Súčasná vážna hudba: Rany

Michal Lipták15. januára 2022580

Prvé koncerty súčasnej vážnej hudby som navštívil ako tínedžer v roku 2005 na festivale Melos-Étos v Bratislave. Tam som počul aj skladbu Rana od Jany Kmiťovej. Ničím nevybočovala z mojej vtedajšej predstavy atonálnej hudby, naopak, dokonca aj jej názov potvrdzoval dojem všadeprítomnej modernej úzkosti a násilia, ktoré sa v takejto hudbe zrkadlili a robili ju pre mňa akosi dejinne nevyhnutnou.

O mnoho rokov neskôr máme k dispozícii dva albumy venované výlučne Kmiťovej tvorbe. Na albume Metamerie, kde okrem iného vystupuje Arditti Quartet a diriguje Tošio Hosokawa, sú nahrané skladby z rokov 2000 až 2009.

Počas tých rokov som si vypestoval akýsi väčší odstup od atonálnych rán; určité obranné mechanizmy. Nahrubo to možno korešponduje aj s vývojom samotnej súčasnej vážnej hudby, kde sa hrôzy povojnového modernizmu postupne rozpúšťajú strategicky dávkovanou iróniou. V Kmiťovej hudbe však takéto kompromisy nie sú. Vyznieva to až ako etické rozhodnutie a v tomto smere aj riziko. Toto riziko však dopadlo dobre.

Kľúčové je, že z modernizmu nie je zachovaná len temnota, ale aj skúmavý prístup k zvuku, hľadanie stále nových spôsobov, akými nástroje a zvuky vzájomne konfrontovať. Význačnou je práve skladba Metamerie, koncert pre komorný ansámbel a sólovú fujaru. Kmiťová tu (podobne ako Kalevi Aho) umiestňuje netypický nástroj do klasickej koncertnej situácie. Viac než kultúrne asociácie fujary Kmiťovú zaujíma jej čistý zvuk, ktorý je neurčitý a difúzny. Snaží sa experimentálne vyvrátiť pochyby, či takýto nástroj vôbec môže efektívne v pozícii jednotlivca komunikovať s ansámblovou masou, čo je podstatou koncertu ako klasickej formy.

Hodinová skladba Dve vety o tvojej tvári pre sólo husle, napísaná pre Milana Paľu, je už z roku 2020. Kmiťová však ostáva rovnako neústupná. Táto skladba je ohromnou katastrofickou cadenzou, gradujúcou takmer od nepočuteľnosti smerom k bolestivému, frenetickému záveru. Tento celkový naratívny oblúk je však zároveň vyskladaný z pozoruhodných jednotlivých zvukových udalostí, ktoré si môžeme pri opakovaných počúvaniach priblížiť.

V Kmiťovej vytrvalo bádavom a nekompromisnom prístupe tak napokon popri estetických kvalitách, ktoré stále asociujú rany, vyvstáva paradoxne aj niečo ako nádej; nádej, že v hudbe stále môžeme vyslovovať vety, ktoré sú v istom zmysle pravdivé.

Jana Kmiťová: Metamerie (Quasars Ensemble/Ivan Buffa et al.). Hudobný fond, 2019; Dve vety o tvojej tvári (Milan Paľa). Pavlík Records, 2021.

Michal Lipták

Napíšte komentár

Vaša emailová adresa nebude publikovaná. Povinné polia sú označené *

Partneri: