Zabíjajte popieračov klimatických zmien – Hra s názvom, ktorý vzbudzuje vášne už od roku 2014
Útok na Biely dom, Mission: Impossible či Smrtonosná pasca v kombinácii s retro koncertom, spod ktorého presakuje TED Talk. Tak by sa dala charakterizovať divoká hra austrálskeho dramatika Davida Finnigana, nesúca provokatívny názov Zabíjajte popieračov klimatických zmien, ktorú nedávno uviedlo v slovenskej premiére bratislavské nezávislé Divadlo bez masky. Svižná politická satira v réžii Jakuba Matejčíka oplýva ostrým konfrontačným humorom a stáva sa akousi rozhorčenou reakciou na pasivitu a pomalosť, s akou spoločnosť reaguje na klimatickú krízu. Zároveň zrkadlí patovú situáciu a absurditu diskusie o najpálčivejšom probléme súčasnosti, kde sa namiesto reálnej rozpravy či skutkov do centra záujmu dostáva imidž a počet zdieľaní na sociálnych sieťach.
Dej sa točí okolo skupiny ťažko ozbrojených ekoteroristiek, ktoré nekompromisne vtrhnú počas koncertu Fleetwood Mac do významnej austrálskej inštitúcie, na ktorú sa počas trvania predstavenia mení bratislavský V-klub. Návštevníctvo sa stáva rukojemníctvom a ich oslobodenie závisí od jednej jedinej požiadavky – okamžitého zastavenia všetkých emisií oxidu uhličitého a transformácie austrálskej ekonomiky na udržateľný model. A to bezodkladne.
Na jednej strane tu máme radikálne ekoteroristky v pestrofarebných šatkách a tmavých okuliaroch s nekompromisnou Catch vo vedení. Spúšťajú sa po zábradlí, majú prístup ku kamerovému systému a svoje požiadavky ohlasujú pomocou obrovského megafónu. Proti nim bojuje ministerka životného prostredia Gwen Malkinová, prirodzene so zbraňou v ruke, za sprievodu svojej vernej správkyne sociálnych sietí. Politička je v hre vykreslená ako figúrka, ktorá nerozumie svojmu rezortu – čo v slovenskom kontexte pôsobí až znepokojujúco povedome a satira získava trpkú pachuť reality, upozorňujúc na nekompetentnosť politických lídrov nielen v klimatických otázkach. O jej zápale pre životné prostredie však niet pochýb, veď predsa kedysi chodila táboriť do prírody. Obe strany spektra sú tak zveličené do krajnosti, menia sa na svoje vlastné karikatúry… alebo snáď už ani nie?
Práve útok dáva rozpačitej ministerke v ružovom saku šancu napraviť si mediálny obraz po zbabranom televíznom interview s moderátorkou Jalan Ones (v podaní moderátorky Marty Jančkárovej). Na ňom predstavila svoj spásonosný projekt zatemnenia Slnka, na ktorom spolupracuje s uholným gigantom Goonyarra Station. Keď už však nepomáhajú ani prázdne frázy ako „skúmame rôzne možnosti v rámci schém, ktoré nám poskytnú klimatické podmienky“, ani náhradné interview so spriatelenou moderátorkou Beverly Ile, môže sa konečne vykúpiť a dostáva novú príležitosť stať sa národnou hrdinkou. Zneškodniť skupinu nebezpečných zelených radikálok je predsa šanca, aká sa neodmieta. Veď je to len hra, nič vážne, stačí, aby to vyzeralo, že niečo robíme a máme akčnú politiku. To všetko len väčšmi podčiarkuje trpký kampaňový slogan na plagátoch: „Niekedy sa musíte zmeniť, aby ste zostali rovnakí“. A tak kým aktivistky sú odhodlané, no čoraz iracionálnejšie, politička bojuje o popularitu a zachovanie status quo. Výsledkom je smrtonosná špirála, v ktorej ide o všetko, len nie o skutočné riešenie klimatickej krízy.
Hra ako teroristický počin?
Na hre bezpochyby okamžite zaujme „clickbaitový“ názov, ktorý je doslovným prekladom originálu Kill Climate Deniers. Slovo popierač tu vytvára analógiu medzi klimaskeptikmi a popieračmi holokaustu. Ide o zámernú provokáciu autora, ktorej vedľajším efektom by malo byť prebudiť divákov a vyvolať diskusiu o nevyhnutnosti akcie proti klimatickým zmenám, nalieha na potrebu prestať iba kričať a začať spolupracovať, komunikovať a najmä konať.
Austrálsky dramatik pochádza z rodiny klimatických vedcov a toto provokatívne dielo vytvoril v roku 2014 v spolupráci s odborníkmi a odborníčkami, keď získal od organizácie Arts ACT grant vo výške 19 000 dolárov na napísanie hry o klimatickej kríze a austrálskej politike. Hra však stihla niekoho nahnevať a vzbudiť kontroverziu ešte pred svojím prvým uvedením – konkrétne u konzervatívneho pravicového komentátora Andrewa Bolta z denníka Herald Sun. Hoci hru nikdy nečítal, odsúdil samotný názov ako „výzvu na násilie,“ pričom varoval, že austrálska vláda financuje akýsi buričský počin, snáď podnecujúci terorizmus. Presne tak totiž fungujú teroristické organizácie – najprv podajú žiadosť o grant.
V dôsledku tejto drámy bola plánovaná produkcia hry zrušená. Finnigan a jeho tím sa však nenechali zastrašiť a prišli s kreatívnymi spôsobmi, ako svoj text dostať k publiku. Vydali napríklad elektro párty tracky s útržkami dialógov alebo pripravili „neautorizovanú prehliadku“, ktorú si diváci mohli pustiť v slúchadlách priamo v budove austrálskeho parlamentu. Napriek panike pravice sa, prekvapivo, žiadny skutočný útok na vládu ani popieračov klimatických zmien neodohral.
Hra sa dočkala svojej premiéry až v roku 2018 v Sydney a odvtedy sa inscenovala v Brisbane, Londýne, Prahe, Melbourne či Adelaide. Slovenská verzia v podaní divadla Bez masky je jej ôsmym uvedením, no rovnako sa nevyhla komplikáciám. Ak máte pocit, že ste v meste nevideli žiadne plagáty či reklamy, nemýlite sa. Opäť sa totiž dostal do centra pozornosti „násilný názov“, a tak sa divadelný súbor pri svojej najnovšej inscenácii stretol s nečakanými prekážkami pri propagácii, čo je až úsmevné v kontexte krajiny, kde premiér verejne odkazuje stredoškolákovi, že by si zaslúžil tri výchovné, a kde si politické strany dávajú na billboardy heslá typu „Spravíme poriadok s asociálmi a parazitmi“.
Kým v minulosti projekty Divadla bez masky podporovalo Bratislavské kultúrne a informačné stredisko, tentokrát sa organizácia do partnerstva nezapojila. Okrem toho sa nepodarilo zabezpečiť ani rozhlasové spoty v súkromnom rádiu a problém nastal i pri citylightovej kampani, ktorú divadlo pravidelne využíva a už bola dokonca objednaná. „Keď sme poslali tlačové dáta, povedali nám, že nám rušia objednávku. Chceli sme ešte urobiť kompromis – cez slovo „zabíjajte“ dať čierny štvorček, aby zostalo len „popieračov“ a kto chce, nech si to vygoogli, ale odpoveď bola, že s touto inscenáciou nechcú mať vôbec nič spoločné,“ opísal situáciu riaditeľ a PR manažér Divadla bez masky Roman Martinec.
„Bolo nám povedané, že je to jednoducho zlé načasovanie a obávajú sa, aby to niekto nezobral doslovne ako výzvu, aby to neprispelo v súčasnej situácii v krajine k ešte väčšiemu násiliu,“ priblížil. A vlastne je to pravda, avšak zostáva paradoxom, že na to doplatila práve inscenácia hry, ktorá na podobný problém upozorňuje a ani označenie „satirická komédia“ jej nepomohlo. Vzhľadom na nemožnosť tradičnej propagácie sa divadlo obrátilo na sociálne siete, aby sa o premiére ľudia dozvedeli.
Kto sú to teda tí popierači?
Finniganova hra nie je sofistikovaným akademickým rozborom najpálčivejšieho problému našich čias, avšak určite nejde ani o žiadnu výzvu k násiliu voči určitej skupine ľudí. Možno ju považovať za akýsi nahnevaný komentár, ktorý spochybňuje slepú dôveru v akúkoľvek radikálnu odnož politického boja. Ako však môžeme niečo takto závažné vyriešiť, ak to redukujeme len na jednu z mnohých tém? Ako sa pohnúť ďalej, keď sme stále zaseknutí v bode, kde sa hádame, či ten problém vôbec existuje? Diskusia namiesto hľadania riešení skĺzava k primitívnej otázke: Veríš alebo neveríš? Ako keby klimatická kríza bola náboženstvom, nie vedeckým faktom.
Samotných klimatických popieračov si často predstavujeme ako tvrdohlavých jedincov, ktorí odmietajú vedu a veria, že globálne otepľovanie je len výmysel ľavičiarov a tučniakov s politickou agendou. A aj takých je dosť, nebudeme si klamať, avšak Finnigan tvrdí, že problém je oveľa širší. Skutočný popierač nie je len ten, kto klimatickú krízu odmieta dôrazne a verejne, ale aj ten, kto ju popiera svojimi skutkami – alebo skôr ich absenciou.
Ukážkovým príkladom je austrálsky klimatológ Tim Flannery, na ktorého hra priamo odkazuje. Varoval pred stúpajúcou hladinou mora, aby si následne kúpil dom pri pobreží. „Vedieť a konať sú dve rôzne veci,“ hovorí Finnigan, ktorý sám seba označuje za „skrytého popierača“ – teda človeka, ktorý klimatickej vede dobre rozumie, no v každodennom živote niekedy koná, akoby sa nič nedialo. „Ak hovoríte, že v niečo veríte, ale nekonáte podľa toho – veríte v to naozaj?“ provokatívne sa pýta.
To možno vztiahnuť aj na mnohých politických aktérov či veľké korporácie, ktorých poprední predstavitelia síce aj uznajú, že problém existuje, no zároveň odmietajú existenciu dôsledkov. Hlavne, že bude prosperovať ekonomika. A tak si bezohľadne ďalej pokračujú vo výrobe a bezhraničnom neudržateľnom raste, akoby bola nejaká klimatická zmena iba fiktívnym problémom.
Aj od tých naozajstných tvrdých klimatických popieračov sa teda dá čo to naučiť. Aspoň žijú v súlade s tým, čomu veria. Nerobia povrchnú politiku, pri ktorej si kampaň, rovnako ako pani ministerka Gwen Malkinová, nechávajú financovať firmami, ktorým na oplátku lejú peniaze do fosílneho priemyslu. A do ľudí zas potom lejú len veľa veľkých zelených slov. Korupcia demokracie kapitalizmom ako vyšitá, pálčivý problém, ktorý mohla i samotná inscenácia snáď ešte väčšmi akcentovať. Pojem klimatických popieračov je tak v istom zmysle omnoho širší a kontroverzný názov možno interpretovať ako výzvu k väčším systémovým zmenám.
Vo Finniganovej hre, ako aj v bratislavskej inscenácii, ktorej najbližšie predstavenia sa odohrajú 9. marca a 13. apríla v priestoroch V-klubu, teda nejde o žiadne dokumentárne či náučné divadlo o klimatickej kríze. Je to čierna komédia o našej trpkej realite, absurdite moci, sile sociálnych sietí a „horúcich“ vyhliadkach do budúcnosti. Zdôrazňuje alogickosť súčasnej debaty, ktorá sa namiesto ponúkania skutočných riešení a pomenúvania príčin často redukuje na politický nástroj alebo plochú neproduktívnu rozpravu o tom, či napriek tvrdým vedeckým dôkazom máme v nejaké klimatické zmeny vôbec veriť.
Zabíjajte popieračov klimatických zmien, réžia: Jakub Matejčík, premiéra 3. 2. 2025, V-klub, Bratislava.
Autorka je divadelná kritička
Text je súčasťou projektu PERSPECTIVES – novej značky pre nezávislú, konštruktívnu a multiperspektívnu žurnalistiku. Projekt je financovaný Európskou úniou. Vyjadrené názory a postoje sú názormi a vyhláseniami autora(-ov) a nemusia nevyhnutne odrážať názory a stanoviská Európskej únie alebo Európskej výkonnej agentúry pre vzdelávanie a kultúru (EACEA). Európska únia ani EACEA za ne nepreberajú žiadnu zodpovednosť.