákon síce definuje určité výhody a existujú opatrenia, ktoré zraniteľnosť čiastočne znižujú (nárok na fyzioterapie, platený oddych a predčasný dôchodok), ale tie si ako tanečník môžete uplatniť len ak ste svoju tanečnú kariéru vykonávali ako zamestnanec alebo zamestnankyňa zriaďovaného súboru. Ak sa venujete súčasnému tancu, tak zamestnancom takmer určite nie ste. Ste samostatne zárobkovo činnou osobou, možno s čiastočným úväzkom v základnej škole umenia, a zároveň aj štatutárom alebo členom občianskeho združenia, ktoré zastrešuje aj vašu umeleckú tvorbu a existenciu. Grantová rovina definuje vaše vnímanie času. Život sa skladá z kratších časových intervalov striedajúcej sa istoty a neistoty, tvorivého rozletu pri tvorbe nového diela a následne hneď zúfalého úsilia zabezpečiť tú menej výnimočnú, no rovnako dôležitú časť tanečného profesionálneho života – tréningy, produkciu [Read More]
Pre pokračovanie článku, si prosím zakúpte predplatné.
Ak už naše predplatné máte, prihláste sa.
