Súčasná vážna hudba: Cudzorodé objekty

Michal Lipták24. augusta 2023201

Kam sa dá ďalej ísť, keď sa serializmus stane „totálnym“ a každý parameter skladby je matematicky organizovaný? Britskí avantgardní skladatelia a skladateľky prišli s odpoveďou pod hlavičkou New Complexity. Zvyknú sa pod ňu zaraďovať skladatelia ako Harrison Birtwistle, George Benjamin či Michael Finnissy. Ich hudba sa síce už nezväzuje formálnymi pravidlami seriálnej kompozície, no je obdobne hutná a nepreniknuteľná. Nič sa v nej neopakuje, nie sú v nej témy ani variácie, všetko je v neustálom vývoji a pohybe, ktorého smer je nepredvídateľný.

Centrálnou postavou smeru New Complexity je aj Brian Ferneyhough, pričom jeho hudba je najkomplikovanejšia. Nie preto, že by bola najkomplexnejšia (aj keď možno aj to je: na tejto úrovni komplexnosti sa rozlišovanie stáva pre laické poslucháčstvo nemožné). Ale preto, že je najväčšmi nekompromisná, nemilosrdná a sterilná, akoby vyšla z laboratória.

V roku 2015 nahral jeho „kompletné klavírne dielo“ Nicolas Hodges; o niekoľko rokov neskôr, s jednou novou skladbou navyše, pripája svoju nahrávku asi najlepší interpretátor tejto hudby, Ian Pace. A pre mňa sa s ňou aj po rokoch spája stále tá istá primárna výzva: ako počúvať Ferneyhoughove klavírne skladby ako hudbu.

Spočiatku v tých extrémne hustých klastroch nôt hraných v maniakálnom tempe človek rozpoznáva esteticky „očistené“ násilie a nervozitu. Lenže s plynutím skladieb (výnimkou sú krátke Invention Epigrams zo šesťdesiatych rokov) sa toto prvotné vnímanie rozpadáva; celá zvuková „hmota“ je udržiavaná v pohybe dlhé minúty zjavne úplne systematicky a racionálne. Je tu organizácia, ale jej princípy sú neidentifikovateľné – niekedy expresívnejší akord či vtipná trilka akoby otvárali vstupné brány do skladieb, no obratom sú znegované z dôvodov, ktoré zostávajú nejasné.

Počúvať Ferneyhoughovu hudbu – a najsilnejšie je to v skladbách Lemma-Icon-Epigram (1981) a Quirl (2013) – je ako stretnúť sa s mimozemským objektom, ktorý zjavne účel má, ale nedokážeme ho pochopiť. Je to v istom zmysle konfrontácia s xenoracionalitou.

Výzva pre poslucháčstvo v konečnom dôsledku nie je intelektuálna, ale telesná. Udržať sústredenie, nenechať myseľ plávať, hľadať možné miesta vstupu. Počúvať Ferneyhoughove skladby ako hudbu nie je intelektuálne cvičenie, ale cvičenie v empatii a solidarite s cudzím, pri ktorých je telesné spolubytie kľúčové.

Stojí to za to, hoci nik nemôže tvrdiť, že to nie je náročné. Aj sám Ferneyhough si niekedy dá pauzu a nová skladba z roku 2018, El rey de Calabria, je po päťdesiatich rokoch opäť len krátkym gestom, akoby nostalgickým ohliadnutím sa za invenciami z mladosti.

Brian Ferneyhough: Complete Piano Music 1965-2018 (Ian Pace). Métier, 2021.

Michal Lipták

Napíšte komentár

Vaša emailová adresa nebude publikovaná. Povinné polia sú označené *

Partneri: