Cudzia skúsenosť k zvedomeniu vlastnej identity

Martin Makara15. januára 2022606

Podľa viacerých metodologicky rôzne podložených výskumov patrí Slovensko medzi najrasistickejšie krajiny v Európe a orgány medzinárodných organizácií nás pravidelne vyzývajú k prijatiu účinnejších opatrení v boji proti rasizmu. V danom kontexte sa môže zdať prekvapivé, akú okrajovú pozíciu v tunajšom verejnom diskurze táto téma zaberá. Ak už z času na čas naberie na dynamike, tak spravidla na podnet a hanbu takej či onakej časti parlamentnej reprezentácie. Nemáme síce početné skúsenosti s rasovými nepokojmi, zato poznáme rasizmus z ulice; „slovenský“ rasizmus – zdá sa – nie je ani tak podložený historicky (postkoloniálny a postotrokársky rasizmus), biologicky (eugenika), či nábožensky (antisemitizmus) ako sociálne. Všetky pramene rasizmu sú však vzájomne prepojené a napokon ústia do politického rasizmu s osobitými črtami, ktoré sa líšia v závislosti od povahy a výdatnosti toho-ktorého prítoku.

Práve na odlišnosť rasového diskurzu v kontinentálnej Európe a v anglo-americkom prostredí upozorňuje vo svojom predslove ku knihe Prečo sa už s bielymi nerozprávam o rase Milan Hrabovský. Aj navzdory rozličnej konceptualizácii samotnej rasy v slovenskom a anglickom jazyku má preklad vplyvnej knihy britskej autorky Reni Eddo-Lodge význam už len preto, že pomáha porozumieť sociálnym fenoménom zo Západu, na ktoré zatiaľ hľadíme z istej vzdialenosti: kultúre rušenia, hnutiu Black Lives Matter, kvótam pri udeľovaní umeleckých cien a podobne. Nejde o knihu teoretickú, ale skôr skúsenostnú: systémový rasizmus autorka čitateľstvu väčšmi sprístupňuje konkrétnymi historickými a súčasnými udalosťami, údajmi a zdôraznenou subjektivitou než systémovým výkladom kritizovaných javov. Nijak to však neuberá na presvedčivosti jednej z ústredných téz, že rasizmus nie je (iba) problém morálny, ale predovšetkým systémový. Okrem toho, že je rasizmus rozšírený, je zároveň aj úzko prepojený s ďalšími formami diskriminácie, a ako taký musí byť aj adresovaný. Autorka preto v kapitole o feminizme kladie veľký dôraz na intersekcionalitu.

Hoci sa v istých pasážach môže zdať, že biely čitateľ a biela čitateľka čelia obžalobe z dedičného hriechu belošstva, Eddo-Lodge explicitne upozorňuje na to, že „keď tu píšem o belochoch, nemyslím tým každého bieleho človeka. Mám na mysli belošskosť ako politickú ideológiu. Spôsob myslenia, ktorý uprednostňuje belošstvo na úkor tých, ktorí majú inú farbu pleti“ (s. 143). Zdanie rozporu vyvoláva odmietnutie „politiky viny“ a sebabičovania, ale aj odmietnutie tohto odmietnutia pri kritike konkrétnych vyjadrení z ľavicového tábora. Ani pozorné čítanie nie je v takýchto prípadoch spoľahlivou pomôckou na rozlíšenie manifestácie bieleho privilégia a legitímnej kritiky (niektorých aspektov) rasového, rasistického a antirasistického diskurzu.

Nič to však nemení na fakte, že najnovší titul z edície Disko je v slovenčine ojedinelým, a preto neprehliadnuteľným príspevkom k ich reflexii.

Reni Eddo-Lodge: Prečo sa už s bielymi nerozprávam o rase. Banská Bystrica: Laputa/Literárna bašta, 2021. Preložila Zuzana Szabóová.

Martin Makara

Napíšte komentár

Vaša emailová adresa nebude publikovaná. Povinné polia sú označené *

Partneri: