Parostroj, organ, theorba, lízatko, elektrická gitara, vysoké opätky, klavír. To je len niekoľko z objektov, ktoré sa zjavujú na scéne počas dvoch nových inscenácií multi-umelca Petra Mazalána. Ich habe genug / Už stačí (vznikla v spolupráci s Operou Štátneho divadla Košice a premiéru mala v marci) a Kreutzerova sonáta / Očakávanie boli uvedené v júni na skúšobnom javisku Slovenského národného divadla.
Prvá z nich nás cez prepájanie Bachovej kantáty a textov Hermana Hesseho z románu Demian vťahuje do prežívania homosexuálneho človeka. Ten sa pred nami, či skôr medzi nami (keďže sedíme v kruhu), rozkladá do viacerých bytostí, zhmotnených na javisku do rozličných tiel a umeleckých prejavov – činoherných dialógov Jany Oľhovej a Richarda Autnera, tanečných štruktúr Juraja Korca, performancie Tomáša Procházku. Každý z nich prezentuje iný odtieň jednej identity – Autner akoby sa bál toho, kým je, Korec nenápadne pokúša iné telá, aby sa prejavili, pričom do minimalistických gest koncentruje vlastné napätie a občasnú hanblivosť. Procházka zdanlivo sebavedomo kráča na opätkoch, avšak v omotávaní sa páskou či v nanášaní bieleho korektora na tvár môžeme čítať prekážky či stále prítomnú pretvárku, niekedy nevyhnutnú pre bezpečné fungovanie v spoločnosti. Silná je pasáž, kedy sa roztrúsené bytosti začnú naháňať okolo barokového ansámblu, niekedy sa dobiehajú, občas súperia alebo zámerne brzdia – splynú niekedy do jednej autentickej bytosti? Nad všetkým sa vznáša mohutný Mazalánov operný spev.
V druhej inscenácii sa prelínajú príbehy ženy/manželky/matky, ktorá sa vyrovnáva či už so smrťou, bolesťou alebo vlastnou svojbytnosťou. Schönbergova monodráma Očakávanie sa nezvykne uvádzať často a Eva Šušková podáva mimoriadny výkon. Oceniť ho treba obzvlášť v Mazalánovej réžii, ktorá jej všetko zámerne komplikuje. Zatiaľ čo Schönberg sa v tomto diele rozchádza s opernou tradíciou, Mazalán dekonštruuje klasické operné či divadelné inscenovanie. Šušková spieva oblečená v domácom odeve, jej spev je narušovaný, či skôr vyrušovaný nahrávkami jej civilných rozhovorov s Mazalánom. V istom momente sa na javisku dokonca objaví jej skutočná dcéra, hrá sa s Mazalánom na schovávačku, občas sa snaží s mamou komunikovať. Tá však spev nikdy neprerušuje, je absolútne vnorená do postavy. Libreto nie je titulkované, čo znamená, že Šušková sa musí spoľahnúť najmä na prácu s výrazom či dynamikou. Potlačenie zrozumiteľnosti z diela robí trochu formálnu hru, ktorá kombinuje až príliš veľa scénických postupov. Výsledný dojem je zbytočne eklektický, rovnako ako vysvetľujúca pointa v úplnom závere.
Pri Mazalánových dielach sme zvyknutí, že sú to spektakulárne „gesamtkunstwerke“. Roztápajú hranice medzi umeleckými disciplínami, útočia na všetky naše zmysly. Mať takéto dve hutné produkcie naservírované hneď za sebou, navyše plynulo prepojené bez prestávky, nie je z dramaturgického hľadiska ideálne rozhodnutie. Divák si potrebuje dopriať výdych a nádych, spracovať, čo práve zažil. Možno to však bol zámer, aby sme si nestihli uvedomiť, že nám za stenami znie z hlavného javiska spev Rusalky.
Michaela Pašteková
Peter Mazalán: Očakávanie (Bach/Hesse – Ich habe genug/Už stačí + Beethoven/Schönberg – Kreutzerova sonáta / Očakávanie). Skúšobné javisko SND, 3. a 4. jún 2022.
