Súčasná vážna hudba: Birtwistlovo hľadanie pulzu

Michal Lipták22. júna 2022461

Ak by sme hľadali najvýznamnejších povojnových operných skladateľov, jednoznačne by museli zaznieť mená dvoch Angličanov: Benjamina Brittena a Harrisona Birtwistla. Sú v istom smere protipólmi (napokon, Britten znechutene odišiel počas premiéry Birtwistlovej Punch and Judy). Kým Britten komponoval osobné, introspektívne opery, ktorými sa snažil komunikovať so širokým publikom, Birtwistlove opery sú objektívnou sebareflexiou žánru ako takého, jeho zrodu v mýte, scénickej absurdity i komunikačných zlyhaní. Punch and Judy, The Mask of Orpheus, Gawain či The Minotaur patria medzi kľúčové súčasné opery.

Takáto scudzujúca reflexia však prenikala celou Birtwistlovou hudbou. Jeho skladby sú hutné a nepreniknuteľné, nesú sa nimi témy rituálov, tancov a pulzu, avšak v konečnom dôsledku sa pradivo, ktoré by všetky tie zvukové útvary malo spájať dohromady, zdá byť medzerovité. Aj pre človeka, čo si niečo v avantgardnej hudbe odskákal, je ťažké nájsť si k Birtwistlovi cestu: chýba aspoň akási sceľujúca kvalita, akou je údernosť u Weberna, ostrosť u Bouleza či chladná kalkulácia u Ferneyhougha.


Jeho komorné skladby by na prvý pohľad mohli priniesť viac transparentnosti, no sú rovnako záhadné. Sú plné gest, ktorých sa dá zdanlivo chytiť – nečakaný súzvuk huslí a violončela v Klavírnom triu, dopĺňaný jemným klavírnym ostinátom; vymieňanie si pizzicat v Duete; prehadzovanie pulzu medzi perkusiami a hobojom v Pulse Sampler; či priestranná tretia veta v Hobojovom kvartete, kde jednotlivé nástroje len pokojne vymedzujú priestor.

Lenže vždy obratom príde gesto, ktoré celú situáciu vykoľají – nečakaný úder perkusií, odmlčanie sa hoboja, zvláštna arytmia, dialóg meniaci sa na prekrikovanie v dave. Birtwistle akoby nedokázal stáť na mieste, neuspokojí sa nieže so zjavnými riešeniami, ale vôbec s náznakmi riešení. Celý život skladá, takže v riešenia verí, ale jeho skladby napokon akoby boli udržiavané pohromade práve ich absenciami; medzerami. Je to reflexia hudby na princípe negatívnej teológie.

Birtwistlova hudba je výzva. Ak však túžime po hudbe, ktorá nám nekladie prekážky a ktorá nás hneď „chytí“, nehľadáme v hudbe napokon len opäť samého seba? A nie je hodnota akéhokoľvek umenia skôr v tom, že je konfrontáciou s iným; s niečím, čím sami nie sme? Aj najnovšia nahrávka Birtwistlových skladieb (kde najstaršia je z roku 2009) ukazuje, že tou objektívnou reflexiou celý život vyhľadával práve takúto konfrontáciu. Hľadať si k nemu cestu určite stojí za to.

Harrison Birtwistle zomrel 18. apríla 2022 vo veku 87 rokov.

Harrison Birtwistle: Chamber Works (Nash Ensemble). BIS, 2022.

Michal Lipták

Napíšte komentár

Vaša emailová adresa nebude publikovaná. Povinné polia sú označené *

Partneri: