Zenový strážca Korytnačieho ostrova
Všetky rôzne zvieratá sú osobnosti.
vidím ich ako obchádzajú okolo
záhrady z vonkajšej strany : zaligoce sa
srsť končeky uší v mesačnom svetle :
krátky výkrik líšky sa stratí a nie som si
istá čo som počula : či som naozaj
počula alebo som si vymyslela zvuk
k tomu slastnému divokému pohybu
zdalo sa mi (pri kovovej bránke) že mám
ešte čas zatvoriť ju : lebo čo ak sa pri nej
zastaví zviera a chcelo by vojsť dovnútra :
dať sa pohladkať : vyhnať
(tak posledné zvieratká prechádzajú k ľuďom)
Zjavenie v hmle podobné hviezde je oko.
Môžem tu ešte chvíľu zostať.
(á Gary Snyder 4. marec2021 bez záhrady, Mila Haugová)
Gary Snyder (1930) je prítomný v americkej poézii, a neskôr veľmi silne aj v spoločenskom živote, ako popredný ekológ a environmentalista. Začínal ako člen sanfranciskej skupiny básnikov, ale postupne začal do svojej poézie prijímať široké spektrum duchovných a sociálnych obsahov. Stretáva sa v nej fyzická realita sveta & precízne pozorovanie prírody & vzťahov ľudského spoločenstva & vnútorného súkromného vhľadu, a to najmä vďaka jedenástim rokom stráveným v Japonsku, kde sa vhĺbil do poznávania zen-budhizmu pobytom v kláštore, teda priamo pri originálnom prameni (Nanos vodu, narúb drevo, založ oheň, priveď vodu do varu, priprav čaj. Obetuj ho Budhovi, pohosti priateľov a tiež seba.). Súčasne s týmto smerovaním začal čoraz väčšiu pozornosť venovať ochrane prírody a šíreniu myšlienok o návrate k prírode. Back-to-nature. Zároveň životom naplneným písaním poézie, a celým svojím dielom, prináša takmer prorocky novú estetiku, etiku a nový spôsob udržateľného života. Za zbierku básní Turtle Island, ktorá tieto myšlienky uvádzala do života, dostal v máji 1975 Pulitzerovu cenu. Korytnačí ostrov vyšiel v náklade stotisíc výtlačkov a obsahuje aj erbovú báseň Modlitba za veľkú rodinu inšpirovanú mohawskou modlitbou, kde je najtesnejšie spojený Snyder-básnik s ekológom : ďakuje Zemi, Rastlinám, Vzduchu, Divým tvorom, Vode, Slnku, Oblohe… ktorá drží hviezdy a je večná a nekonečná.
Gary Snyder patrí určite k najlepším básnikom svojej generácie. Vypracoval si svoj jedinečný štýl : dokonalý formou i obsahom, s použitím inšpirácie z toho najlepšieho z rôznych jazykov a samozrejme aj vlastnej americkej tradície. Jeho tvorivým inšpiračným zdrojom je aj dielo a život výnimočného Ralpha Walda Emersona, zakladateľa kultúrno-filozofického hnutia : transcendentalizmu. Emersonova kniha Príroda (1836) prináša myšlienku demokratického individualizmu a tvorivosť inšpirovanú Bohom & Prírodou.
Možno nezaškodí pripomenúť si jeho tri dôležité myšlienky :
- Slová sú znaky prirodzených faktov.
- Určité prírodné fakty sú symbolom určitých duchovných faktov.
- Príroda je symbolom ducha.
Zároveň je tu myšlienka jednoty všetkého : „Tiene a slnečné svetlo sú to isté.“
Ešte nedávno by sme myšlienku návratu k prírode a sebestačnosti v starostlivosti o seba a svoje okolie pokladali za exkluzivitu. Teraz sa back-to-nature stáva conditio sine qua non prežitia celej civilizácie. Pre mňa, človeka, čo vyrastal na vidieku (úplnou náhodou som sa v roku 1942 narodila v Budapešti), je návrat k prírode samozrejmý, skoro až vrodený. Ak som dlhšie v meste, cítim ostré chýbanie domu a záhrady na vidieku. Konkrétne je to Zajačia Dolina – osada v blízkosti Levíc, samozrejme s komfortom elektriny & vodovodu & rádia & počítača.
Pre vlastnú potrebu & pre rodinu si vieme zabezpečiť vlastné paradajky, papriku, petržlen etc. & jablká, hrušky, čerešne, višne, dule, slivky, broskyne, mišpule (práve v prvom mraze sladnú), ríbezle, maliny, moruše, egreše. Nepoznám slastnejší pocit, telesný aj duševný, než ako si vo svojej záhrade odtrhnúť paradajku a na mieste ju zjesť. (Tak to bolo v paradiso? Nemali sme skúšať milovanie?)
O tomto pocite – byť absolútne v prírode s prírodou – vie určite veľmi veľa priateľ Garyho Snydera Wendell Berry, ktorý vyše 40 rokov žije na vlastnej farme a dlhoročne si vymieňajú listy. Vyšli v roku 2014 pod názvom Vzdialení susedia: Vybrané listy Wendella Berryho a Garyho Snydera. Bolo by úžasné prečítať si ich v slovenskom preklade, verím, že nielen pre mňa.
Obdivuhodný je aj život ďalšieho veľkého vzoru Garyho Snydera. Henry David Thoreau, ktorý myšlienku návratu k prírode vzal doslova, dva roky býval v lesnej chatrči, ktorú si vybudoval sám a napísal o tom dnes už kultové dielo Walden; or, Life in the Woods (1854). To by asi v roku 2023 dokázali už len máloktorí z nás. Ale vrátiť sa naspäť na vidiek do prázdnych opustených dedinských domov či hospodárstiev na samotách skúšajú pomerne úspešne mnohí a s radosťou konštatujem, že hlavne mladšia generácia.
Kým sa dostanem celkom len ku Garymu Snyderovi, musím v tejto básnicko-prírodnej línii spomenúť Walta Whitmana (viackrát krásne preloženého do slovenčiny a jeho verše boli dokonca zhudobnené Robom Pospišom) a jeho Leaves of Grass (Listy trávy, 1855), jeho absolútne voľný verš ovplyvnil nielen americkú poéziu 20. storočia. Písal svoje listy trávy celý život, The „Death-Bed“ Edition vyšla v roku 1892. „Volám zem a more, napoly pripútaný nocou.“
Kým Whitman len volá zem, Gary Snyder v druhej polovici 20. storočia už musí byť tvrdší, nekompromisnejší, nestačí sa zemi len prihovárať, je potrebné presne vyjadriť, ako sa k nej správame.
Použije dokonca metaforu znásilňovania v básni Predná línia :
(…) Vysoká zver
tu zimuje
v rokline zavýja reťazová píla.
Desať daždivých dní a nákladné autá
s drevom znehybneli,
stromy si vydýchnu.
Terénny džíp priváža aj v nedeľu
realitných maklérov skupujúcich pôdu
rôznych prismŕdačov,
rozkazujú zemi :
roztiahni nohy.
Nad hlavou hučia tryskáče, je to tu skvelé;
tlkot zániku v srdci, v chorobne zhrubnutých žilách Ameriky.
(…) buldozér vŕzga a teší sa, šmýka sa a zadŕha
na rozdrásaných telách ešte živých kríkov
v žoldnierstve ľudí z mesta.
Tam ďalej je les, ktorý siaha
až k polárnemu kruhu
a pustatina patriaca Painkom,
tu musíme ťahať
našu hranicu.
(preklad M. H.)
Myslím, že báseň nepotrebuje vysvetlenie, stojí sama za seba svojou surovou a priamou výpoveďou.
Nikto z významných básnikov 20. alebo 21. storočia nespojil svoje názory a myšlienky tak úzko s konkrétnou fyzickou činnosťou (skutočné prežívanie v naozajstnej pracovnej činnosti vlastnými rukami, ako drevorubač, lesný robotník, člen lesnej požiarnej hliadky… pracoval na lodi, v dokoch). Býva s rodinou na samote v kalifornských vrchoch, v dome, na ktorého stavbe sa sám zúčastnil.
„Príroda nie je miesto, ktoré navštevujeme, je to domov.“ Pripomína tento múdry, usmievavý muž, ktorý bude mať zanedlho 94 rokov.
Jelene, losy, sysle, kravy, ryby, vtáky, stromy, jazerá, rieky, kamene, moria sú neodtrhnuteľnou časťou jeho života. Láska k tejto ťažko skúšanej zemi, k rastlinám, zvieratám, ľuďom je živou substanciou jeho poézie.
Mytológia, v ktorej je všetko a všetci spojení, indiánske príbehy o živote v činnej dôvere k Prírode, čínska tušová maľba (inšpirácia ešte z detstva : ako chlapec bol v galérii očarený tým, ako blízko je možné byť prírode).
Pozerala som si fotografie Garyho Snydera, žiari z nich láskavosť, občas iste aj smútok či skepsa, ale vypovedajú o tom, že život v nekonečne sa opakujúcom rytme prírody je dobrý a naplnený a pomáha prežiť ťažké obdobia, ktoré prichádzajú ku každému z nás. Aj smrť najbližšej milovanej osoby.
Gary Snyder v jednej z esejí vymedzuje svoju ars poeticu a reflektuje svoju tvorbu : „Ako básnik nesiem tie najarchaickejšie hodnoty na zemi. Siahajú do neskorého paleolitu : úrodnosť pôdy, mágiu zvierat, silné vízie v samote, hrôzostrašné iniciácie a znovuzrodenie; lásku a extázu tanca, spoločnú prácu kmeňa. Pokúšam sa v mysli držať oboje, dejiny aj divočinu, aby sa moje básne dotkli pravej miery vecí a stáli proti nerovnováhe a ignorancii našej súčasnosti.“
Pravá miera vecí… aby sme mali a chceli len toľko, koľko potrebujeme. Stáť proti nerovnováhe, je postaviť sa na stranu blízku prírode a životu. Budú sa roboti zaujímať o ekológiu? Budú sa starať o zachovanie prírody? Budeme ich pochovávať? Majú sny?
Ako myslíme na budúcnosť všetkého živého, na spolužitie a pochopenie?
Čo vidí srna pozerajúca sa na Polárku…?
Ako vedia machy a lišajníky, kde je severná strana?
Pýtam sa zbytočne? Ách, to by bolo veľmi znepokojujúce.
Gary Snyder rozmýšľa a píše inak, prorokuje krásnu energiu a dáva život slovami tomu nemému : rastlinám, horám, moriam.
Ochrana životného prostredia, celej Zeme, návrat k prírode je podľa Snydera najdôležitejšia lektúra pre ľudstvo, a zároveň široké duchovné spojenectvo zasvätených, ktoré sa premieta do konkrétnych činov. (Vlastnými rukami sadiť stromy, pestovať rastliny, chovať domáce zvieratá a myslieť na tie divé.)
Snyderovo očarenie zen-budhizmom a východnou kultúrou, a tiež literatúrou, v ktorej má príroda výnimočné postavenie, nebolo náhodné. Našiel tam odpovede na mnohé neodbytné otázky.
Už v najstaršej japonskej poézii vychádzajúcej z Budhovho učenia nachádzame básne o prírode, ktorá bola (aj pre Garyho Snydera ) zdrojom myšlienok, predstavivosti, hlbokého citu a obáv, či sa príroda ako taká zachová :
Zahynie vari šíry oceán
a zomierajú vrchy?
Veru hej, pozri: veď
voda sa stráca z morí,
zelené vrchy sa menia
v pustú a neplodnú skalu.
(neznámy básnik, antológia Man´jošu, 8. storočie, preklad Fumiko Kuwahara & Mila Haugová, 1984)
Gary Snyder za svoj vzťah k divokej, nedotknutej prírode dostal titul „ušľachtilý divoch“, a zároveň ho nazývajú aj „Thoreau súčasnosti“. Právom jedno i druhé.
Celý dlhý život sa venuje neľahkej činnosti : zachrániť divočinu, zmierniť rany prírode, ktoré jej bez myšlienky na budúcnosť neustále prehlbujeme. Snyder verí, že ešte sa dá veľa zachrániť.
Neúnavne navštevuje kongresy, univerzity, spoločenstvá ochrancov prírody, kde svojou prítomnosťou utvrdzuje ostatných o tom, že každé, aj najmenšie, úsilie, aj v osobnom živote, ktoré smeruje k myšlienke záchrany prírody a našej koexistencii s ňou, nie je márne.
Napriek tomu, že je Snyder aj vlk samotár, má veľa rovnako zmýšľajúcich priateľov. Cestuje, číta, píše eseje, články, dostáva vyznamenania, ceny, uznanie doma i v cudzine. Potom sa vráti do svojho domu v horách a strúha si palicu v podobe hada, s ktorou sa túla po lesoch, prichádza k rieke a rozmýšľa nad tým, aké vzácne je narodiť sa ako človek…obkolesený prírodou.
Ako Ralph Waldo Emerson : …and speaks all languages the rose…
ako Thomas Sterns Eliot : oheň a ruža jedno sú…
ako Robinson Jeffers v Jastrabej veži postavenej vlastnými rukami
ako Ted Hughes podobný jastrabovi v daždi…
ako Wendell Berry mať trpezlivosť s krásou a veriť starým overeným hodnotám, ako je vernosť, každodenná práca s modlitbou, sebestačnosť & čo je navyše, dávať ďalej druhým
ako Gary Snyder, ktorý pije z cínového hrnčeka vodu zo snehu a cez vysoký tichý vzduch pozerá dolu do diaľky dlhých míl…
aby sme neboli len v diaľke : ako Erik Jakub Groch sám v starom dome v Uloži, tiež pije z cínového hrnčeka, má starosť o všetko živé a o dušu človeka…
ako Juraj Kuniak na Kordikoch žije v súlade so všetkým živým okolo…
ako Anna Ondrejková sama v Bobrovci má úzkosti z ubližovania slabým a nemým zvieratám…
ako Rudo Jurolek v Breze dlhé roky pozorujúci smrekový les, aj lienku medzi písmenami textu…
ako Marián Andričík, ktorý kongeniálne preložil výber z Garyho Snydera v nádhernej knihe prekladov jeho erbových textov pod názvom Stretnutie s horami, s obrázkami prírody & stromov od Jakuba Milčáka, vydané Modrým Petrom.
Kniha by iste potešila aj pozorné oko Garyho Snydera.
Ako by sme mohli nebyť?
Je nutné zachovávať mieru vecí. Buďme ponorení do posvätnej ríše Prírody, v ktorej si absolútne uvedomíme spolu-patrenie rastlín, zvierat, ľudí, pohorí & morí, skál, jašteričiek & salamandier & gepardov & antilop & svorky vlkov, ktorých zelené, úzke, inteligentné oči svietia v očiach našich verných psov, v radikálnej nevinnosti, kde si uvedomujeme, že to všetko je prameňom energie a zmyslu života.
Zajačia Dolina, 18. 12. 2023 23:23
Mila Haugová, poetka & prekladateľka